Obrazy v službách hudby

Video Killed the Radio Star – videoklipom ku skladbe skupiny The Buggles odštartovala 1. augusta 1981 hudobná stanica MTV. Nešlo síce o historicky prvý videoklip, ale práve tento symbolicky spustil fenomén, ktorý pozdvihol hudbu na novú úroveň. Odvtedy sa trh výrazne zmenil, no záujem o videoklipy neutíchol. Ani na Slovensku.

K najvýraznejším tvorcom videoklipov v našich končinách patria Branislav Vincze, dvojica František Deák – Marián Martaus či Ové Pictures, no nájde sa medzi nimi aj viacero známych a etablovaných režisérov, ako sú Ondrej Rudavský, Vlado Balko, Juraj Lehotský, Robo Šveda, Andrej Kolenčík, Miro Remo alebo Peter Krištúfek. Za jeden z prvých tunajších „videoklipov“ sa považuje krátky animovaný film Pieseň (1969), v ktorom znie skladba To se nikdo nedoví. Nakrútila ho Jaroslava Havettová a na jeho námete, scenári a výtvarných návrhoch spolupracoval Ivan Popovič. „Keďže videoklip nebol v tom čase etablovaný ako samostatný žáner a ani tento film nevznikol ako oficiálny sprievod k pesničke, nemožno ho ešte považovať za plnohodnotný videoklip. Inak však nesie všetky jeho charakteristické znaky,“ hovorí filmový publicista Maroš Brojo.

Skutočný boom videoklipov prišiel práve s MTV v 80. rokoch a stále trvá, no pravidlá hry sa zmenili a v súčasnosti sa už dá povedať, že „Internet killed the TV star“. „Je pravda, že veľa ľudí dnes nielenže nesleduje hudobné televízie, ale dokonca ani nemá televízor. Účel videoklipov je však rovnaký ako kedysi, len došlo k určitým zmenám – dnes sa oveľa viac propagujú samostatné piesne ako celé albumy a videoklipy sa namiesto televízie sledujú na internete,“ vysvetľuje filmový publicista Miro Ulman. „Pri videoklipoch je trend jasný, rovnako ako pri filmovej tvorbe. Ich tvorcovia nie sú odkázaní na drahú filmovú surovinu a techniku. Už aj na Slovensku máme dlhometrážnu snímku natočenú na fotoaparát, takže vyrobiť dnes videoklip nie je časovo ani finančne náročné. Časy, keď veľké spoločnosti investovali značné finančné prostriedky do videoklipov, sa skončili už pred mnohými rokmi. Jeden z posledných ,veľkých’ slovenských videoklipov, na ktoré si spomínam, bol pre skupinu Wanastowi Vjecy ku cover verzii slávneho hitu Karla Gotta Lady Karneval,“ pokračuje Ulman. Klip, ktorý spomína, vznikol v roku 2008 a jeho tvorcami boli Karol Vosátko a Vladimír Král.

Dostupnejšie technológie

Aj vďaka lepšej dostupnosti techniky a technológií môže u nás vznikať viac videoklipov, hoci ich kvalita je nevyrovnaná. „Na Slovensku sa pokladá za úspech, keď hudobník urobí skladbu, ktorá znie ako ,niekto’. Vtedy sa často skloňuje slovo svetový. Mňa viac poteší klip, ktorý nie je úplne dokonalý, ale má originálnu myšlienku. Veľa u nás produkovaných klipov sa hrá na Hollywood za päť korún a výsledok vyzerá často smiešne. Prajem každému, kto sa pustil na cestu videoklipov, veľa šťastia. Je to viac o pozitívnom vzťahu k hudbe než o peniazoch,“ hovorí Branislav Vincze, ktorý patrí u slovenských a českých interpretov k vyhľadávaným režisérom. Svoj prvý klip natočil pre skupinu Polemic k piesni Škandál. Odvtedy má na konte práce napríklad pre kapely Lavagance, AMO, rapera Veca, ale aj pre Konshensa z Jamajky. Práve videoklip k piesni World Citizen od Konshensa získal cenu Literárneho fondu za kameru, o ktorú sa postaral Tomáš Stanek.

Podobný názor ako Vincze má režisér a ilustrátor Andrej Kolenčík. „Čo sa týka hranej klipovej tvorby, mám, žiaľ, pocit, že 90 percent slovenských skupín sa uspokojí s tým, ak sa klip odohráva v skúšobni a celý čas je záber na speváka s občasným prestrihom na gitaristu. Také klipy sú však chabé a pre mňa nepozerateľné. Chýba im nápad, príbeh, prípadne originálne výtvarné riešenie. Lenže výnimka určite potvrdzuje pravidlo a nájdu sa aj nejaké dobré hrané slovenské videoklipy, hoci nie veľa. V tomto prípade sa mi predsa len zdá silnejšia animovaná scéna, kde za posledné roky vzniklo niekoľko videoklipov, ktoré dosiahli úspech,“ myslí si Kolenčík, ktorý práve dokončuje hraný klip pre mladého producenta Inka Midgeta. Jeho slová potvrdzuje Ondrej Rudavský, ktorý natáčal sugestívne animované klipy pre mnohých známych zahraničných muzikantov (Moby, kapely Los Lobos a Dead Can Dance), no spolupracoval i s domácimi interpretmi – napríklad s Janou Kirschner. Rudavský získal prestížne ocenenia MTV Award, Golden Eagle Award, Monitor Award či nomináciu na Grammy. Úspešnou výnimkou je aj kameraman Ivan Ábel, ktorý sa podieľal na videoklipoch pre skutočné esá hudobného priemyslu – Depeche Mode, Björk, Interpol, Reginu Spektor alebo Jamieho Lidella.

Podľa mladej režisérky Paulíny Mačákovej zase mnohým klipom chýba aj potrebná analýza. „Videoklipy sú u nás dosť podceňované zo strany interpretov aj tvorcov. Samozrejme, tu býva rozpočet veľmi tesný a motivácia úmerne menšia, ale o to viac času treba venovať príprave. Keď sa rozhodnem, že budem robiť napríklad tanečný videoklip, tak si naštudujem všetky tanečné videoklipy, na ktoré si spomeniem, len aby som zistila, čo, ako, kedy a prečo zafungovalo. Myslím si, že princíp analýza – syntéza je úplný základ, ktorý vo väčšine slovenských klipov neviem vystopovať,“ hovorí Mačáková, ktorá natáčala pre kapely Talkshow, Purist, speváčku Zuzanu Smatanovú, ale nakrútila aj klip do súťaže, ktorú vyhlásila islandská kapela Sigur Rós. „Videoklipy sú vlastne krátke filmy a skvelé je, že sa na tom dá vyskúšať veľmi široké spektrum prístupov, ktoré by som si inak nevyskúšala. Sú to lekcie zo všetkých možných žánrov, ktoré som v škole jednoducho nemala. Vyrastala som v 90. rokoch na Viva Zwei, takže to rozhodne zanechalo stopu. Vtedy som síce nepoznala mená ako Chris Cunningham, Spike Jonze, Michel Gondry či Anton Corbijn a ani som netušila, že na svete existujú režiséri hudobných videoklipov, ale vnímala som to intenzívne a hlavne nič ,domáceʻ sa tomu nemohlo rovnať,“ dodáva Mačáková.

Chémia medzi interpretom a režisérom

Voľná ruka – to majú slovenskí tvorcovia videoklipov najradšej, hoci sa nebránia ani kolektívnej spolupráci. Dôležité pre nich je, aby si s muzikantom alebo s kapelou „sadli“. „Každý klip je iný. Ja mám rád voľné ruky, ale nemám rád rýchlu robotu,“ hovorí režisér Miro Remo. „Väčšinou sa klipy nakrúcajú rýchlo, za deň, maximálne dva, čo je škoda. Z filmu viem, že trpezlivosť je veľká zbraň. A kto čaká, ten loví. Klipy sú iné ako dokumentárne filmy, prakticky sa stále učím, ako k nim pristupovať. To sa treba naučiť.“ Na chémiu medzi režisérom a interpretom verí aj Mačáková, ktorú väčšinou oslovujú už na základe jej predošlých prác. „Nenútila by som sa do niečoho, čo podľa mňa nemá zmysel, len preto, že interpret to vidí inak. Videoklipy sú veľmi individuálne diela a často je to skôr o tom, ako si interpret a autor videa rozumejú v otázkach vkusu. Nerada ukazujem ešte nedokončenú prácu, takže priebežné konzultácie neobľubujem, podľa mňa sú vlastne zbytočné. Málokto vie, čo vlastne chce, preto to býva rôzne, ale môžem povedať, že väčšinou si dajú poradiť a nechajú to na mňa.“

„Sú dva typy hudobníkov. Jedni majú presnú predstavu o tom, ako by mal ich klip vyzerať, a tí druhí to nechajú celé na mňa. Obe skupiny mám rád. Pokiaľ príde niekto s originálnym nápadom, je to pre mňa výzva, ktorú rád prijímam,“ približuje Vincze a pokračuje: „Väčšinou nechajú ideu klipu na mňa alebo iba nadhodia, čo by tam chceli, no v spracovaní mi nechajú voľnú ruku. Určite by som nerobil s niekým, kto by mi stál celý čas za chrbtom a kontroloval ma. Nemám rád ani to, keď sa mi niekto iniciatívne tlačí do strižne. Som otvorený spolupráci, pokiaľ z človeka cítim, že má jasnú predstavu a vie, čo chce.“ Ďalší režisér videoklipov, hraných aj animovaných, Andrej Kolenčík má rád nielen individuálnu prácu, ale aj tvorbu v kolektíve. „Samozrejme, som radšej, keď mám úplne voľnú ruku, ale nebránim sa ani cudzím nápadom, pokiaľ sú dobré. Ak na videoklipe spolupracuje viac šikovných ľudí, ktorí dajú dokopy dobré nápady a energiu, väčšinou vznikne dobrá vec. Je to ako pri filme, teda kolektívne dielo.“

Animovaná tvorba – viac slobody

„Hoci do dnešného dňa u nás vzniklo takmer sto animovaných klipov, nemožno v tejto súvislosti hovoriť o nejakých spoločných motívoch alebo tendenciách. Tvorba každého, kto sa im venoval trochu systematickejšie, má svoje charakteristické znaky,“ hovorí Maroš Brojo, ktorý pôsobí aj ako programový riaditeľ Fest Anče – žilinský festival každoročne udeľuje cenu za najlepší animovaný hudobný klip. „V prípade Rudavského je to dôraz na duchovno a anjelskú symboliku, sústredenie sa na fraktály alebo kruhové a rotujúce kompozície. Ové Pictures sa zameriavajú najmä na motív lásky a experimentujú s papierovými výstrižkami, s reliéfnou animáciou či s rôznymi menej využívanými materiálmi, napríklad s látkou. Andrej Kolenčík sa zase sústreďuje na výrazné krikľavé farby, svoje typické znepokojivé výtvarno a dobré zladenie tempa a rytmu zvukovej a vizuálnej zložky. Celkovo je však u väčšiny tvorcov ťažké odsledovať nejaké tendencie, spravili totiž väčšinou iba jeden či dva klipy.“ Brojo vníma slovenský animovaný videoklip ako značne nevyužitú pôdu, kde by sa mohli tvorcovia do sýtosti „vybúriť“, pretože poskytuje veľa tvorivej slobody. U nás však nie je tento typ klipov vzhľadom na finančné náklady až taký žiadaný.

Nie je to síce nezlomné pravidlo, no lepšie predpoklady na tvorbu klipov majú skúsení režiséri. „Profesionálna skúsenosť je obrovskou výhodou. Ak tvorcovia začínali ako režiséri krátkych filmov, majú skúsenosť s obrazovou skladbou, so strihom, s prácou s kamerou...“ poznamenáva Miro Ulman. Jedným z takýchto režisérov je Remo, ktorý len nedávno dokončil videoklip pre kapelu IMT Smile. „Moja tvorba klipov sa začala pri skupine Swan Bride. Išli sme s kamarátom na výlet do Ameriky, a aby som nevyšiel z cviku, zobral som si malú amatérsku kameru na 35 mm film Lomokino a nakrúcal, čo mi prešlo popred môj veľký nos. Prejedený digitálnou realitou som chcel zaznamenať nejakým originálnejším spôsobom naše spomienky z ciest po USA a zároveň som chalanom zo Swan Bride už dlhšie sľuboval, že nakrútim videoklip. Tak som spojil príjemné s užitočným,“ spomína Remo, podľa ktorého sa najväčší rozdiel medzi filmom a videoklipom spája s časom. „Vo filme som si zvykol veci opravovať a do veľkej miery som sa dal strhávať realitou. V klipoch si môžete dovoliť oveľa viac ako v stredometrážnych či dlhších filmoch, krátka metráž umožňuje tvorcovi povoliť uzdu čomukoľvek, je to taký malý filmový labák. Rozhoduje pocit, keďže verbálnu rovinu tu nahrádza text piesne, prípadne len hudba,“ objasňuje Miro Remo, ktorý sa v súčasnosti pripravuje na októbrové spustenie kinodistribúcie svojho celovečerného dokumentu Comeback.

„Každý videoklip je iný vďaka samotnej hudbe. Niektorá sa viac hodí na animovaný, iná zase na hraný klip. Záleží aj na tom, nakoľko je videoklip scenáristicky a výpravne náročný. No v prvom rade sa všetko odvíja od hudby a rozpočtu. Klip musí slúžiť hudbe, nie naopak. Obraz a zvuk musia byť v symbióze,“ uzatvára Andrej Kolenčík, ktorý vytvoril klipy napríklad pre českú formáciu DVA alebo pre kapelu Kotúče DM.

Zuzana Sotáková
FOTO: moiré, ink midget fb, ové pictures