Kino Lumière v septembri:

Dobré filmy sú v kine ešte lepšie

Doba rýchleho kontaktu zvádza uspokojiť sa s filmom vyžiareným z obrazovky či monitora, ale z filmového plátna v kinosále je hypnotické „kinosnenie“ zaručenejšie a účinnejšie. Tipy mesiaca by som rád venoval cinefilskej opojnosti.

Príjemným omámením filmovou substanciou bývajú kinoprojekcie klasických filmov noir. Sugestívny filmový priestor a atmosféra, horkasto opantávajúci príbeh zločinu a zmaru, podmaňujúci čiernobiely obraz – týmito vnadami oplýva aj Hlboký spánok, v ktorom vtipne napísané dialógy okoreňujú spletito popretkávané pátranie drsného detektíva. Jeden z vrcholov tvorby legendárneho hollywoodskeho tvorcu Hawksa je navyše príležitosťou pripomenúť si nedávno zosnulú Lauren Bacall, ktorá tu zdatne sekunduje charizmatickému Bogartovi.

Hawksove filmy už ako mladík obdivoval a písal o nich aj Francúz Truffaut. K filmu noir sa s určitým akademickým odstupom obrátil v efektne svojskom formálnom kľúči, keď jeho kriminálna komédia Konečne nedeľa! stavia na ironickom prístupe k dejovej konštrukcii a na rafinovane naivistickej hre so žánrovými pravidlami. Dominantným kladom diela je skvelé uplatnenie čiernobieleho obrazu majstrovským kameramanom Almendrosom, zdôrazňujúce v početných nočných scénach napĺňanie kánonov filmu noir.

Vycibrený čiernobiely obraz púta aj v najlepšom poľskom filme minulého roka ako súčasť magicky asketickej formy komornej drámy Ida, kde zvolené estetické postupy pripomínajú dobu spred polstoročia, v ktorej sa odohráva stretnutie mladej nastávajúcej mníšky, ticho zaujatej zvodmi sveta, a jej staršej príbuznej, komunistickej sudkyne. Novicka pri stretnutí odhaľuje tajomstvo svojej identity, spojené s tragédiou.

Mimoriadnymi scénami aj celkovým ustrojením fascinuje humanistický „filmový epos“ bratov Tavianiovcov Noc svätého Vavrinca. Detským pohľadom fantazijne vnímaný príbeh vzdorného kolektívneho putovania z ohrozeného toskánskeho mestečka v auguste 1944 zvýrazňuje spätosť krehkých ľudí s prírodou a ich inštinktívne prejavovanú vzájomnosť a nezlomnosť uprostred krvavého násilia.

Len v kine dokonale uchváti vizuálna majestátnosť avantgardných dokumen­tárnych kompozícií, ako je obraz moderného veľkomesta rozbúšený strhujúcou montážou v nemom Mužovi s kinoaparátom alebo iným spôsobom kaleidoskopicky mozaikovitý, s minimalistickou hudobnou kompozíciou zrastený Koyaanisqatsi. Spoločenskopolitický postoj pulzuje v dobovo zanietenej óde na nový sovietsky štát aj v eseji o vychýlení sveta z rovnováhy, provokujúcej civilizačným imperatívom.

odporúča filmový publicista Peter Ulman
FOTO: copyright © Warner Bros. Pictures