Pokračovanie obsahu:

Dokument je aristokrat filmu

Filmografia režiséra Jara Vojteka (1968) je zoznamom úspechov. Nie sú to iba celovečerné dokumentárne snímky ako My zdes či Hranica, ktoré získali množstvo medzinárodných ocenení, zaslúženú pozornosť vyvolali aj Vojtekove krátkometrážne a televízne dokumenty. Teraz stojí Jaro Vojtek na pomyselnom začiatku so svojím hraným debutom Deti.

Film Deti je zložený zo štyroch poviedok a niektoré jeho témy akoby nadväzovali na tvoje dokumentárne filmy.

– Tie príbehy vychádzajú zo života, z prostredia, v ktorom sa pohybujem. Myslím si, že je dôležité rozprávať o vzťahoch, a mňa zaujíma rozprávať o tých, ktoré sú dané, ako je vzťah rodič – dieťa. Rodičov si nevyberáme, otázka znie, ako budeme náš vzájomný vzťah počas života spracovávať, ako s ním naložíme. Je to intímna záležitosť každého jedného človeka. Do filmov vždy rád dostávam to, čo momentálne osobne riešim, a považujem za dôležité, aby boli filmy autorské. Podľa mňa by sa režisér mal pozerať okolo seba, vstrebávať podnety a transformovať to do filmu. V Deťoch sa nachádzajú aj momenty, ktoré sú akoby rekonštrukciou scén z dokumentov. Chcel som si túto metódu vyskúšať. Pár mesiacov po septembrovej premiére Detí bude mať premiéru aj môj dokument Tak ďaleko, tak blízko, ktorý sa venuje téme autizmu, a nájdu sa medzi nimi súvisiace scény. Budem sledovať, ako to na ľudí vplýva – autenticita a hraný film, ktorý vychádza z autentickej situácie.

Vystupuje v Deťoch aj niekto z dokumentu Tak ďaleko, tak blízko?

– Nie, ale čerpal som z poznatkov, ktoré som získal pri nakrúcaní vo svete autistov. S chlapcom, ktorý hrá v Deťoch autistu, sme si prostredníctvom dokumentu napozerali ich správanie, no postava ani príbeh nie sú totožné. Toto je fiktívny príbeh na tému, ktorá sa v dokumente nenachádza. Chcel som nakrútiť film o vzťahu rodičov a detí a chcel som byť taký intímny a dôsledný, aby som bol univerzálny. Myslím si, že čím som intímnejší, tým som univerzálnejší, a cez ten vzťah som chcel ukázať aj to, že nás v živote stretávajú veci, s ktorými nepohneme, musíme ich prijať a vyrovnať sa s nimi. Nemôžeme meniť veci okolo seba, ak sa nedajú, a o tom je tá poviedka v Deťoch. Základom všetkých poviedok je vzťah rodič – dieťa, dieťa – rodič, no otvárajú sa do širších súvislostí, nie sú uzamknuté v téme. Nastoľujem v nich napríklad otázku, či sme nepremárnili chvíle, keď sme s niekým mohli byť, a už to nejde vrátiť späť. Sme zodpovední za ľudí okolo seba, nemôžeme žiť egoisticky a túto tému otváram cez zobrazené vzťahy.

O čom sú ďalšie príbehy?

– Je tam príbeh chlapca, ktorý žije s otčimom a má s ním veľmi komplikovaný vzťah. Hovorí o tom, že nie je dôležité, či je človek biologickým rodičom, ale či si dokáže nájsť k dieťaťu cestu. Veľakrát sa stáva, že kamaráti sú deťom bližší ako rodina. Ide najmä o to, pochopiť ich svet. Ak má dieťa svoj vlastný svet, neznamená to, že je to zlé, treba byť k nemu empatický a dať mu slobodu – tým si vytvoríme vzťah. Nemusíme si ho kupovať.

Niekedy nie sme k rodine a príbuzným otvorení aj preto, že ich chceme chrániť, pretože niektoré pravdy sú príliš bolestivé...

– Áno, robíme to pre ich dobro, ale ešte viac im tým ubližujeme. Opičia láska môže byť zničujúca. Čím dáme dieťaťu, ale aj partnerovi väčšiu slobodu, tým viac si ho k sebe pritiahneme.

Vo filme nie sú iba poviedky o malých deťoch, uvidíme aj príbeh o vzťahu dospelého človeka k rodičovi.

– Sme deťmi, až kým naši rodičia nezomrú. Ten vzťah funguje stále, ale na inej báze. Keď si vytvoríme vlastnú rodinu, stále do nej vnášame niečo po svojich rodičoch, aj keď si to neuvedomujeme alebo si to nechceme priznať. Nedá sa zmazať, z akého rodinného prostredia sme vyšli, čo do nás rodičia „naočkovali“. Nesieme si to so sebou celý život. Oslobodenie spočíva v tom, že si to priznáme a prijmeme to. A je len na nás, či sa pokúsime zmeniť.

Ešte nám zostala jedna poviedka...

– Sledujeme v nej mladého muža, ktorý je zrazu sám, odrezaný od rodiny, a vtedy pochopí, že tým ubližuje najmä dieťaťu, ktoré nemá otca. Pateticky povedané, dieťa je nepopísaný list, na ktorý my zapisujeme rôzne veci, a keď ich vpíšeme zle, dieťa to potom prenesie na vlastných potomkov. Niekedy by sme mali preťať generačnú niť a skúsiť to celé naformátovať inak, ako sme to zažili my. Najväčšia bolesť prichádza v momente, keď vo filme otec uteká z väzenia a pochopí, že opäť niečo stratil a je už neskoro. Je to dosť komplikované, ale ďalším vysvetľovaním by som už veľa prezradil. Treba sa prosto zamýšľať nad dôsledkami. Keď som ten film premietal kamarátovi, nechcel som, aby sa k nemu hneď vyjadril, a keď som mu potom volal, povedal mi, že už po ceste domov volal svojej mame, ako sa má. To bola pre mňa tá najlepšia reakcia.

Je pre dokumentaristu hraný film o väčšej slobode? Odpadá zodpovednosť za človeka, ktorý ti odovzdáva svoj osobný príbeh, takže sa dá ísť napríklad viac do hĺbky?

– Je to aj o slobode. Bol som očarený možnosťou vytvoriť si predkamerovú realitu. Dlho som si zvykal, že mám asistenta réžie a produkcie. Občas som sa cítil tak luxusne, až mi to bolo trápne. V dokumente musím akceptovať určitú etickú rovinu a záleží na tom, koľko je vám človek ochotný povedať. To, čo mi niektoré postavy z dokumentov nepovedali, ale cítil som to a vedel, som mohol dať do hraného filmu. Otázka je, do akej miery režisér dokáže vytvoriť autenticitu, ktorú divák prijme. Nefunguje to tak, že dokument je autentický a hraný film neautentický. Autenticita vo filme je iba jedna, ide o to, ako to vníma divák. Aj dokument môže vyznievať umelo. Ide o čo najväčšie priblíženie sa k životu, aby sa v ňom divák našiel.

Aj pre žiadanú autenticitu padla voľba na scenáristu Marka Leščáka?

– Scenár je jedna vec a Marek ho napísal dobre, no môže byť akokoľvek autentický, je na režisérovi, ako to nakrúti. On je zodpovedný za autenticitu na pľaci. Ja som použil veľa zo skúseností získaných pri nakrúcaní dokumentárnych snímok. Dokument pre mňa zostáva aristokratom filmu, považujem ho za čistý film. No zároveň vnímam dokument a hraný film ako jeden vyjadrovací umelecký prostriedok. Napísal som už námet na ďalší hraný film, ktorý by som naozaj veľmi rád nakrútil.

Úplne novou skúsenosťou bol pre teba kasting.

– Kasting bol fantastická skúsenosť, lepší film ako ten, čo som sa chystal nakrúcať. V Spišskej Novej Vsi naň prišlo asi päťdesiat ľudí a každý z nich nám vyrozprával svoj osud. Bol som fascinovaný, akí boli úprimní. Chcel som si tie výpovede odložiť, vrátiť sa do životov tých ľudí a urobiť z toho film. Ale potom som bol na jednom festivale, kde som taký film videl, takže už je neskoro. No kastingy boli očarujúce.

Záznam z jedného kastingu si použil aj v dokumente o zvuku vo filme, ktorý si robil v rámci cyklu Slovenské kino. Je tam veľmi silný moment, keď ti jeden z chlapcov rozpráva o svojom živote v detskom domove a ty povieš: „On má skutočné problémy a my ho tu ťaháme do blbého filmu.“ Čo teda vlastne znamená umenie?

– V hranom aj dokumentárnom filme vstupujeme do života ľudí. Pri dokumente prídeme za človekom, následne ho akoby vysajeme a potom odídeme. To ma strašne frustruje. Na jednej strane to môže fungovať pozitívne, naše stretnutie toho človeka posunie ďalej, ako sa to stalo pri filme o Sendreiovi Cigáni idú do volieb. No môže sa stať, že mu narušíme život, zviditeľníme ho a okolie už vníma toho človeka inak. Ja mám svoj film, ktorý sa premieta, robia so mnou rozhovory, a on sa vracia k svojmu odhalenému životu. Niekedy sa život ešte viac pokazí napríklad detským protagonistom, najmä keď uveria svojej pseudosláve. Na náš kasting prišli deti z detského domova, ktoré sa v živote trápili, a my sme ich tam postavili ako na odstrel. Kvôli Jarovi Vojtekovi, ktorý prišiel z Bratislavy a chcel, aby niečo predviedli pred kamerou.

A vo vzťahu k divákovi?

– Myslím si, že umenie a kultúra patria medzi najdôležitejšie veci v živote. Je dôležité prihovárať sa ľuďom cez inteligentnú emóciu. Myslím si, že umenie má byť emocionálne ušľachtilé a múdre. A ak ho štát dostatočne nepodporuje, je to tá najväčšia vlastizrada. Počas majstrovstiev sveta v hokeji máme týždeň slovenské vlajky na autách a potom čo? Ďalej prežívame prázdne vzťahy, kradneme, ohovárame sa, je to všetko hlúpe. Týždeň sme všetci hrdí Slováci, no naši hokejisti prehrajú, my vytriezvieme a ten blbý život ide ďalej. To ma vie rozhodiť.

Hovoríš, že nemáš rád falošné emócie. Ako sa teda v dojemnom príbehu hľadá balans medzi úprimnou emóciou a citovým vydieraním?

– Podstatou je hľadanie pravdy. Keď ju hľadáme v príbehu, v človeku, tak je emócia akoby skutočnejšia a má v sebe viac témy a obsahu. Musíme rozoznávať gýč a umenie. Gýč je prázdny, ale pravda vám niečo prinesie a emócia tam má svoje miesto, aby to človek lepšie vstrebal. Umenie má schopnosť tlačiť na emócie a vo filme je na to exkluzívny priestor. Ale ak tam chýba obsah, téma a hlavne pravda, je to zle. Zmysel umenia je v hľadaní pravdy. Ak v ňom je, emócie nie sú hlúpe.

Veľký rozdiel medzi dokumentárnym a hraným filmom je v práci v strižni.

– Samozrejme. Pri dokumente je na vás, v akom svetle človeka vykreslíte. Máte nakrútený materiál, ktorý obsahuje pozitívne aj negatívne situácie, a vy máte tú moc rozhodnúť, čo z toho použijete a ako bude postava vo filme vnímaná. V hranom filme sú charaktery vybudované už v scenári a strihom už len pomáhate postave, aby sa scenár naplnil. V dokumente vytvárate charakter pri nakrúcaní a v strižni.

Bolo to teda v prípade Detí pre teba jednoduchšie?

– Áno, hoci jednoduché to nie je ani v hranom filme. Dokument je obrovská škola a myslím si, že režisér by si mal prejsť aj ním. Posilní ho to nielen vo filmárčine, ale aj v samotnom živote, pretože ho pochopí v oveľa širšom kontexte.

V jednom rozhovore si povedal, že režisér by mal mať svoju životnú tému. Našiel si ju?

– Mojou životnou témou je hľadanie pravdy. Či vo vzťahoch, v živote, v práci, v politike, alebo v umení. To je tá moja večná téma, ktorá sa prelína aj s mojím životom.

Keď sa ťa pred niekoľkými rokmi pýtali na tvoj pripravovaný hraný debut, odpovedal si, že bude duchovný, mystický. Podarilo sa ti naplniť tento zámer?

– Dúfam, že áno. Vzťahy vo filme sú pretavené cez vnútro, duchovno, cez nevypovedané veci, nie je v ňom veľa dialógov, je to viac obrazová esej. Obdivujem filmy, v ktorých sú silné témy prerozprávané cez obraz, situáciu, a aj ten svoj som chcel nakrútiť týmto spôsobom.

Deti sú často hrdinami tvojich filmov, spomeňme aspoň seriál Nechcené deti. Je asi náročnejšie postaviť do centra filmu dieťa...

– Mám pocit, akoby si ma tieto témy našli samy. Deti sú úprimné, vidia veci čisto, možno aj preto cez ne rád rozprávam. Sám mám deväťročného syna a je fascinujúce, ako ho môžem modelovať, snažiť sa ho priviesť k pravde. A je to najkrajší pocit v živote, keď sa vám to vráti – napríklad vám zavolajú z tábora, že je to fajn chalan. Dieťa je nositeľom toho, čo doň naprojektujete. Vidíte na ňom, v akom prostredí vyrastalo, akí sú dospelí okolo neho. To človek neoklame.

Producentom tvojho celovečerného hraného debutu je Mátyás Prikler. Aj jeho film Ďakujem, dobre je o narušených rodinných vzťahoch. Ako prišlo k tejto spolupráci?

– Mne sa jeho filmy páčia, sme kamaráti a to naše kamarátstvo presahuje aj do tvorby. Je dôležité mať spoločný názor na film a na život a je veľmi výhodné, keď je producent zároveň tvorcom. Spoločné záujmy sa pretavia aj do filmu. Mátyás mi ako tvorca pomáhal modelovať niektoré veci a v tom filme sa našiel. Nebola to práca s niekým, kto pozerá len na peniaze. On chcel, aby vznikol dobrý film, a to je veľmi dôležité.

Zdá sa ti teraz dokumentárna tvorba na Slovensku pestrejšia, ako to bolo napríklad pred desiatimi rokmi?

– Je pestrejšia, a to aj preto, ako sa vyvinuli snímacie a záznamové technológie. Prišli malé digitálne zariadenia a film sa stal prístupnejším. Človek môže zobrať kameru a sám nakrútiť dokument. Otvorilo to nové obzory, hoci je jasné, že nie každý, kto stojí za malým aparátom, je režisér. Nie je všetko iba o technológii, aj s digitálom musí robiť tvorca, ktorý uvažuje. Stále si však myslím, že tu chýba kontinuita tvorcov, v televízii aj vo filme. Pre tvorcu je dôležité, aby mal možnosť realizovať svoje scenáre, ale u nás je to zatiaľ dosť ťažké.

Malé digitálne kamery sú výborné aj na nakrúcanie reportážnych dokumentov, ktoré reagujú na aktuálne dianie a archivujú ho. Tým sa opäť dostávame k téme televízie.

– Áno, tam by ten priestor mal byť a Česká televízia má cyklus reportáží Český žurnál. Myslím si, že dobrá reportáž je niekedy viac ako dokumentárny film. Bol som na jednom festivale v Nemecku a ich televízne reportáže sa premietali v hlavnom programe, otvárali témy a vírili hladinu názorov. Tu podľa mňa chýba dobrá reportáž a je to chyba televízie, že tvorcom neposkytuje väčší priestor na jej realizáciu. Spoločnosť potrebuje tento žáner, aby sa otvorili témy, o ktorých sa tu nahlas nehovorí. Samozrejme, hovorím o analytickej reportáži, nie o povrchnej. Musí ísť do hĺbky tak ako dokument.

Napríklad dokument Šmejdi, ktorý je formálne „iba“ jednoduchým reportážnym filmom, mal obrovský spoločenský aj politický vplyv. Chcel by si nakrútiť film s takýmto dosahom?

– Takéto dokumenty tu chýbajú a svoj priestor by mali mať v televízii. Audiovizuálny fond vám dá peniaze na dokument, ale to je práca na dlhý čas. V televízii za týždeň nakrútite analytickú reportáž, ktorá otvorí súvislosti a odhalí pravdu. A či by som chcel nakrútiť takýto film? Keď to budem cítiť, tak áno. Zatiaľ v sebe riešim iné veci. Myslím si však, že dokončovaný dokument Tak ďaleko, tak blízko by mohol otvoriť jednu vážnu spoločenskú tému, lebo štát nerieši stupňujúci sa problém autizmu. Verím, že týmto filmom sa niečo pohne a ľudia dokážu tento problém lepšie pochopiť. A to je zmysel dokumentu, ale napokon aj hraného filmu.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta