Elena Hidvéghyová-Yung,

spisovateľka a prekladateľka

Najvzrušujúcejšie stretnutie so slovenským filmom som mala v roku 1997, keď v Istropolise dávali slovenskú premiéru Jakubiskovej Nejasnej správy o konci sveta. Sugestívny začiatok: vyhladovaní vlci sa vrhajú na bezbranné ženy, deti... To sú tie scény, čo doma, na akokoľvek veľkej obrazovke, pôsobia menej strhujúco. Šelmy som vnímala ako metaforu: zlo útočí niekedy podobne – agresívne a bez zábran. Zdalo sa mi, že som celý film (hlboko filozofický a vizionársky) presne pochopila, všetky jeho symboly, jeho odkaz. Chcela som o tom aj napísať nejakú recenziu, ale som si netrúfla. A blogy vtedy ešte neexistovali... Jakubiskove filmy v mojej hlave – to je zväčša reč symbolov, vypracované a zároveň rozšafné umelecké detaily, kulisy, kostýmy, prenádherné exteriéry s najpriliehavejšou fázou oblohy. Plus skvelá hudba a samozrejme top herecké výkony. Jakubisko je pre mňa básnik, mág, vizionár... no a keďže sme na pôde Film.sk, dávam mu 5xF: famózny, fajnovo fantazmagorický filozof filmu.