Neštudoval FAMU a medzi režisérmi československej novej vlny bol podľa vlastných slov outsiderom. Jeho filmy však nemožno prehliadať. V polovici šesťdesiatych rokov sa uviedol ako výrazná autorská osobnosť hrabalovskou adaptáciou Sběrné surovosti a krátko nato nakrútil jeden z najlepších titulov českoslo-venskej kinematografie – Spalovač mrtvol. Režisér Juraj Herz, ktorý je aj tvorcom filmov Petrolejové lampy, Morgiana, Pasáž či Habermannův mlýn, v septembri oslavuje osemdesiatku.

Rodák z Kežmarku sa v kinách naposledy predstavil krátkym príspevkom v rámci celovečerného projektu Slovensko 2.0 (2014). Vrátil sa v ňom do mesta, z ktorého pochádza, a nechýbal mu pri tom humor a sebairónia. Kežmarok mu v mladosti priniesol kontakt so slovenskou, s nemeckou i maďarskou kultúrou, formujúce zážitky z divadla a kina či záľubu v strašidelných príbehoch, ktorú si vytvoril cez rozprávky. Druhou stránkou mince boli jeho skúsenosti z koncentračného tábora a z toho, ako sa miestni správali počas vojny.

V umení sa lepšie zorientoval po príchode do Bratislavy, kde študoval fotografiu na Strednej umeleckopriemyselnej škole. Hlásil sa aj na herectvo, lebo ho lákalo divadlo, no neprijali ho (nebol to dostatočne jánošíkovský typ). Neskôr ho zase nevzali na pražskú FAMU, musel sa teda uspokojiť so vzdelaním bábkoherca na DAMU. K filmu sa však dostal asistovaním u režiséra Zbyňka Brynycha a u dvojice Ján Kadár – Elmar Klos, s ktorými spolupracoval aj na oscarovom Obchode na korze (1965). Bol to práve Kadár, kto sa za neho na Barrandove zaručil, aby mohol nakrútiť svoju filmovú prvotinu. Stala sa ňou stredometrážna snímka Sběrné surovosti (1965), ktorá mala byť súčasťou kolektívneho projektu „famákov“ Perličky na dně, no Herzov príspevok sa napokon premietal samostatne.

Film Spalovač mrtvol (1968) si špeciálne cení, lebo mu vraj dopriali absolútnu tvorivú slobodu. Mnohí čítali jeho rozprávanie o ctenom pánovi Kopfrkinglovi a jeho postupnej premene na zvráteného „spasiteľa“, ktorý blahosklonne likviduje svojich blízkych, ako horor. Herz hovorí o čiernej komédii. A pod vplyvom udalostí z augusta ’68 si dokonca dovolil nakrútiť alternatívny koniec filmu, ktorý zachytáva usmiateho pána Kopfrkingla, ako sa vra­cia s okupačnou armádou (to sa mu, prirodzene, nemohlo prepiecť).

Krátko po Spalovačovi mrtvol prišiel Herz s niečím úplne iným – s príjemne záhaľčivou slnečnou atmosférou televíznej snímky Sladké hry minulého leta (1969), ktorú nakrútil na Slovensku a jej obra­zová štylizácia je inšpirovaná výtvarnými dielami francúzskych impresionistov. Herzova tvorba sa celkovo vyznačuje snahou o hľadanie nových podnetov, žánrovou variabilitou, odvážnymi pokusmi o vybočenie zo všednosti. Tak sme sa od neho dočkali napríklad rozprávky Panna a netvor (1978), pri ktorej deti kričali od hrôzy, alebo hororu Upír z Feratu (1981). A pozrel sa aj na „opačnú stranu“ žánrového spektra – na komédie. Spomeňme aspoň kolibské Sladké starosti (1984), ktoré zachytávajú ľúbostné trampoty rojčivého cukrára v podaní Emila Horvátha ml.

Za bláznovstvo považovali producenti jeho dlhoročnú túžbu nakrútiť čiernu komédiu z prostredia koncentračného tábora. Peniaze na projekt nezískal, ale ktovie, možno ním ešte prekvapí. Juraj Herz je totiž stále aktívny.

Z ponuky predajne klapka.sk: DVD Zlatá šedesátá, DVD Slovensko 2.0 (viac na www.klapka.sk)

Daniel Bernát
FOTO: archív SFÚ

Popredný slovenský kameraman a fotograf Alexander Strelinger oslavuje v septembri osemdesiatku. Svoje skúsenosti odovzdával ako pedagóg na bratislavskej VŠMU v ateliéri dokumentárnej tvorby, neskôr v ateliéri kameramanskej tvorby. V roku 2008 mu Asociácia slovenských kameramanov udelila Cenu za celoživotné dielo.

„V jeho tvorbe sa prejavuje rozprávanie deja najmä obrazom, kompozíciou, atmosférou, niekedy i štylizáciou. Usiloval sa o nevšednú, výtvarne neprvoplánovú estetiku, výrazná bola jeho práca so svetlom. Pán Strelinger bol veľký obrazový estét, mali sme ho radi pre jeho priateľskú povahu a zvláštny zmysel pre humor,“ hovorí kameraman a pedagóg Richard Žolko, Strelingerov bývalý žiak.

Po ukončení štúdia na pražskej FAMU v roku 1960 inklinoval Alexander Strelinger k dokumentarizmu. Ako vraví, uprednostňoval zaznamenávanie pred „konštruovaním obrazu“, no napriek tomu sa podieľal aj na realizácii hraných filmov, medzi ktoré patria Piesok do očí (1967), Letušky (1973) či Záhrada

plná plienok (1980). A robil aj na experimentálnych filmoch, ako to bolo s Dušanom Hanákom pri projektoch Metamorfózy (1965) či Impresia (1966), kde sa naplno prejavilo jeho výtvarné nadanie.

Strelingerovo videnie symbioticky dopĺňalo námety režiséra Martina Slivku a oslovili ho i ďalší významní dokumentaristi. V roku 1966 nadviazal intenzívnu spoluprácu s Vladom Kubenkom a výsledkom je vyše dvadsať dokumentárnych filmov. Podieľal sa (spolu s Kubenkom) aj na tvorbe trezorového dokumentu Čas, ktorý žijeme (1968), kolektívneho autorského diela, ktoré zachytáva Pražskú jar so súvisiacimi udalosťami v Československu roku 1968. V rovnakom období spolupracoval i na mimoriadnom vydaní Týždňa vo filme s názvom Čierne dni (1968) o zmarených nádejach ukončených okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy. Významný je aj dokument Tryzna (1969), ktorý vznikol v réžii Dušana Trančíka, Vlada Kubenka a Petra Mihálika a Strelinger bol jedným z jeho kameramanov. Ťažiskom filmu je takmer výhradne obrazové rozprávanie bez komentára a pre zachytenie spoločenskej frustrácie po upálení sa Jana Palacha ho režim zakázal. Na otázku, ako prebiehalo nakrúcanie v týchto dramatických časoch, odpovedá Alexander Strelinger v rozhovore pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov (www.ftf.vsmu.sk) a v citovanom úryvku spomína na podmienky, v akých vznikal materiál pre Čierne dni: „Nebol som nijaký veľký hrdina, medzi nimi som sa nepohyboval, ale sedel som v okne, ako je dnes sporiteľňa, na rohu SNP a mal som kameru s teleobjektívom a s ním som snímal to, čo sa na tom námestí dialo, potom začali po mne predsa len strieľať... tak som sa premiestnil do inej budovy, zase na poschodie, tam, kde je Véčko.“

S Alexandrom Strelingerom mal možnosť spolupracovať aj dramaturg, režisér a publicista Rudolf Urc, ktorý jeho umenie opísal slovami: „Strelingerova kamera je meditatívna. Všade tam, kde mal príležitosť vyjadriť atmosféru a silné ľudské emócie, dokázal vydolovať také hodnoty, ako len málo kameramanov.“

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: Peter Procházka