Juraj Oniščenko,

estetik filmu

Je možné hlboko veriť v humanistickú zásadu, že človek je najvyššou hodnotou, ale je otázkou, či táto hodnota môže viesť aj k hrdosti. Dnes totižto dochádza nielen k toľko známej devalvácii hodnôt, ale rovnako aj k ich preceňovaniu a k pripisovaniu hodnôt tam, kde by nemali byť. Niekto by mohol namietať, že človek nemôže byť hrdý na niečo, na čo nevynaloží úsilie, ako napríklad na národnosť, ktorá mu prischla pôrodom. Ale veci môžu byť ešte horšie, pretože vyrastá generácia, ktorá pokladá za hodnotu to, že vôbec je. Človek hrdý, že vôbec je, spravidla pokladá za potrebné vyjadrovať sa k veciam, ktorým sa inak vôbec nevenuje, a považuje svoj neerudovaný postoj za rovnako hodnotný ako názor odborníka. Tento problém, hraničiaci až s pocitom „cnosti v nevedomosti“, je pritom zakorenený hlbšie, než sa zdá. Týka sa totiž nielen študentov pohŕdajúcich kolegami, ktorí venujú štúdiu viac času, ale aj tých, od ktorých by to človek neočakával. Občas sa objaví prírodovedec, ktorý sa vo fyzike nepochybne vyzná, ale hoc filozofiu nepokladá za vedu, vie s naivnosťou dieťaťa hovoriť o bytí. Alebo teológ prechováva k svojej vede hlbokú úctu a, riadiac sa cirkevnou hierarchiou, prísne sa pridržiava názorov na jej predmet. No len čo sa objaví poburujúci film, neváha a vystupuje proti nemu ako proti skutočnému zlu bez toho, aby sa dal poučiť alebo rešpektoval inštitút filmovej vedy. Jeden z prvých, ktorí nepriamo otvorili okruh týchto problémov, bol Walter Benjamin, keď upozornil, že dnes (rozumej v jeho časoch) si každý nárokuje nielenže hodnotiť umenie, ale v prípade filmu v ňom dokonca aj hrať. Každý sa teda môže stať hercom a každý môže film aj hodnotiť. Hodnotenie umenia širokou verejnosťou sa však v takom prípade neodlišuje od hodnotenia športového výkonu alebo futbalového zápasu. Hodnotí sa nielen športový výkon a hodnovernosť hrdinov a rýchlych strojov v akčných scénach, ale aj atmosféra, pointa a iné vágne charakteristiky, prerozprávanie deja sa vníma ako analýza a tak ďalej. V kinematografii sa rodí nové delenie, vytvára sa izolovaný okruh takzvaných festivalových filmov. Myslím si, že je potrebné, aby diváci mali možnosť vidieť čo najviac festivalových filmov, a teda aby u nás bolo čo najviac festivalov.