Pokračovanie obsahu:

O slovenskom filme sa už dá rozmýšľať

V posledných rokoch vzrástla filmová produkcia, vznikajú filmy úspešné na zahraničných festivaloch i snímky, ktoré oslovujú domáce publikum. Znamená to dosť podnetov na to, aby sa mohla rozvíjať aj filmová veda. O tom, ako sa dnes darí tejto disciplíne na Slovensku, hovorí filmová vedkyňa Katarína Mišíková, vedúca Katedry audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU, ktorá aktuálne pripravuje aj publikáciu o súčasnom slovenskom filme. Tvrdí, že rozmýšľať o slovenských filmoch je dnes prinajmenšom zaujímavé.

Stretli sme sa krátko pred medzinárodnou konferenciou Screen Industries in East-Central Europe (19. – 21. 11.) na FTF VŠMU, ktorá okrem iného prepája filmových teoretikov s profesionálmi z praxe. Podieľala sa na nej aj katedra audiovizuálnych štúdií, ktorú vedieš?
– Participácia našej katedry na konferencii vychádza z dlhodobého výskumného projektu venovaného slovenskému filmu po roku 1989, ktorý robíme spoločne s Ústavom divadelnej a filmovej vedy SAV. Sú doň zaangažovaní viacerí ľudia z našej katedry, ale aj ďalší ľudia z FTF VŠMU a z ústavu SAV. Chceli sme robiť konferenciu, na ktorej by sa pomenovali dlhodobejšie trendy súvisiace s transformáciou kinematografie po roku 1989, ale nechceli sme, aby diskusia skĺzla do postkolibských lamentácií a držala sa len situácie v slovenskej kinematografii. Chceli sme medzinárodnú diskusiu, a tak sme hľadali spôsob, ako zaangažovať filmových a mediálnych teoretikov, ktorí sa venujú podobným témam v strednej a vo východnej Európe, pretože spoločným menovateľom konferencie bola kinematografia postsocialistických krajín. Zhodou okolností nás v tom čase oslovili kolegovia z Čiech, ktorí v minulosti pripravili už štyri ročníky podujatia Screen Industries in East-Central Europe, aby sme spojili sily a zorganizovali konferenciu spoločne. Od toho sa odvíja aj fakt, že sa táto konferencia po prvýkrát odohrávala na Slovensku. Tematický záber sme rozšírili o transformačné procesy nielen po roku 1989, ale aj v predchádzajúcich obdobiach, i keď ťažisko ostalo na súčasnom vývoji kinematografie.

Do konca roka by mala vyjsť elektronická publikácia o súčasnom slovenskom filme, na ktorej pracuješ. Pôjde o výstupy z tejto konferencie?
– Ide o ten istý výskumný projekt, ale iný výstup. Bude to prvá monografická kniha, ktorá vzíde priamo z tohto projektu a bude obsahovať štúdie venované iba slovenskej kinematografii za posledných zhruba päť rokov. Volá sa Nový slovenský film: produkčné, estetické, distribučné a kritické východiská. Vychádza z toho, že slovenská kinematografia v súčasnosti prežíva obdobie konjunktúry a v jednotlivých štúdiách sa snažíme zmapovať, čo stojí za týmto vzostupom, či je to vzostup iba kvantitatívny, alebo aj kvalitatívny a aký má charakter. Zahŕňa štúdiu o hranom aj dokumentárnom filme, o distribúcii, filmovej kritike a študentskom filme. V týchto šiestich oblastiach mapujeme vývoj, ktorý súvisí s viacerými inštitucionálnymi stimulmi z posledného obdobia.

Z akých uhlov pohľadu sa kniha zaoberá súčasným slovenským filmom?
– Jedným zo zásadných míľnikov, ktorý sa odzrkadľuje vo všetkých štúdiách, je vznik Audiovizuálneho fondu. Čo priniesol kinematografii, ako sa jeho vznik premietol do samotnej tvorby – nielen z hľadiska počtu filmov, ale aj z hľadiska formovania dramaturgie, preferovania istých tém, generačnej obmeny a podobne. Leitmotívom je problém hodnotovej reflexie súčasných slovenských filmov, diváckeho ohlasu na ne a spôsobu, ako dostať filmy k divákovi.

Reflexia súčasnej filmovej tvorby je mimoriadne potrebná. V dejinách našej kinematografie však stále máme obdobia, ktoré je v mnohom potrebné prehodnotiť. Je možné v historickom výskume stanoviť priority, čo je dôležitejšie?
– To je ťažká otázka, nie je jednoduché na ňu odpovedať. Smer a orientácia výskumu nie sú len otázkou intuitívneho rozhodnutia, mal by to byť výsledok racionálnej úvahy výskumného pracoviska, či je ním akadémia vied, alebo univerzita. Takéto pracovisko by malo kreovať svoju víziu, na čo sa chce zamerať. Na druhej strane stojí profesionálny profil ľudí, ktorí majú rôzne špecializácie. U nás na katedre máme kolegov, ktorí sa venujú dejinám kinematografie staršieho obdobia, ako napríklad Václav Macek alebo Jelena Paštéková, no zároveň vznikla potreba reflektovať súčasný slovenský film a tomu sa treba venovať tiež. Súvisí to s tým, že v slovenskom filme dosť dlho nebolo o čom rozprávať a bolo ťažšie analyticky pomenovať konzistentnejšie trendy nad rámec recenzentskej činnosti. Filmy neboli alebo ich bolo málo či vznikali sporadicky. Tá situácia sa však zmenila a už sú isté trendy, o ktorých môžeme hovoriť. Vďaka tomu stúplo aj sebavedomie filmárov a myslím si, že si zaslúžia analytickejšiu spätnú väzbu, ako len na úrovni jednotlivých recenzií.

Aký je vzťah medzi filmovými kritikmi, teoretikmi a filmovými tvorcami? Je tam vzájomná súhra a rešpekt?
– Mám pocit, že tým, že pôsobíme na jednej škole, máme bližší kontakt a silnejšia je aj vzájomná empatia. Vždy som však cítila istú zdvorilostnú vzdialenosť medzi teoretikmi a praktikmi, čo je asi prirodzené, lebo každý robíme niečo iné.

Vaša katedra pravidelne organizuje Študentské konfrontácie, ktoré prepájajú študentov teoretického odboru s praktikmi tak, že teoretici hodnotia filmy kolegov z praktických odborov. Ako sa tam vyvíja vzťah medzi teoretikmi a tvorcami?
– Keď sme konfrontácie robili prvý rok, myslela som si, že to bude aj naposledy, pretože sme pociťovali dezilúziu z nezáujmu študentov z praktických ateliérov a zároveň sme mali pocit, že študentov tlačíme do reflexie filmov, o ktorých nechcú písať. No už druhý ročník priniesol očakávané výsledky. Študenti z praktických ateliérov za začali viac zapájať a dnes je toto podujatie neodmysliteľnou súčasťou letného semestra a hodnotenia filmov. Myslím si, že generačná konfrontácia je pre nich veľmi dôležitá aj z hľadiska ich profesionálnej budúcnosti, pretože je rozdiel písať o nežijúcom majstrovi filmu a o generačnom spolupútnikovi, ktorý sa im navyše môže pozrieť priamo do očí. Takže z hľadiska kultivovania školského prostredia, vytvárania diskusie, cizelovania argumentov a v neposlednom rade aj istej spätnej väzby medzi teóriou a praxou to považujem za kľúčové.

Študijný program vášho ateliéru dnes nesie názov audiovizuálne štúdiá. V posledných rokoch sa jeho zameranie menilo, o čom svedčia aj časté zmeny názvu. Ako by dnes znela odpoveď na otázku, čo je obsahom tohto odboru a na čo sa vo výučbe kladie hlavný dôraz?
– Predmetom štúdia sú stále dejiny, teória a kritika, a to nielen filmu, ale vôbec pohyblivého obrazu alebo audiovizuálnych médií ako takých. V posledných rokoch sme v našom študijnom programe hľadali cesty, ako nájsť svoju identitu v rámci umeleckej školy a ako čo najviac vyťažiť zo spojenia umeleckých študijných programov a humanitného študijného programu. Po minuloročnej komplexnej akreditácii sme sa opäť stali humanitným odborom a vrátili sme sa konečne do oblasti, ktorá je pre nás zmysluplná.

Vzbudzuje dnes erudovaná kritika a vôbec filmová teória záujem? Dnes dominuje skôr popularizácia filmu ako jeho hodnotová reflexia. Nemala by vaša katedra viesť študentov aj k schopnosti vedieť popularizovať nielen film, ale spolu s ním aj samotnú odbornú reflexiu filmu?
– Audiovizuálne štúdiá alebo filmová veda sú programy akoby na viacero použití. Venujú sa popularizácii a zviditeľňovaniu filmu, no zároveň majú vlastný predmet štúdia. Fyzik nepovie, že študuje prírodu, ale že študuje fyziku. Takisto filmový teoretik neštuduje film, ale filmovú teóriu. A audiovizuálne štúdiá sú tak akoby v schizofrenickej situácii. Na jednej strane musia rozvíjať vlastný konceptuálny systém a na druhej strane udržiavať kontakt s praxou a čitateľským okruhom, ktorý by nemal byť iba odborný, ale prípadne aj laický. A to je dosť ťažké, najmä v súvislosti so súčasnou situáciou na vysokých školách, ktoré sú rôznymi scientometrickými kritériami nútené dosahovať vedecké výstupy v karentovaných a recenzovaných časopisoch. To, samozrejme, má svoje oprávnenie, ale na druhej strane musíme pracovať aj na popularizačnom fronte, aby sme zviditeľňovali to, čo robíme, lebo si myslím, že ešte ani v dnešnej dobe veľa ľudí nevie, čo vlastne filmový teoretik alebo aj kritik robí. Preto sú viacerí z nás aktívni ako filmoví kritici, hoci kritiky sa nám nezarátavajú do top vedeckých výstupov. Je to začarovaný kruh, ktorý musíme vybalansovať.

Je o odbor filmových štúdií záujem?
– Nie nejaký masívny. Teraz mávame záujem približne dvadsať ľudí ročne, čo z môjho pohľadu nie je dosť na to, aby sme vybrali naozaj kvalitných uchádzačov. Má na to vplyv viacero faktorov. Ide o generačne slabšie ročníky, lebo tento pokles záujmu sa týka aj iných študijných programov, ktoré sú tradične atraktívnejšie. Tie decká, keď majú sedemnásť rokov, si navyše uvedomujú, že si musia vybrať vysokú školu, s ktorou sa potenciálne môžu uživiť. Určite sa na menšom záujme podieľa aj to, že pomerne dlho bola zanedbávaná popularizácia nášho odboru i fakt, že filmová kritika je dosť devalvovaná, hoci to nevidím až tak čierno, ako sa medzi filmármi rozpráva.

Akú má dnes úroveň slovenská filmová veda a v čom vidíš jej rezervy?
– Má veľmi veľa rezerv, ale viaceré z nich súvisia s tým, ako sme personálne zastúpení. Nie som veľká fanúšička slovenských komplexov vo vzťahu k Česku, ale tam je niekoľko univerzitných pracovísk, ktoré sa venujú filmovým štúdiám, audiovizuálnym štúdiám a filmovej vede – v Prahe na Univerzite Karlovej a na FAMU, ďalej v Olomouci, v Brne. Tých pracovísk je niekoľko a s tým súvisí, že aj ľudí v odbore je oveľa viac. My máme v súčasnosti osem pedagógov na našej katedre a dvoch ľudí v akadémii vied, čo znamená, že filmovú vedu na Slovensku robí zhruba desať ľudí. Je to šialene málo na to, aby nejaké témy alebo oblasti nezostali nezmapované.

Ktoré sú to?
– Najviac chudorľavá je asi oblasť filmovej teórie, ale to je dlhodobá záležitosť, ktorá súvisí aj s dobiehaním aktuálnych teoretických trendov vo svete. V oblasti teórie je tu veľmi málo kníh, ale je po nich logicky aj najmenší vydavateľský a čitateľský dopyt, pretože filmovoteoretické knihy sa píšu predovšetkým pre filmových teoretikov a nie pre filmárov, ktorí si chcú o sebe prečítať. Toto bude beh na dlhé trate a súvisí to aj s rozvojom metodológie filmových štúdií na našej katedre, keďže sme si konečne znovu obhájili svoju identitu humanitných vied. Na druhej strane si myslím, že najlepšie zabezpečené sú dejiny slovenskej kinematografie. Je to aj vďaka edičnej činnosti SFÚ, ktorý sa systematicky venuje publikovaniu kníh, čím však nechcem povedať, že tu nemáme žiadne biele miesta.

Čo konkrétne je v oblasti filmovej vedy najbližšie tebe? Aké konkrétne témy ťa zaujímajú?
– Už od školy ma zaujímala štylistická analýza. V rámci doktorandského štúdia som bola nútená venovať sa teórii, ku ktorej som dovtedy veľmi neinklinovala, a to bola pre mňa šťastná náhoda. Vďaka tomu som sa začala venovať témam, ktoré sú na priesečníku kritiky a teórie. Pritom mojím leitmotívom je stále štylistická analýza, predovšetkým naratívna analýza. Preto keď príležitostne píšem o nejakom konkrétnom filme, vždy sa snažím rozmýšľať o tom, čím je pre mňa zaujímavý z hľadiska poetiky. Aj moje vedecké výstupy sú orientované takto, venujú sa problémom vzťahu rozprávania a štylistických prostriedkov.

Hovoríme o súčasnom slovenskom filme. Aká je dnes jeho poetika?
– Sú tu dva zásadné trendy. Jedným je poetika sociálnej drámy, ktorá súvisí s vnášaním dokumentaristických postupov do hraného filmu, a druhým je hľadanie populárnych žánrových formúl alebo hľadanie vhodného kľúča pre populárny film, ktorý by oslovil širšie divácke masy. Ale je to pomenovanie veľmi všeobecné, zjednodušujúce a nepresné.

Nie sú autorské filmy príliš uzavreté do seba a zrozumiteľné len úzkemu okruhu divákov?
– O uzavretosti filmov do seba sa hovorilo aj v 90. rokoch minulého storočia, keď bola u nás poetika zaváranín a kompótov, absencia súčasných, vtedy sociálnych tém, a toto slovenský film prekonal. Dnes sa veľká skupina filmov venuje práve sociálnym, ba až sociologickým fenoménom a vidím aj viaceré pokusy filmárov nadviazať intenzívnejšiu komunikáciu s divákmi. Súvisí to s novými kreatívnymi formami distribúcie. Krásne to bolo vidieť napríklad na distribučnej stratégii filmu Deti. Ešte pred regulárnou premiérou filmu išli tvorcovia s filmom do regiónov, kde sa nakrúcali jednotlivé poviedky, čím sa snažili vystúpiť z elitárskej bubliny bratislavských filmárov alebo festivalového publika a dostať film bližšie k bežnému divákovi. Aj keď dnes je ťažké definovať, čo je to bežný divák, pretože nám chýba systematický výskum divákov.

Znamená to teda, že dnes ešte stále nevieme pomenovať, čo slovenskej kinematografii chýba, aby presvedčila vlastného diváka, že je hodná jeho záujmu? Pretože o to sa tu snažíme roky...
– V publikácii o novom slovenskom filme, ktorú sme spomínali, som sa vo svojej štúdii venovala problematike žánru. Najmä tomu, ako sa vo verejnej i v odbornej diskusii stále polarizuje artový a žánrový film a pritom sa často zabúda na to, že aj v artovom filme sa pracuje so žánrovými prvkami. To, čo teraz poviem, bude veľmi intuitívne a hypotetické, keďže sa neopieram o žiadny konkrétny výskum, ale v súvislosti s diváckym ohlasom mi vyšlo, že záujem divákov vychádza vždy zo spojenia niekoľkých faktorov. Napríklad film Lóve Jakuba Kronera bol pomerne divácky úspešný aj vďaka tomu, že spojil prvky gangsterky, čo je mužský žáner, s prvkami romantickej drámy alebo melodrámy, čo je zasa ženský žáner. Zacielil tak na širšie publikum, ako keby sa profiloval len jedným smerom. Podobne film Kandidát Jonáša Karáska bol postavený na tom, že reflektoval viaceré veľmi aktuálne témy, ako kauzu Gorila, prezidentské voľby a mnohé stereotypy, ktoré kolujú o vzťahu politiky, médií a biznisu, a spojil ich s oblasťou, ktorá oslovuje intelektuálov a ľudí z prostredia kreatívneho priemyslu tým, že ukazoval ich odvrátenú stranu.

Ktoré filmy v našej súčasnej kinematografii považuješ za prelomové z hľadiska jej historického vývoja?
– A ty to vieš? Lebo to je skoro ako veštenie... Pristúpim však na tú hru a poviem, ktoré sú podľa mňa dôležité, aj keď to bude trochu subjektívne hodnotenie, pretože trendy sa dajú vysledovať skôr retrospektívne. Prelomový je Slnečný štát, ktorý priniesol do slovenského hraného filmu obrat k realite, prelomový je aj film 66 sezón, nielen ako prvý zo série celovečerných dokumentov Generácie 90, ale aj pre využívanie spojenia nonfikčných a fikčných postupov. Film Až do mesta Aš bol pre mňa inšpiratívny formou, lebo spojil dokumentaristické postupy so schopnosťou vytvoriť nejaký metaforický presah. Preto sa mi páčil aj film Koza a preto sa mi nepáčil Zázrak, ktorý je tradicionalistický. Je to však moja subjektívna vkusová línia, pretože mňa zaujíma vývoj filmového štýlu, a teda filmy, ktoré prinášajú formálne inovácie a snažia sa ponúknuť niečo nové. Kandidát bol napríklad prelomový vo vzťahu divákov k slovenskému filmu, lebo otvoril diskusiu typu: „Konečne tu máme film, ktorý si chcem ísť pozrieť.“ Bola som na bežnej projekcii filmu, kino bolo pomerne plné a ľudia sa bavili. Pritom nie je také bežné, aby sa ľudia na slovenských filmoch, ktoré sa snažia vyvolať smiech, naozaj smiali.

Takže si spokojná so stavom súčasnej slovenskej kinematografie, keďže v nej vieme odsledovať rôznorodé línie?
– Neviem, či som spokojná, ale baví ma o nej rozmýšľať. Ešte pred pár rokmi sa mi nezdalo zaujímavé rozmýšľať o tom, čo sa aktuálne deje v slovenskej kinematografii. Dnes dávajú slovenské filmy dostatok podnetov na diskusiu, a to nielen ich estetika, ale aj to, čo s tými filmami môžeme robiť. Ako o filmoch písať, ako ich dostať k divákovi, ako ich podporovať. Otvárajú sa nám nové otázky, ktoré doteraz neexistovali. A to ma naozaj baví.

Simona Nôtová
FOTO: Miro Nôta