Učiteľka – starý príbeh s večnou témou

Napadlo vám niekedy, koľko príbehov uchovali drevené lavice v triede? Jeden taký, čo zažil scenárista Petr Jarchovský, sa na budúci rok dostane do kín aj do vysielania RTVS. Režisér Jan Hřebejk nakrútil film Učiteľka celý na Slovensku.

Kým si školáci užívali posledné voľné dni tohto leta, v inej „škole“ bolo rušno. V auguste a septembri sa priestory v RTVS zmenili na dejisko snímky Učiteľka, ktorú nakrúcal režisér divácky úspešných titulov Pelíšky a Pupendo, ale aj Musíme si pomáhať, Kawasakiho ruža či Nevinnosť. Učiteľka bola pôvodne zamýšľaná ako televízny projekt, no nakoniec sa vďaka sľubnému spracovaniu dostane aj do kinodistribúcie.

Po príchode do Mlynskej doliny vchádzame do prázdnej triedy. Čas akoby sa vrátil o pár desaťročí nazad, pred očami máme dobre známe rady drevených lavíc a stoličiek, pred nimi tróni katedra a za ňou čierna tabuľa. Okná zdobia papierové vystrihovačky, na nástenke sú obrázky vtákov a stromov. Akosi tu však chýbajú deti. Zdá sa, že tejto scéne odzvonilo, a my sa vyberáme po spletitých chodbách hľadať filmový štáb. Ten sa v čase našej návštevy koncentruje v riaditeľni. Kým sa kameramani rozmiestňujú v stiesnených priestoroch s farebnými tapetami na stenách, korunovaných portrétom Gustáva Husáka, vo vedľajšej miestnosti čakajú na scénu Zuzana Mauréry, Peter Bebjak, Richard Labuda – protagonisti filmu. „Hrám Václava Littmanna, astrofyzika, ktorému emigrovala manželka a on sa stal pre zriadenie nebezpečnou osobou. Littmannov syn nastupuje do školy a nielen on, ale aj ďalšie dve rodiny majú istý problém s učiteľkou. Práve tieto tri rodiny sa rozhodnú iniciovať rodičovské združenie a dosiahnuť, aby už učiteľkou nebola,“ opisuje svoju postavu Bebjak.

O pár minút neskôr som už nalepená na stene chodby ako tapeta, mám výhľad na scénu a ponad plece režiséra nakúkam na monitory. Člen štábu ešte naženie parostrojom trochu dymu do miestnosti a môžu sa pustiť kamery. Sledujeme obraz, keď sa v riaditeľni stretávajú Littmann a jeho syn (hrá ho Richard Labuda) s chlapcovou novou učiteľkou, ktorej sa herecky s ľahkosťou zhostila Zuzana Mauréry.

Nielen táto scéna, ale všetky patria slovenským hercom. „Vždy sme uvažovali, že ten film budeme realizovať ako česko-slovenský. O tom, že sa bude celý nakrúcať na Slovensku, rozhodli vlastne peniaze. A som tejto výzve veľmi rád. S výnimkou Csongora Kassaia som s nikým z týchto hercov nespolupracoval a na rozdiel od kameramana som v tom dlho tápal. No keď si scenár prečítal Martin Žiaran, aj on bol presvedčený, že učiteľkou má byť Mauréry,“ prezradil Jan Hřebejk, ktorého sme na chvíľu vyrušili pri úprave scenára medzi dvomi obrazmi. I keď sa dej filmu odohráva v jeden deň roku 1983, tvorcovia berú príbeh ako metaforu súčasnosti. „Je to síce zábavný film, ale pritom nestráca mrazivý ráz. Rodičia sa radia, či nemajú zakročiť proti učiteľke, ktorá ich vydiera cez deti. Je to o tom, ako vzniká korupcia a vnútorný strach. Petr Jarchovský síce vychádzal z vlastnej skúsenosti, z udalostí, ktoré sa stali niekedy začiatkom 70. rokov u nich v škole, ale dôvod, prečo to točíme, sa viaže na dnešnú situáciu. Nejde o nejaký absurdný príbeh z čias okupácie, ale o problematiku oddeľovania dobra od zla. Ten strach je niečo ako veľká, no nenápadná spoločenská choroba. Strach človeku nedovoľuje povedať pravdu, keď treba, alebo zachovať sa statočne, keď je to nutné. To je tá ,vstřícná předposranost‘ a tá sa nevzťahuje len na obdobie komunizmu,“ pokračuje v rozprávaní režisér. Ako však zdôrazňuje, nechce nakrútiť film, ktorý bude charakterovo čierno-biely. „Najzábavnejšie na ňom je, že sranda vyplýva z toho, že takéto situácie sami poznáme. A ja sa z toho nevyčleňujem. Nie je to moralizovanie z pohľadu človeka, ktorý sa pozerá zhora dolu na to, ako sa ľudia potácajú vo svojich slabostiach a neodvážia sa vystúpiť proti tým, ktorí manipulujú.“

Hřebejkov film o tom, ako vzniká strach, ale aj odpor voči nemu, vznikol takmer celý v priestoroch RTVS. „V tomto prípade bol scenár napísaný tak, že 80 percent z neho sa odohrá v jednej triede počas rodičovského združenia. A práve z toho združenia odskakujeme do retrospektív, prostredníctvom ktorých vidíme, čo mu predchádzalo. Od začiatku sme vedeli, že musíme nájsť priestor, ktorý bude fungovať a na ktorý sa bude dať pozerať tri štvrtiny filmu. Šli sme na obhliadku RTVS kvôli ateliérom, v ktorých sme chceli postaviť byty. No v ten deň mali asi deň otvorených dverí, pretože tam pobehovalo množstvo detí, a keď sme začuli ich krik, zrazu sme si uvedomili, že by sme tam mohli postaviť celú školu. Tak vznikol nápad využiť televíziu takmer na všetky lokácie,“ približuje hlavný kameraman filmu Martin Žiaran. Nakoniec tam teda vystavali nielen triedu, ale aj päť bytov protagonistov, riaditeľňu, letisko, odbavovaciu halu, nemocnicu či prednáškovú sálu Akadémie vied. „Tá budova nám poslúžila geniálne. Je z druhej polovice 70. rokov a všetko sa tu dalo spraviť. Samozrejme, že sme si toho veľa doupravovali s architektom Jurajom Fábrym, ale ja som nadšený,“ dodáva Jan Hřebejk. Spokojnosť prejavuje aj Žiaran: „Je to komorný príbeh a zároveň náročný na realizáciu, pretože je v ňom všetko – deti aj dospelí, leto i zima, deň aj noc. Je to veľmi náročné na logistiku nakrúcania. Preto bola na začiatku idea, že by sa celý film robil buď v ateliéri, alebo v upravenom interiéri, ktorý budeme mať pod kontrolou. A zrazu sme vošli do budovy televízie, ktorá túto možnosť ponúkla a zafungovalo to výborne.“

Ako bude fungovať príbeh učiteľky, ktorá po smrti manžela nemá už nikoho a školopovinné deti s ich rodičmi sa pre ňu stávajú náhradou za rodinu – a v nej si predsa „treba pomáhať“ –  to sa dozvieme už v nadchádzajúcom roku

Zuzana Sotáková
FOTO:
PubRes