17. MFF Bratislava

MFF Bratislava – festival súvislostí

Sedemnásty ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (12. – 17. november) nadviazal na to najlepšie z tradície tohto podujatia a zároveň priniesol viacero noviniek. Jeho novým umeleckým riaditeľom sa stal Pavel Smejkal a aj program bol koncipovaný po novom. Počas šiestich dní ponúkol rovnú stovku filmov – 46 celovečerných a 54 krátkych.

Nešpecializovaný festival, akým MFF Bratislava je, nemá veľa možností, ako vyskladať svoj program. Ide zvyčajne – popri jednej či viac súťažiach – o predstavenie svetového a európskeho filmu, národných kinematografií, profilov tvorcov a kinematografie domácej. Tohto roku sa podarilo narušiť konvencie a vyslať do plachiet festivalu čerstvý vietor. „Zrušenie“ súťaží hraných, dokumentárnych a krátkych filmov môže navonok vyzerať ako zvláštny ťah, ale skutočnosť je taká, že súťažné filmy boli iba rozptýlené v ostatných sekciách – posilnila sa tým konzistentnosť festivalu a dôraz na aktuálne tematické okruhy. (Kto chcel program sledovať podľa súťažného kľúča, ľahko si podľa katalógu súťažné filmy vyhľadal.) Samozrejme, nechýbali ani spomínané „klasické“ sekcie súčasného svetového (Cinema Now) či európskeho filmu (Europa), ale najrezonujúcejšou témou bola rodina, čo bol vzhľadom na tohtoročné udalosti na Slovensku dobrý ťah. Zvučka festivalu v sebe spájala motív rodiny s motívom videokaziet (VHS), ktorému bola venovaná sekcia Nostalgia: Príbehy z videokaziet. Išlo o snímky, ktoré s fenoménom videokaziet tematicky súviseli alebo boli kedysi priamo na nich šírené a s láskou opatrované – a uvádzali sa priamo z videokaziet v alternatívnom priestore Gorila.sk Urban Space, čo zapadlo do súčasného záujmu o retro. Sľubná je nová sekcia Lexikón, ktorej autor Tomáš Hudák mieni každý rok predstaviť určitý estetický či technický fenomén filmu alebo výrazový prostriedok filmovej reči. Voľba padla na formát filmového obrazu, ktorý sa v priebehu dejín filmu vyvíjal a aj v súčasnosti sa mení pod vplyvom digitálnych technológií. Tak sa stalo, že klasický akademický formát je dnes už raritou (film Kôň Dinheiro portugalského režiséra Pedra Costu), kým anamorfotický obraz stále očarúva (Ben-Hur Williama Wylera z roku 1959) a prekvapiť môže diváka film v kruhovom formáte (Lucifer Belgičana Gusta Van den Bergheho, nakrútený v Mexiku). V tejto sekcii nechýbali ani širokouhlé dokumenty Vlada Kubenka, Karola Skřipského, Milana Černáka, Dušana Hanáka a Dušana Trančíka z rokov 1959 až 1975.

V súťaži hraných filmov zvíťazila snímka Pôda a tieň kolumbijského režiséra Césara Augusta Aceveda, príbeh farmára vracajúceho sa po 17 rokoch na svoj statok a k rodine, ktorú opustil – zdevastovaná je nielen okolitá krajina, ale aj rodinné vzťahy. Túto subtílnu snímku ocenila aj porota FIPRESCI. Cenu za najlepšiu réžiu si odniesla Ida Panahandeh za iránsky film Nahid – vykresľuje v ňom situáciu ženy, ktorá sa po rozvode iba z manželovej „milosti“ môže starať o svojho desaťročného syna, ale aj o túto „výsadu“ musí tvrdo bojovať. Navid Mohammad Zadeh, ktorý vytvoril v tomto filme postavu protagonistkinho nového priateľa, získal cenu za najlepší mužský herecký výkon. Obdobná cena v ženskej kategórii poputovala ex aequo medzi herečky Niki Karimi a Sahar Ahmadpour v ďalšom iránskom filme Streda, 9. máj (r. Vahid Jalil). Stvárnili tu dve ženy, z ktorých každá potrebuje veľkú sumu peňazí na vyriešenie rodinného problému a obe chcú využiť ponuku filantropa, ktorý ju zverejní v miestnom denníku. Tento film získal aj cenu študentskej poroty.

V súťaži dokumentov označila porota za najlepší film Nemeckú mládež francúzskeho režiséra Jeana-Gabriela Périota. Snímka podáva svedectvo o politickej radikalizácii časti nemeckej mládeže v 60. rokoch minulého storočia, pričom je vytvorená výlučne z už existujúceho obrazového a zvukového materiálu. Zvláštne uznanie pripadlo bosnianskemu režisérovi Vladimirovi Tomićovi za film Flotel Europa, v ktorom poskladal z autentických materiálov obraz života emigrantov z bývalej Juhoslávie na obytnej lodi neďaleko Kodane v prvej polovici 90. rokov. Práve tento film akoby bol príznačný pre tohtoročný festival – bol zostrihaný z materiálov z autentických videokaziet a zároveň bol príspevkom na tému utečenectva. Ostatne, téma utečencov – bez snahy o násilnú aktualizáciu – rezonovala aj v ďalších filmoch: v Tatovi Kosovčana Visara Morinu či v snímke Mediterranea talianskeho režiséra Jonasa Carpignana. Posledná spomenutá snímka bola súčasťou trojice filmov uchádzajúcich sa o cenu Európskeho parlamentu Lux – ďalšími dvomi boli bulharská Lekcia (r. Kristina Grozeva a Petar Valčanov) a Mustang tureckej režisérky Deniz Gamze Ergüven.

Slovensko zastúpenie v súťažiach prakticky nemalo – ak nerátame menšinovú účasť v päťkoprodukčnom Rodinnom filme, ktorý režíroval v Česku pôsobiaci slovinský režisér Olmo Omerzu. Zabúdať však netreba ani na súťažný krátky film nášho Andreja Kolenčíka Play!, ktorý vznikol v srbskej produkcii. (Víťazom tejto súťažnej sekcie sa stala snímka Washingtonia gréckej režisérky Konstantiny Kotzamani.) Inak však slovenskú kinematografiu celkom dôstojne predstavila samostatná sekcia Made in Slovakia, v ktorej dostal priestor aktuálny Čistič Petra Bebjaka, koprodukčná Domácí péče Slávka Horáka a stredometrážny televízny projekt True Štúr režisérov Michala Baláža a Nora Držiaka, ako aj študentské filmy z VŠMU a z Akadémie umení v Banskej Bystrici. A v neposlednom rade bola uvedená Medená veža režiséra Martina Hollého ako pocta novej držiteľke pamätnej dlaždice na Filmovom chodníku slávy Emílii Vášáryovej.

MFF Bratislava nie je podujatím uzavretým do seba, o čom svedčí jeho spolupráca so spriaznenými filmovými podujatiami (Fest Anča – sekcia Junior: Súčasná animácia pre deti), s inými kultúrnymi podujatiami (Mesiac fotografie – Retrospektíva: Mišo Suchý), s už spomínaným Európskym parlamentom (Cena Lux) či s občianskym združením Červený nos Clowndoctors (charitatívne predstavenie dokumentu Dal mi meno Malala režiséra Davisa Guggenheima). Jediným nedostatkom podujatia (odhliadnuc od veľmi rozpačitého otvorenia, na ktorom neprehovoril nik z vedenia festivalu) bol fakt, že trval iba šesť dní, z toho iba štyri so štandardným celodenným programom. To je na podujatie, ktoré má 17-ročnú tradíciu a v minulosti dokázalo ponúknuť 9-dňový program, trochu málo.

MFF BRATISLAVA 2015
► CELKOVÝ ROZPOČET FESTIVALU: 250 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 50 000 eur)

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO: MFF Bratislava

19. MFDF Ji.hlava

Preplnená Ji.hlava

Na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava (27. október – 1. november 2015) sa dá obdivovať mnohé, no keď je hlavnou udalosťou konverzácia s Julianom Assangeom a Marijou Aľochina, vyvoláva to otázku, či si toho festival na seba neberie priveľa.

MFDF Ji.hlava má zaujímavý vkus, ktorý mi sedí, a až na výnimky dramaturgiu nepodliezajúcu latku kvality. (A má aj otvárací a záverečný ceremoniál, aký nemá asi nikto na svete.) Navyše, tento festival pochopil ako máloktorý iný, čo znamená cieľavedome si formovať publikum. Rozhodol sa fungovať na viacerých úrovniach a cieliť na rôzne skupiny – a dokázal (aj v spolupráci s Inštitútom dokumentárneho filmu) podchytiť prakticky celý svet dokumentu v Česku a okolí. S trochou zjednodušenia sa dá povedať, že z niche urobil trendy.

Väčšie však neznamená vždy lepšie. Minuloročné problémy s nedostatočnou kapacitou sa vyriešili novou kinosálou. No odrazu je 7 súťažných sekcií, 4 + 1 retrospektíva a 19 (neraz maličkých) nesúťažných sekcií, plus sprievodný a industry program. Zrazu je bežné chodiť na projekciu o polhodinu alebo hodinu neskôr, pozrieť si z filmu desať minút a ísť ďalej. Viackrát sa mi stalo, že dvere sa otvárali každé dve minúty, ľudia odchádzali a prichádzali a vinou hluku a svetla zvonku si to všimli všetci, keďže na dverách nie sú závesy. Vždy som bol v týchto veciach zhovievavý, pokojne nech sú na festivale návštevníci, ktorí sa naň prišli zabávať a do kina idú iba raz denne. Aj divák, ktorý vidí kreatívny dokument prvýkrát v živote a je v kine náhodou, je plnohodnotný divák – o to lepšie, keď ho film zasiahne. A odchádzať z filmu je podľa mňa úplne v poriadku. No toto bolo už priveľa.

Nič to však nemení na tom, že som v Jihlave stretol niekoľko zaujímavých ľudí a videl iba dobré filmy. Keď píšem o veľkosti, zrejme najsilnejším zážitkom – v mnohých významoch slova – bol monumentálny film Abbasa Fahdela Vlasť (Irak v roku nula), dokumentujúci život v krajine tesne pred vypuknutím vojny a tesne po ňom. Alebo dva filmy „pôvodom“ z festivalu v Locarne: víťaz jihlavskej súťaže svetových dokumentov Opus bonum Vpred smrteľne pomaly španielskeho debutanta Maura Herca je radikálny, observačný, depresívny a vizuálne krásny film o plavbe na lodi a experimentálne ladený Samopal alebo písací stroj Američana Travisa Wilkersona je zase príbehom o láske a revolúcii, reflexiou svedomia Ameriky i hnutia Occupy.

Svetovú premiéru mal v Jihlave napríklad nový minimalistický a ambientný film Thomasa A. Østbyeho Veci. V rámci fokusu na nórsky dokument sa premietali aj jeho dva predchádzajúce tituly Predstava o Emanuelovi a Preč z Nórska, po ktorých Østbye hovoril s divákmi o svojej tvorbe.

Jedným z najvýznamnejších hostí festivalu je už tradične tvorca, ktorý má blízko k experimentálnej kinematografii – tento rok to bol Artavazd Pelešjan. Predstavil šesť svojich filmov a viedol dlhý masterclass. No MFDF Ji.hlava uviedol aj snímky francúzskeho avantgardistu Eugèna Deslawa, surrealistov, sekciu o filme a filozofii či tradičné sekcie experimentálnych filmov. Zo súčasných tém sa festival zameral na terorizmus (aj v historickej perspektíve) a vojnu v Sýrii. Jednou z najzaujímavejších sekcií bol Český pohreb, tvorený zväčša televíznymi záznamami pohrebov známych osobností. Bez komentára sme tak mohli sledovať vytváranie reprezentácií, mýtizáciu či zmeny rétoriky v rozmedzí niekoľkých dekád.

V rámci súťaže Medzi morami mali premiéru dva slovenské filmy: Čakáreň Pala Korca a Para nad riekou režisérov Roberta Kirchhoffa a Filipa Remundu. Jednou z porotkýň v tejto súťaži bola slovenská filmárka Viera Čákanyová.

Tomáš Hudák ( filmový publicista )

True Štúr

Štúr? Whatever

Ľudovít bol nenahraditeľný, osamelý a nekompromisný. Päťdesiatšesť minút filmu True Štúr v troch najdôležitejších slovách. Už sa asi nezbavím pocitu, že celé to investigatívne pátranie po skutočných okolnostiach smrti Štúra je iba prvoplánovou zámienkou na to, aby boli tieto konkrétne slová nahlas vyslovené. Tak nech znejú.

RTVS oslavuje s dokudrámou True Štúr na čele 200. výročie narodenia tejto veľkolepej persóny. Mená autorskej trojice sú Marián Prevendarčík, Michal Baláž a Zuzana Šajgalíková. Netradičný prístup, vytvorenie akejsi noirovej antitézy romantizmu s využitím animovaných sekvencií bez toho, aby utrpela informačná hodnota filmu, prezrádza nemalé ambície. Odlíšiť sa a vzdialiť, no predsa s cieľom priblížiť sa. Nechcem hovoriť od koho a ku komu, to môže byť individuálnejšie, než sa zdá. Pre RTVS ide v každom prípade o významnú udalosť. V rámci „štúrovského“ vysielania uviedla okrem iného aj dva premiérové dokumenty – Ľudovít Štúr a Pravá tvár Ľudovíta Štúra, ktoré takisto tvarujú povedomie, no z hľadiska propagácie iba sekundovali filmu True Štúr, ktorému sa budem venovať.

Na úvod kratučký záber. Statický celok. Robert Roth ako pán Hronský kráča po obyčajnom poli chrbtom ku kamere. Pole pôsobí zanedbane, vyschnuto. Zdá sa, že biele slnko praží; keby vzduchom nepoletovali animované snehové vločky, myslel by som si, že je horúco. Január som v tom veľmi nebadal. Beriem to ako zámer. To šero-čierno je zaujímavé a svojské. Roth je od nablýskaných topánok po cylinder v čiernom. Zlovestne kráka vrana, hrá chmúrna hudba. Toto všetko je natlačené do prvého záberu.

Film sa odohráva počas jediného večera/noci v Modre 15. 1. 1856, v deň Štúrovho pohrebu. Hronský obieha jeho najbližších. Vypytuje sa a vypytuje. Oni odpovedajú. A tvorcovia si isto zaslúžia naše sympatie, no čo sa spracovania ešte týka, myslieť si, že samotné nabúranie konvencií urobí všetku prácu, je málo.

Snaha vymaniť sa z priemeru je snahou vytrhnúť diváka z apatie. V tom vidím najväčší rozpor filmu. Na jednej strane sa dištancuje od učebnicovej lineárnosti, akéhosi predpísaného a mechanického vnímania historickej látky, s ktorou sa bežne podáva v školách (spomínané vizuálno, občasné vtipy). Nepozýva do lavíc. Na strane druhej sa však neodváži fungovať bez didaktickosti. Zostáva zbytočne a nudne opisný. Hlasom – či už Rotha, alebo predstaviteľov iných Štúrových blízkych – vysvetľuje všetko, k čomu by mohol iba potmehúdsky nabádať. Film mal buď smerovať k čo najväčšej exaktnosti a detailnosti skúsených historikov či aspoň pedagógov, alebo sa s ňou hrať a utekať čo najďalej od lavíc, no stále ukazovať, že to nemusí znamenať diletantstvo. True Štúr je zaseknutý niekde uprostred.

Nech borí mýty, nech sú v animovaných úsekoch ukryté detaily pre zasvätených, no nech som ako divák aj svedkom živého a zaujímavého, pritom úplne jednoduchého dialógu. Statickosť, bral som ju ako zámer a nemám proti nej nič, no v tomto prípade páchne patológiou. Herci sú meraví, aj Robert Roth. (U neho to beriem ako zámer.)

RTVS takto ďaleko mimo zaužívaného štandardu ešte nezašla, v tom je True Štúr prvotinou. Lacnou, no vidno veľký potenciál. Nezvyčajnosť je cesta. Iná perspektíva, to je podnet sám osebe.

Jakub Lenčéš ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: RTVS