Veronika Šikulová

spisovateľka

Mám rada film Ela Havettu Ľalie poľné. Scenár k nemu urobil môj otec Vinco Šikula na motívy knižky Nebýva na každom vŕšku hostinec. Je to jedna z mojich najmilších kníh. Parádne porozprávané, dobre napísané, smutné aj vtipné, kus starého sveta na malom priestore.

Ela si pamätám z detstva, chodieval k nám, do nášho domu na kopci Hamrštíl, na návštevy. Dlho som mala pohľadnice, ktoré otcovi posielal. Keď sa dlhšie nestretli, napísal mu: „Vinco, napíš mi aspoň u Ilečka na stenu, s kým si sa naposledy ožral.“ Jozef Ilečko mal ateliér na modranskom námestí.

Film som videla prvýkrát v kine Mladosť. Celý som ho preplakala. Všetko mi bolo dôverne známe nielen z knižky, ale aj z rozprávania, poznala som krajinu, hercov. Odvtedy som ho videla veľakrát, naposledy v Budapešti v Slovenskom inštitúte, kde som o ňom aj hovorila. O nedostatku farby, z čoho sa autorom podarilo urobiť cnosť, o kamere, o poslednom zábere, kde kamera švenkuje po krajine, o žobrákoch a tulákoch, ktorí slúžili otcovi ako predloha napísaného, o kamarátstve, ktoré pretrvalo, o nešťastí jedného filmára, o dobe, v ktorej knižka aj film vznikli, o epigónoch, ktorí na tento film brali ako osy na med, o rovnakom zmysle pre humor u otca aj Ela, o tom, ako chodili po svete s otvorenými očami a zapisovali si fóry, ktoré videli – tetku s husami, Myslíkov častovský autobus, babku s modlitebnými knižkami a mnoho ďalších, ktoré sa potom objavili vo filme.

Napriek tomu, že film je smutný, vlastne až tragický, je veselý od začiatku až do konca. Nehovorím o smiechu cez slzy, ale o smiechu, radosti zo života, aká sa napokon prejavila u Ela aj vo filme Slávnosť v botanickej záhrade.

Oba filmy majú vynikajúcu hudbu. Otec nám občas niečo z nich zahral na trúbke. V oboch filmoch môj otec hrá. V jednom kňaza, ktorým sa nestal, hoci bol chovancom Societas verbi divini, Spoločnosti slova Božieho v Nitre, v druhom potulného muzikanta Vinca, ktorým vlastne trochu bol po celý život. V Slávnosti otec lieta. Môj najmilovanejší záber!

„Tatuško, ty vieš lietať?“ pýtali sme sa ho, keď sme ako malé videli fotografie z nakrúcania.

„Už som zabudol,“ hovorieval nám tato.

Taký bol voľakedy svet. Taký bol trochu aj môj svet. Pamätám si čudákov, ktorých mal otec rád, dedo bol klarinetista, bojoval v prvej svetovej vojne, hovorieval o tom. Elo Havetta mal rovnakú príchylnosť k týmto ľuďom, k svetu, ktorí si obaja pamätali, k detstvu, k chudákom a čudákom, čo sa vedeli zo sveta celkom po svojom tešiť aj smútiť. Svet je naozaj fantastické miesto, aj o tom sú tie filmy, ale aj o tom, že vie byť smutno a zle, že občas s celým tým nákladom človek nevie kam. Cítiť v nich radosť z tvorby, z rozprávania, z nakrúcania. Pri tvorbe oboch sa stretla vynikajúca skupina nadaných ľudí, a tak nemohlo vzniknúť zlé dielo.

Pre mňa ako dcéru je film aj možnosťou vidieť v oboch živého a mladého otca, čo živého a mladého, rovno otca, ktorý sa vznáša a vie lietať. Vždy pri uzretí Ľalií poľných, ale aj Slávnosti v botanickej záhrade mám pocit, že lietať vedeli všetci ich tvorcovia, dokonca to na chvíľu umožnili aj divákom. A o to v dobrých filmoch trochu ide.