Reminiscencie ako remeň
(Príhody a skúsenosti Juraja Herza)

Juraj Herz – Autopsie (pitva režiséra)
J. Herz a Jan Drbohlav
(Mladá fronta, Praha, 2015, 517 strán)

Z memoárov režiséra sa môže vykľuť traktát o zmysle a úskaliach tvorby, šperkovnica historiek alebo komentované filmografické leporelo. Keďže bilančný imperatív často skôr ochromí, ako rozprúdi spisovateľskú vôľu, v nejednom prípade filmár ocení píšuceho spoločníka. Buñuel mal Carrièra, Forman Nováka a Juraj Herz má Jana Drbohlava. Pod herzovsky jemne morbídnym názvom Autopsie (pitva režiséra) sa skrýva faktograficky bohaté a zápalisté rozprávanie.

Je to rozprávanie sebavedomého muža a húževnatého tvorcu, ktorý obľubuje deklasované žánre, inklinuje k zobrazovaniu fantaskna a hrôzy, popri expresionistickom ladení však s rovnakou bravúrou sformuje aj výraz impresionistického alebo secesného sveta. Zvláda komédiu, paródiu, strašidelnú rozprávku, detektívku, grotesku či drámu, ale aj objavný dokument. Ako najvlastnejšie pritom v sebe nosí dávne skelety márne sľubných filmárskych zárodkov.

Upíri fúzy nemajú. Keď sa režisér Juraj Herz, veľký vyznávač hororov, istý čas aj člen porôt hororových filmových festivalov, rozhodol vojsť drobnou rolou vo svojom filme Upír z Feratu do klubu hercov, ktorí aspoň raz stvárnili pred kamerou upíra, prišiel tak načas o typickú ozdobu svojej tváre. Aby v dlhej „normalizačnej“ dobe neprišiel o svoju ľudskú tvár, musel sa vystríhať kompromitácie prikázaným prorežimným filmom, nápadito zúročovať núkajúce sa príležitosti, šikovne obmieňať filmárske teritórium podľa aktuálnych zákazov, a ak sa práve nedalo ani na Barrandove, ani na Kavčích horách a ani na Kolibe a v Mlynskej doline, dôstojne sa uplatniť v divadle. Po tom, ako sa k politickému filmu napokon za paradoxných okolností dostal a propagandu prebil humánnymi rysmi diela, emigroval ako čerstvý držiteľ háklivého ocenenia aj nového sobášneho listu do západného Nemecka, hoci pre byrokratické obštrukcie a skoré politické premeny de iure emigrantom ani nebol.

Fotografiami nešetriaca kniha s piliermi piatich kapitol, odkazujúcich na aristotelovskú výstavbu drámy, je od začiatku strhujúca, lebo tak sa odvíjal aj Herzov život, keď naplnil jeho detský svet strasťami transportu do nacistického lágra, väznenia a oslobodeného navrátilca. Činorodý syn kežmarského lekárnika sa potom usiluje krok za krokom naplniť svoje sny, znášajúc pri tom rôzne úskalia dobových pomerov. A keď už aj bez famáckeho vyškolenia prenikol okľukou cez bábkové divadlo a Semafor na post režisérskeho asistenta Brynycha a vzápätí Kadára a získal ostrohy na samostatnú réžiu, stránky sa plnia približovaním filmárskej práce a jej zákulisia. Množstvom drobných portrétov a skíc, technických postrehov o spolupráci s radom rôznorodých scenáristov, kameramanov, hudobných skladateľov a talentov ďalších filmárskych profesií, svedectiev o netradičných prístupoch a objavoch, patáliách a excesoch, spupnosti „normalizovaného“ vedenia štátnej kinematografie a zahraničných skúsenostiach.

Odmala jasné pokušiteľské presvedčenie, že film je jeho osudom, odbremeňuje Herza od horkosti odstrkovaného „nefamáka“, hoci ju priznáva, podobne ako výstrelky svojej cholerickej povahy. Škoda akurát vnesenej rozpačitosti, keď pri vyhraňovaní sa voči tým, ktorí prešli jeho životom rušivými krokmi, použije aj manéver kamuflážnej ignorácie. Ako sa hutné a šťavnaté rozprávanie približuje k prítomnosti, klasicky sa zrýchľuje a zostručňuje. Naostatok ho doplní predbežný „pitevný nález“ v podobe cenných prehľadov Herzovej režisérskej a hereckej práce vo filme, v televízii a v divadle.

Peter Ulman ( filmový publicista )