Monika Mikušová

filmová teoretička

November je pre mňa i pre mnohých iných nielen Mesiacom fotografie, MFDF Jihlava či neustále sa zmenšujúceho bratislavského festivalu, ale aj mesiacom administratívneho bilancovania grantovej činnosti, v mojom prípade momentálne venovanej problematike filmovej výchovy pre pedagógov a študentov stredných škôl. Ako ukázali aj príspevky a diskusia, ktoré odzneli na predkonferenčnom stretnutí v rámci medzinárodnej konferencie Screen Industries in East-Central Europe na pôde FTF VŠMU, jedným z najväčších problémov, na ktoré podobné iniciatívy narážajú, je – samozrejme, okrem obligátnych financií – chýbajúca celoplošne uplatniteľná koncepcia filmového vzdelávania. A tak je ešte i dnes filmová výchova na Slovensku – alebo, lepšie povedané, pokusy o ňu – roztrieštenou iniciatívou niekoľkých inštitúcií, občianskych združení či jednotlivcov, ktorí sa s väčšími či menšími úspechmi snažia na školách presadiť v záplave konkurenčných ponúk rozdielneho obsahu a zamerania.

Výber filmového vzdelávania je pritom relatívne široký, od popularizačných prednášok komerčného charakteru cez pokusy o rôzne formy neformálneho vzdelávania až po projekty sústreďujúce sa najmä na dlhodobé hľadisko prípravy stredoškolských pedagógov, vďaka ktorej by stredné školy pri zavádzaní prvkov filmovej výchovy neboli odkázané na viac či menej pasívnu účasť na externe pripravených podujatiach, ale mali by možnosť aktívne zavádzať prvky filmovej výchovy do vyučovacieho procesu v rámci interných kapacít.

Pokiaľ však naďalej nebude čas, ktorý väčšina škôl dokáže na filmovú výchovu vyčleniť, presahovať jednu-dve hodiny ročne a jeho rozšírenie nebude priamo podporované koordinovanou akciou v spolupráci s príslušnými inštitúciami, budú všetky snahy o prispôsobenie vzdelávania v oblasti audiovízie dôležitosti, ktorú mediálny obsah zohráva v životoch súčasnej mládeže, aj naďalej príkladom nevyužitého potenciálu na zmenu.