Filmový kritik, historik, pedagóg, encyklopedista, autor a vedúci autorského kolektívu niekoľkých kníh o filme a filmároch, člen porôt na viacerých domácich i zahraničných festivaloch. Od druhej polovice 50. rokov minulého storočia podnes aktívny filmový publicista. Richard Blech sa v decembri dožíva osemdesiatpäť rokov.

O filme a filmároch začal Richard Blech písať už ako študent novinárstva na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1956. V rokoch 1954 až 1972 bol redaktorom a neskôr vedúcim oddelenia kultúry v denníku Smena. Bolo to v období, keď v tejto redakcii pracoval kolektív dnes už legendárnych reportérov, akými boli Gavril Gryzlov, Slávo Kalný, Vladimír Ferko, Ján Čomaj, Ján Smolec, Milan Vároš a iní. Richard Blech svojou kultúrnou publicistikou, kritikami z oblasti dramatických umení, predovšetkým filmu, ako aj vynikajúcimi rozhovormi najmä s filmármi, domácimi i zahraničnými, patril medzi novinárske osobnosti nielen tohto obľúbeného denníka, ale celej vtedajšej slovenskej žurnalistiky. Boli to najmä 60. roky s atmosférou istého uvoľnenia, keď práca reportérov a kultúrnych publicistov zaznamenala obdivuhodné výsledky. Blech popri svojej novinárskej aktivite napísal knihu profilov filmových a divadelných tvorcov S maskou a bez masky (1962) a bol hlavným redaktorom kníh Panoráma svetovej kinematografie (1964 a 1965) a Svet filmových režisérov (1968).

V 70. rokoch sa začala tuhá normalizácia a tak, ako museli Smenu opustiť všetci menovaní reportéri, odchádza z redakcie aj Blech. Od roku 1972 bol pracovníkom Encyklopedického ústavu SAV a viedol autorský kolektív prvej slovenskej filmovej encyklopédie Malá encyklopédia filmu – zahraničná tvorba (1974). Pracoval na šesťzväzkovej Encyklopédii Slovenska (1985 – 1987) a bol aj autorom filmových hesiel v encyklopedickom časopise Pyramída (1971 – 1987). Významným činom bolo vydanie vyše tisícstranovej Encyklopédie filmu (1993), ktorú Richard Blech zostavoval a bol autorom časti hesiel. Rozhľad v odbore, vedomosti a skúsenosti využil v maximálnej miere ako zodpovedný redaktor Encyklopédie dramatických umení Slovenska (1989). Do roku 2005 prednášal dejiny filmu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Jeho takmer celoživotným záujmom je život a dielo hviezdy nemého filmu Barbory Apollonie Chalupiec, známej ako Pola Negri. Jej otec bol Slovák z Nesluše. Blech o herečke napísal scenár televízneho filmu Pola Negri – legenda a skutočnosť (1972) a dizertačnú prácu (PhDr. na Masarykovej univerzite v Brne, 1972).

Po roku 1989, už v novej situácii, bol spoluautorom prvej encyklopédie osobností Kto je kto na Slovensku (1991), komplexnej monografie Martin Hollý – život za kamerou (2001) aj autorom knihy Kameraman Stanislav Szomolányi (2005). Publikačne je stále aktívny a za sebou má dielo, ktoré vzbudzuje úctu.

Milan Polák ( teatrológ )
FOTO: Miro Nôta

Nedožité deväťdesiatiny režiséra Jána Lacka otvárajú otázku, aký prínos znamenajú jeho filmy v kontexte vývoja slovenskej kinematografie a čo z nich preveril čas.

Lacko bol svojím spôsobom solitér. Aj keď začínal v lone prvej generácie slovenského filmu ako asistent Vladimíra Bahnu, nepatril k nej, no nepatril ani ku generáciám, ktoré postupne prichádzali podkuté svetovo významnou školou – pražskou FAMU. Celý svoj filmársky život bol mimo prúdu. Možno to spôsobila aj facka, ktorú mu uštedrila politická moc za dokument Pribetská jar (1956), v ktorom nastavil krivé zrkadlo mocenskému bačovaniu v jednom roľníckom družstve. Film skončil v trezore, čo pravdepodobne ukončilo aj Lackove ambície. Od tých čias plával vo vodách ľahkých, bezproblémových žánrov a tém. Možno povedať, že natrvalo.

Svojím debutovým hraným filmom Statočný zlodej (1958) sa pohyboval na pôdoryse divadelnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra, ktorú do filmového scenára transformoval Ivan Bukovčan. Film iba zopakoval javiskové postupy iných režisérov, ale to, čo bolo v javiskovej podobe celkom prijateľné, vo filme zmenilo hlavnú postavu na popleteného, neškodného ťuťmáka. Lacko sa spoľahol na ostrieľaných divadelných hercov (Kroner, Krížiková, Meličková) s dôrazom na ich vycibrenú javiskovú reč. A týmto filmom sa udomácnil vo veselohernom žánri, ktorý bol v tom čase politickou objednávkou.

Hoci nakrúcal aj filmy iných žánrov, v povedomí divákov zostal ako režisér veselohier (ktoré boli povinnou jazdou skoro všetkých kolibských režisérov), pretože inými, ,,občianskymi“ témami a žánrami sa zaradil do šede priemernosti. Treba zdôrazniť, že z tejto šede nevystúpil ani vtedy, keď už nakrúcali Štefan Uher, Peter Solan, Martin Hollý, Stanislav Barabáš, Eduard Grečner, keď sa hlásila o slovo ďalšia priebojná generácia „famákov“ Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Hanák, ktorí v 60. rokoch začali postupne meniť tvár slovenského filmu.

Konjunktúra Lackových filmov spočívala v politickej objednávke, ktorá poukazovala na potrebu napodobniť českú kinematografiu, kde veseloherný žáner od 30. rokov dominoval. Povinnú jazdu v tomto žánri absolvoval aj Paľo Bielik (V piatok trinásteho), ale Lacko pri tomto žánri zotrval, pričom úroveň svojho filmu z futbalového prostredia Skalní v ofsajde (1960) už neskôr neprekročil. Kráčal si svojimi vyšliapanými chodníčkami. Jeho filmy popri Solanovi, Uhrovi, Hollom, Grečnerovi a potom aj Hanákovi, Jakubiskovi a Havettovi vyznievali anachronicky a prinášali iba čiastkové hodnoty. Po veselohrách, ktoré diváci prijali skôr ako iné žánre, sa Lacko začal udomácňovať v televízii (napríklad šesťdielny seriál Miesto v dome, 1976). Podľa románu svojej matky Anny Lackovej-Zory tam nakrútil aj film Anička Jurkovičová (1983) v duchu fiktívnych vzťahov Ľudovíta Štúra a Anny Jurkovičovej.

Svoje účinkovanie zakončil v dabingu a nikdy sa nepokúsil pridať k snahám generácie 60. rokov ani ju nasledovať.

Richard Blech ( filmový historik )
FOTO: archív SFÚ