V kolekcii je aj ďalšia animovaná snímka Frankenhand v réžii Andreja Gregorčoka. Ten s použitím známych atribútov hororového žánru rozpráva krátky príbeh o „stvoriteľovi“ a „monštre“, ktorý uzatvára prekvapivou a v konečnom dôsledku nejednoznačnou pointou.

Z dokumentárnych filmov sa medzi Kobylky II dostal projekt Kataríny Hlinčíkovej WeC verejná. Autorka sa v ňom zaoberá kultúrou verejných toaliet na Slovensku a prostredníctvom toho sa snaží čiastočne vypovedať aj o stave krajiny a mentalite jej obyvateľov. Hlinčíková si zároveň zostavila roz­manitú vzorku respondentov, ktorým najčastejšie kladie otázku: „Aká je vaša najväčšia potreba?“

V druhom bloku Kobyliek je aj hraný film Ticho režiséra Slavomíra Zrebného. Ten stavia do centra svojho rozprávania vnútorné napätie muža, ktorého znepokojuje množstvo vonkajších impulzov. Hľadá únik pred pracovným stereotypom, náporom povinností, pred ťaživou neosobnosťou prostredia, v ktorom trávi čas, aj ľudí, ktorí ho obklopujú... Priveľa vecí má pre neho útočný charakter a nájdenie vnútornej stability nie je jednoduché.

V aktuálnej zostave snímok sú ešte tituly Tieň pani P. – príbeh kriminálnika, ktorý túži dostať sa k majetku, ale plány mu skomplikuje podivná pani P. – a Jantárová cesta, ktorá zachytáva vzťahovú krízu dvoch mladých ľudí počas cesty autom.

Ako na študentské filmy z projektu Kobylky zareaguje publikum, na to si treba ešte chvíľu počkať. Dramaturgička projektu Žofia Bosáková však pozná reakcie samotných tvorcov uvádzaných snímok: „Prevažujú pozitívne reakcie, študenti a študentky vítajú možnosť uviesť svoje filmy mimo školskej kinosály a festivalových prehliadok. Možnosť konfrontácie mimo ochranných múrov fakulty v pozitívnom zmysle je devíza pri budúcom profe­sionálnom vývoji.“

Daniel Bernát

FOTO: VŠMU (záber z filmu WeC verejná)

Kobylky II: Bublina (r. Mária Oľhová, Slovensko, 2012), Frankenhand (r. Andrej Gregorčok, Slovensko, 2011), Jantárová cesta (r. Michal Baláž, Slovensko, 2011), Tieň pani P. (r. Peter Pokorný, Slovensko, 2011), Ticho (r. Slavomír Zrebný, Slovensko, 2010), WeC verejná (r. Katarína Hlinčíková, Slovensko, 2012)

Novinky: KOBYLKY I

Krátke filmy môžu dlho účinkovať

Krátkometrážny film sa pomaly prediera do slovenských kín. A nielen prostredníctvom projekcií pred dlhometrážnymi snímkami, keď sa stáva aj to, že predfilm svojou výpoveďou prekoná nasledujúci titul. Slovenské krátke snímky si zaslúžia pozornosť, veď ich úspechy na domácich aj zahraničných festivaloch hovoria samy za seba. Pásmo krátkych filmov/ Slovak Shorts I, to je názov nového projektu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK), ktorá do našich kín prinesie koncom októbra štyri mimoriadne zaujímavé „kraťasy“.

Tieto štyri snímky otvárajú priestor na ďalšie uvádzanie krátkometrážnych a stredometrážnych filmov, ktoré vzniknú na filmových školách alebo v nezávislej produkcii. Pásma budú uvádzané raz ročne a uvidia ich diváci v kinách a alternatívnych priestoroch po celom Slovensku.

 „Asociácia slovenských filmových klubov sa dlhodobo venuje uvádzaniu krátkych slovenských filmov do kín. Ich produkcia sa v poslednom období zvýšila, no rovnako aj ich kvalita. Je viacero titulov, ktoré by si zaslúžili pozornosť širšej verejnosti. Prvé pásmo krátkych filmov vzniklo na základe záujmu samotných tvorcov distribuovať svoje krátkometrážne diela vo filmových kluboch a kinách prostredníctvom ASFK. Vznikol nápad poskladať pásmo, ktoré by vytvorilo platformu na pravidelnú prezentáciu – v tomto prípade raz ročne – toho najlepšieho z krátkometrážnej tvorby v danom roku. ASFK bude zároveň vybrané krátke tituly naďalej uvádzať ako predfilmy celovečerných diel. Tento rok ide o dva animované filmy – Sneh Ivany Šebestovej a Mesiac Ondreja Rudavského,“ objasňuje vznik nového projektu riaditeľka kance­lárie ASFK Silvia Dubecká.

Pandy Matúša Vizára, Hviezda Andreja Kolenčíka, tWINs Petra Budinského a Výstava Andreja Kolenčíka a Petra Begányiho. Prečo sa ASFK rozhodla začať svoj nový ambiciózny projekt práve nimi? „Dramaturgia prvého pásma sa vytvárala v úzkej spolupráci s mladými producentmi krátkych a stredometrážnych diel, ktoré vznikli v období po­sledných dvoch rokov. Snahou bolo, aby vznikla reprezentatívna ukážka súčasnej krátkej tvorby a vyvážené pásmo koncipované z animovaného, dokumentárneho a hraného filmu,“ odpovedá Silvia Dubecká. Skutočnosť, že krátky film sa v poslednom čase stáva na Slovensku mediálnou témou, má na svedomí najmä Matúš Vizár. Jeho Pandy už stihli získať cenu v Cannes, Melbourne aj na domácom podujatí Fest Anča. Animovaný film s drsným humorom sa zaoberá témou evolúcie a divákovi ukazuje iný pohľad na problematiku záchrany vymierajúcich druhov.

Potenciál zaujať divákov, ktorí sa vyberú na Pásmo krátkych filmov/Slovak Shorts I, majú i ďalšie tri tituly z ponuky. Na animácii stojí aj „kraťas“ tWINs Petra Budinského. Je o siamských dvojčatách, ktoré zápasia v boxerskom ringu a takisto mimo neho. Krátky film potrebuje silný námet. Vie to aj Andrej Kolenčík, ktorý vo svojej doku­mentárnej Hviezde rozpráva príbeh 56-ročného zvárača s hereckými ambíciami. Kolenčík sa podieľal aj na ďalšom filme z ponuky projektu – trpkú komédiu Výstava nakrútil spolu s režisérom Petrom Begányim. Malé provinčné múzeum, traja zamestnanci, ekonomický boom v nedohľadne a všedná každodennosť je základom spokojnosti – také sú súradnice Výstavy.

Asociácia slovenských filmových klubov prichádza s projektom, ktorý môže potešiť nielen divákov, ale aj samotných tvorcov. Krátke filmy sú totiž základom každej kinematografie. Na nich si filmári overujú svoju schopnosť zaujať diváka aj nemenej dôležité organizačné schopnosti. Čo je teda na nakrúcaní krátkych filmov najnáročnejšie? „Presne to isté, čo pri nakrúcaní dlhometrážneho filmu. Získať financie, mať nápad, profesionálny štáb a zase financie,“ odpovedá režisér filmu Výstava Peter Begányi. Na otázku, prečo začal nakrúcať krátke filmy, odpovedá otvorene: „Lebo som lenivý a nemám chuť nakrúcať päť rokov.“

Náročné filmárske podmienky a neustály pro­blém s financiami – aj tieto dlhodobé problémy majú paradoxný podiel na úspechu slovenských „kraťasov“. Krátky film stojí menej peňazí aj času, no tvorivý vklad je rovnaký. Autorský názor, výpoveď, sila scenára, bez toho nedokáže fungovať ani dobrý krátkometrážny film. Asociácia slovenských filmových klubov ponúka vo svojom novom projekte hneď štyri. „Je to šanca, že sa krátky film dostane k divákovi,“ konštatuje režisér Peter Begányi. Snímky mladých tvorcov potrebujú divácku pod­poru a Pásmo krátkych filmov/Slovak Shorts I sa sa o ňu bude v kinách uchádzať od 24. októbra.

Robert Pospiš ( filmový publicista )

FOTO: ASFK (záber z filmu Výstava)

Pásmo krátkych filmov/Slovak Shorts I: Hviezda (r. Andrej Kolenčík, Slovensko, 2012), Pandy (r. Matúš Vizár, Slovensko/Česko, 2012), tWINs (r. Peter Budinský, Slovensko, 2011), Výstava (r. Andrej Kolenčík a Peter Begányi, Slovensko, 2013)

Film, aký tu ešte nebol

Kým za oknom to v polovici septembra vyzeralo tak, že babie leto tohto roku ani nebude, do slovenských kín sa koncom októbra dostane. Bude to v podobe prvej slovenskej gangsterskej drámy Babie leto režiséra Gejzu Dezorza a spisovateľa Agdu Baviho Paina.

Na jeseň je slnko staré, ale ešte z posledných síl žiari. Zohrieva svet, aj keď vie, že zdochne. Takto by sa dalo charakterizovať konanie hlavného hrdinu filmu Babie leto Robiho Bieleho. Babie leto je príbeh o zrade, mŕtvej láske a pomste. A je podfarbený krvou, slzami a trochou smiechu. Odohráva sa na periférii našej krajiny, na „východ od raja“. „Kroky nášho hrdinu smerujú po desaťročnom väzení domov. Cieľom jeho jednodňového návratu je účtovanie s ľuďmi, pre ktorých sedel, krutá pomsta a možno aj nádej na lepší život. No určite nie pre neho...“ priblížil režisér Gejza Dezorz dej filmu, ktorý sa nakrúcal v Košiciach a okolí. „Košice sú samostatný mikrovesmír, mesto, v ktorom sa ovplyvňuje niekoľko kultúr a jazykov. Zároveň je to mesto bez výrazného filmár­skeho zázemia a je ,ďaleko‘ od Bratislavy, takže nakrúcať tam je veľmi náročné,“ povedal Dezorz.

Podobne ako film Kandidát, o ktorom v tomto čísle takisto informujeme, vznikalo aj Babie leto s podporou Audiovizuálneho fondu v rámci kategórie MINIMAL. Tento podprogram fond vytvoril v roku 2011 a bol určený pre nízkorozpočtové, žánrovo profilované filmy. Podľa Dezorza bola výroba priam bláznovstvom, najmä preto, že pracovali s extrémne nízkym rozpočtom. Režisér tvrdí, že Babie leto by sa mohlo pokojne nazvať no budget filmom. Napriek tomu sa za pätnásť dní nakrúcania podarilo vytvoriť žánrovú snímku, aká na slovenskom trhu chýbala. Cenou za to, že vôbec vznikla, boli aj kompromisy. „Pôvodný scenár bol písaný inou optikou, než ako bola nastavená naša finančná realita, a tak som musel extrémne zjednodušovať a všetko prispôsobovať rozpočtu. Z formálnej stránky sme natočili veľmi jednoduchý film. Náš zámer ani nebol ohurovať formou a hollywoodskym strihom. Chceli sme nakrútiť čistokrvný príbeh. Preto sme sa sústredili na hercov, vzťahy a charaktery postáv. Štýl filmu je veľmi jednoduchý a priamočiary,“ vysvetlil režisér, ktorý do hlavnej úlohy obsadil herca Alexandra Bártu.

To, že vznik snímky je zázrak, si nemyslí len on, ale aj autor námetu a scenára Agda Bavi Pain. „Gejza predviedol skutočný zázrak, keďže s minimálnym rozpočtom dokázal zvládnuť maximum prostredí a postáv. Vytvoril pritom jedinečný a predovšetkým silný príbeh. To sa dnes už len tak nevidí. No a Babie leto je film, aký na Slovensku naozaj ešte nebol. O tom niet pochýb,“ uviedol spisovateľ. Ich spoločná myšlienka na gangster­ský film vznikla ešte v deväťdesiatych rokoch, v čase, keď v slovenskej kinematografii dominovali poetické filmy. V priebehu približne jedného roka vznikol scenár, ktorý ponúkli v tom čase jednému z mála slovenských producentov – Marianovi Urbanovi. Pred rokmi získal scenár v Česku Cenu Karla Zemana a dostal sa do finále slovenskej Ceny Tibora Vichtu. Problémom však boli finan­cie. Pain preto scenár prepísal a vznikla novela Koniec sveta, za ktorú získal Veľkú cenu za literatúru pre východnú a juhovýchodnú Európu Bank Austria Literaris 2008. Scenár sa naďalej aktualizoval a výsledný film sa od novely líši, zmenila sa i základná motivácia hlavného hrdinu, ktorý v knihe koná nekompromisne a bez kúska nádeje. „Je to krížová cesta až doteraz. Desať rokov trvalo, kým vyšla kniha Koniec sveta, a viac ako pätnásť, kým sa podarilo dokončiť film Babie leto. Ak správne ovládam malú násobilku, z premiéry ďalšieho filmu ma budú vynášať rovno do krematória. Napriek tomu som však vďačný všetkým tým, ktorí nám roky držali palce, hoci ten kríž sme si museli niesť iba my sami,“ dodal so svojskou iróniou Pain.

Dlho nerealizovaný scenár sa nakoniec dočkal, i keď ho museli niekoľkokrát prepísať a aktualizovať. Dezorz už teraz očakáva, že snímka môže v médiách dostávať rôzne označenia, ako napríklad slovenská tarantinovka. „Pre mňa je to gangster­ská dráma. Dokonca známy slovenský spisovateľ a dramatik Tomáš Horváth sa vyjadril, že Babie leto je ,pulp‘. Nesmieme však zabúdať na to, že film je biznis. Takže rozhodnutie distribútora bolo klasifikovať náš film ako triler. Je to síce jemne zavádzajúce, ale pre slovenského väčšinového diváka je toto označenie asi atraktívnejšie ako film noir či gangsterská dráma,“ zamyslel sa režisér Gejza Dezorz. Jeho Babie leto vstúpi do sloven­ských kín 31. októbra.

Zuzana Sotáková ( absolventka Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave )

FOTO: ALEF Film & Media Group

Babie leto (r. Gejza Dezorz, Slovensko/Česko, 2013)
Celkový rozpočet filmu: 380 000 eur, z toho 180 000 eur finančný vklad (podpora AVF: 149 400 eur)
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: 13 DCP nosičov, blu-ray

O ľuďoch a moci

Jonáš Karásek študoval na Škole úžitkového umenia a na Vysokej škole výtvarných umení odbor dizajn. Pôsobí v kreatívnom štúdiu GunPowder, ktoré založil a venuje sa v ňom najmä réžii. Film Kandidát, ktorý prichádza 10. októbra do slovenských kín, je jeho celovečerný debut.

Príbeh sa odohráva počas dvoch mesiacov pred fiktívnymi prezidentskými voľbami na Slovensku. Najatý mladík, ktorý sa živí zákazkovým odpočúvaním, má tentoraz zacielené na majiteľa reklam­nej agentúry Adama Lamberta a nenápadného prezidentského kandidáta Petra Potôňa. Zisťuje, že kandidát je len bábkou v Lambertových rukách – rozohráva totiž „hru“, počas ktorej chce z obyčajného človeka spraviť hlavu štátu. Neváha na to využiť akúkoľvek manipuláciu, ovplyvňovanie médií a davu potenciálnych voličov.

K nakrúteniu filmu Kandidát sa dostal Jonáš Karásek zvláštnou zhodou okolností. „Poznám sa s Marošom Hečkom, ktorý ma pozval do relácie Rádia Devín. Uvádzal ju spolu s Mišom Havranom. Vtedy som bol rozladený kvôli nejakej prebiehajúcej politickej kauze a na otázku, aké mám plány do budúcnosti som odpovedal, že by som rád nakrútil film o politikoch. Po vysielaní som sa dozvedel, že majú rozpísaný scenár na túto tému.“ Pôvodnou predlohou filmu sa stal román Kandidát. Denníky z odpočúvania, ktorý vyšiel minulý rok. Obaja autori, Michal Havran a Maroš Hečko, si na spoluprácu na filmovom scenári ešte prizvali mladého scenáristu Petra Balka. Oproti literárnej predlohe sa filmové rozprávanie zákonite o čosi zmenilo. „Je tam, samozrejme, veľa vecí iných ako v knihe, niektoré postavy sa do filmu nezmestili a myslím, že príbeh je kompaktnejší. Minimálne tri mesiace sme ešte sedeli nad scenárom, doťahovali detaily, situácie a vzťahy medzi postavami,“ dodáva Karásek.

Na príbehu ho najviac zaujala práve téma médií, spôsoby, akými sa dá narábať a manipulovať s informáciami a ako sa účelovo pracuje s masami ľudí. „Téma davovej psychózy a schopnosti jedinca využiť ich na svoje ciele ma priťahuje odjakživa,“ uviedol Maroš Hečko pre Film.sk. „To, čo sa jedincovi podarí dosiahnuť pomocou vedomej manipulácie, je úzko spojené s tým, čo mu spoločnosť vlastne dovolí. Vypovedá to veľa o nastavení štátu, jeho zákonoch a možnostiach ich obchádzania. Preto sme si s Michalom Havranom vybrali tému prezidentských volieb a egoistického rozhodnutia jedného človeka, ktorý zneužije svoje postavenie a slabiny v systéme a urobí z neznámeho muža prezidenta krajiny. Nezaujíma ho jeho okolie, dosah a dlhodobé dôsledky jeho konania.“

Kandidát vznikol vďaka finančnej podpore Audiovizuálneho fondu v rámci kategórie MINIMAL, ktorú fond vytvoril v roku 2011. Ide o podprogram určený pre nízkorozpočtové kinematografické diela. Odrazil sa však na výslednej podobe filmu obmedzený rozpočet? „Určitý typ scén, napríklad akčných, sme si nemohli dovoliť, dúfam však, že sme to dokázali vyvážiť použitím zaujímavých filmových výrazových prostriedkov, netradičným strihom a prácou s hudbou. Preto si myslím, že divák nebude mať pocit, že sa pozerá na nízkorozpočtový film,” hovorí Karásek. „Doba trochu pokročila a peniaze už nie sú natoľko dôležité. Filmová technika je oveľa prístupnejšia a ja som si veľa vecí, ktoré sme neskôr použili, nakrútil vopred sám. Po kamarátoch sme zase zháňali rôzne lokácie a podarilo sa nám nájsť veľmi zau­jímavé priestory v podstate zadarmo. K úspešnej realizácii nám určite pomohol aj smutný fakt, že na Slovensku v súčasnosti nevzniká veľa zaujímavých filmových projektov. Preto sme nemali problém pri oslovovaní hercov a ďalších realizačných zložiek ani s takýmto obmedzeným rozpočtom. Práve naopak, ľudia nás oslovovali s tým, že by radi participovali na tomto projekte bez ohľadu na peniaze,“ uvádza režisér.

Najnáročnejšie bolo podľa neho zladiť voľné termíny hercov s nakrúcaním. Obsadenie prebiehalo v spolupráci s českým koproducentom, takže si vo filme zahrali napríklad Marek Majeský, Michal Kubovčík, Roman Luknár, Michal Dlouhý, Pavel Nový či Monika Hilmerová. Zaujímavosťou je žánrová nejednoznačnosť, tento film nie je ľahké zaradiť. „Na scenári sa mi veľmi páčilo, že nejde jednoznačne o komédiu, drámu ani triler, ale o niečo medzi tým. Spočiatku som aj mal obavy, ako mám taký­to scenár stvárniť. Ale napokon som si povedal, že žánrovú koláž ešte podporím rôznorodými výrazovými prostriedkami a nebudem ju nasilu zjednocovať. Keď prebieha anketa s reálnymi respondentmi, film má až dokumentárny charakter, no vzápätí prejdeme do veľmi štylizovaného rozprávania… A vymysleli sme si pre film novú kategóriu – je to cynický triler,“ uzatvára Jonáš Karásek.

Martina Polívková ( filmová publicistka )

FOTO: Azyl

Kandidát (r. Jonáš Karásek, Slovensko/Česko, 2013)
Celkový rozpočet filmu: 180 000 eur (podpora AVF: 112 000 eur)
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: 12 – 15 DCP kópií

3 + 3 = Zamatoví teroristi

Traja dokumentaristi Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský a Peter Kerekes sa spojili pod hlavičkou celovečerného projektu Zamatoví teroristi. Nakrútili film o troch mužoch, ktorí počas komunizmu prejavili svoju nenávisť k režimu. Napriek tomu je tento do-kument (aj) o láske. Do slovenských kín sa dostáva 4. októbra.

Stanislav Kratochvíl, František Bednár a Vladimír Hučín sú protagonistami filmu Zamatoví teroristi. Ten síce vypovedá aj o skutkoch, ktoré páchali alebo plánovali v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale obrazom zostáva v prítomnosti a ukazuje, ako žijú niekdajší trestanci odsúdení za teror. „Stano Kratochvíl chcel v predvečer 1. mája vyhodiť do vzduchu tribúnu, na ktorej mali sedieť komunistickí papaláši. Nechcel nikoho zabiť, chcel iba zlikvidovať symbol. Fero Bednár sa chystal spá-chať atentát na prezidenta Gustáva Husáka, ale nikto zo CIA ho nebral vážne. A Vladimír Hučín vyhadzoval do vzduchu komunistické nástenky a vitríny,“ ozrejmuje minulosť postáv režisér a producent Peter Kerekes.

Film je zložený zo samostatných príbehov každého z trojice aktérov, no kým Kerekesa zaujímalo prepojenie minulosti so súčasnosťou, Ivana Ostrochovského zaujímala predovšetkým súčasnosť. „Peter vie režírovať na pľaci a má to rád, takže si môže dovoliť hovoriť o minulosti, čo si vyžaduje istý druh rekonštrukcie, a teda určitú logiku hraného filmu, ktorá je Petrovi vlastná,“ hovorí Ostrochovský. „Ja a Paľo máme radšej opatrnejší observačný spôsob natáčania, ktorý je viazaný na práve prebiehajúce udalosti. Takže aj preto ten príklon k súčasnosti. Peter jednoducho rád rekonštruuje staré príbehy a ja príbehy rád pozorujem.“

Pavol Pekarčík v súvislosti so Zamatovými teroristami upozorňuje najmä na hraničnosť, ktorá vyplýva zo životných skúseností protagonistov filmu. „Nedialo sa bežne, že by chcel niekto zrušiť oslavy 1. mája, zlikvidovať prvého tajomníka komunistickej strany či dokonca odstrániť celú komunistickú diktatúru. Toto mali v časoch normalizácie za sebou hlavné postavy filmu.“ A Peter Kerekes dodáva: „Napokon vznikol film o láske. Stano si po ro­koch osamelého života hľadá partnerku. Fero žije usadlý život s manželkou a dvomi deťmi, spomína na romantické ,teroristické‘ obdobie. Vladimír zaúča mladú ženu, sledujeme, ako sa medzi nimi vyvíja vzťah.“ Komunizmus a terorizmus sa stali iba kulisami filmu o láske, pretože každý z protagonistov konal okrem iného aj z romantických pohnútok. „Stano chcel urobiť v Seredi dojem na jednu slečnu, ostatní dvaja mali svoje partnerky, s ktorými chodili strieľať a pripravovať akcie, tak­mer ako Bonnie & Clyde,“ hovorí Peter Kerekes, ktorý nakrútil aj celovečerné dokumenty 66 sezón a Ako sa varia dejiny.

V prípade Zamatových teroristov sa divák nedočká bohatého využívania archívnych materiálov, ale film bočí od vážnej strnulosti hovoriacich hláv a obsahuje humor. Hoci Pavol Pekarčík poznamenáva, že ak sa niekto dostal do väzenia za trestný čin teroru, pretože šíri letáky Preč s komunistickou diktatúrou alebo sa v noci opitý pokúšal zvaliť prvomájovú tribúnu, vyvoláva to smiech cez slzy. „Peter a Paľo vedia budovať vtipné situácie a aj ich budujú,“ myslí si Ostrochovský. „Na druhej strane, téma odboja a hrdinstva má v sebe nános pátosu, ktorý sme chceli minimalizovať, a ako zbraň proti patetizácii sme použili humor,“ pokračuje režisér, no v súvislosti s humorom pripomína i riziko zosmiešnenia postáv, ktoré si zosmiešňovanie nezaslúžia, pretože sa dokázali postaviť proti totalitnému systému a riskovať nielen osobnú slobodu, ale aj život. „Veľa ráz sme sa stretli s názorom, že ich činy boli zbytočné a ich predstavy nerealistické. Nás ich odvaha fascinovala a svojím spôsobom inšpirovala. A to, že sú skutočne odvážni, dokazuje nielen ich životný príbeh, ale aj to, že pristúpili na našu hru, keď ich príbehy mierne ironizujeme, no nezosmiešňujeme. Sú to prosto ,teroristi‘, ktorí si zo seba vedia vystreliť,“ uzatvára Ivan Ostrochovský.

Zamatoví teroristi mali svetovú premiéru na tohtoročnom MFF Karlove Vary, kde získali cenu FEDEORA (Federácie filmových kritikov z Európy a Stredozemia) pre najlepší film zo sekcie Na východ od Západu, a na Slovensku snímku prvý raz uviedol piešťanský MFF Cinematik.

Daniel Bernát

FOTO: Filmtopia

Zamatoví teroristi (r. Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes; Slovensko/Česko/Chorvátsko, 2013)
Celkový rozpočet filmu: 253 000 EUR (podpora AVF: 84 400 eur, podpora RTVS na základe zmluvy so štátom: 73 400 eur)
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: film sa bude distribuovať na DCP, blu-ray a DVD nosičoch