Erotikou môže byť aj jemný dotyk


Slovenský filmový ústav vydal nedávno v edícii Studium knihu Eros, sexus, gender v slovenskom filme z pera Evy Filovej, pedagogičky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Nejde o monografiu tvorcu ani o všeobecný prehľad niektorej národnej kinematografie, ale o komplexný pohľad na tému, ktorá – aspoň v našich zemepisných šírkach – nebýva predmetom teoretického výskumu a kritického pohľadu. O vzniku knihy a rôznych súvisiacich aspektoch sme sa porozprávali s autorkou.


Cesta od voľby témy k hotovej knihe určite nie je jednoduchá. Ako to bolo v prípade tvojho textu?

- Genéza témy bola pomerne dlhá. Počas štúdia filmovej vedy na VŠMU som sa venovala témam ako Starnutie vo filme alebo Konfliktnosť vzťahov a neprítomnosť otca vo filmoch Márty Mészáros, čím som už akosi intuitívne smerovala k oblasti rodových štúdií. Na diplomovú prácu som si vybrala tému Eros v slovenskom filme, ktorú vypísala profesorka Jelena Paštéková, a keďže ma v tom čase doslova uhranula politicky a sexisticky perverzná produkcia sedemdesiatych rokov, upriamila som sa na túto dekádu. V dizertačnej práci som potom spätne spracovala obdobie od prvého Jánošíka po koniec šesťdesiatych rokov, neskôr som sa pustila do deväťdesiatych rokov a kinematografie nového milénia až po súčasnosť a nakoniec som sa vrátila k rokom osemdesiatym. Koniec koncov, aj vo výtvarnom umení sú rôzne spôsoby prístupu – niektorý kresliar začne v pravom hornom rohu a skončí v ľavom dolnom, ďalší zapĺňa kompozíciu v rovnomerných mapách po celej ploche papiera.

Na základe čoho si si vyberala filmy, ktoré pri spracovaní témy použiješ?

- Napozerať bolo treba všetky dostupné filmy, hoci je pár výnimiek, ku ktorým sa mi nepodarilo dopracovať – vystačiť si iba s tými „lepšími“, časom preverenými, ale zároveň opozeranými, by nestačilo. Lákavé boli práve tie dnešné „trezorové“ tituly, ktoré zapadli prachom – či už z dôvodu ideologickej zaťaženosti, alebo umeleckej (pod)priemernosti. A keďže ma top rebríčky nikdy nevzrušovali, kľúčom k výberu nebola kvalita filmov, ale tematické či motivické príbuznosti – napríklad ak sa ľudia ke­dysi zoznamovali prostredníctvom inzerátov, zau­jímalo ma, v ktorých filmoch a akým spôsobom dochádza k takejto situácii, či vyvoláva komický, alebo trápny efekt a ako to celé dopadne.

Pýtal som sa aj preto, lebo keď režisér zaradí do filmu erotickú scénu, je to jasné a zrozumiteľné. Ty si však nachádzala podnety k danej téme i tam, kde by to možno človek nečakal. Nakoľko si pracovala aj s nezamýšľanými, skrytými, podprahovými významami?

- Pod „erotickou scénou“ si zvyčajne predstavíme vyzliekanie, podväzky, posteľ, naháčov... To je zjednodušená predstava. Erotizmom nabitý môže byť letmý dotyk, pohľad, gesto. Erotiku generuje najmä poetika a naša kinematografia bola štyridsať rokov ujarmená socialistickým realizmom. Filmové príbehy, ktoré by boli postavené na vyvolávaní a prežívaní slasti, u nás proste nenájdeme. Láska väčšinou funguje v úlohe druhotného faktora, akéhosi záložného zdroja – primárna je práca, boj, kolízia starého a nového. Vytypovala som si teda motívy, ktoré súvisia s očarením, so slasťou, s láskou, sú v istom období príznakové až nadužívané či previazané s národným naturelom: bozk, tanec, snívanie, bláznivosť, export/import erotiky, rodové stereotypy...

Eros a sexus sprevádzajú ľudstvo od jeho prvopočiatkov, pojem „gender“ je pomerne moderný. Dajú sa tieto javy od seba oddeliť?

- Možno sa dajú, ale podľa mňa spadajú do balíka „tri v jednom“. Ak pod erosom rozumieme platónsky pud, ktorý podnecuje k absolútnym hodnotám, freudovský pud života či jednoducho lásku a príťažlivosť, sexus zhmotňuje túto vznešenú, abstraktnú kategóriu, je previazaný s pohlavím, a gender/rod je spoločnosťou daný model správania, ktorý nás formuje a práve preto sa stal cieľom kritického prehodnocovania.

Má slovenská kinematografia nejaké špecifiká z hľadiska zobrazenia týchto javov?

- Do šesťdesiatych rokov je slovenský film prudérny, počas liberalizačného obdobia doslova vybuchla utlmovaná vášeň, a keď bola znovu pridusená, vo väčšine prípadov z nej zostal normalizačný mačizmus a umelé snahy o ženskú emancipáciu – česť výnimkám. V osemdesiatych rokoch sa paradigma postupne mení: muži „vymäkli“ a ženy prešli do ofenzívy a tento trend pokračoval aj v nasledujúcom období. Alfasamci a submisívne ženské postavy sa nevytratili šibnutím čarovného prútika, ale ich existencia hovorí skôr o kríze maskulinity a feminity než o state quo.

Si filmová teoretička, ale určite si musela pracovať aj s literatúrou z iných vedných odborov. S čím všetkým tvoja téma súvisela?

- Kniha je zložená z tematicky a motivicky uzavretých kapitol, ktoré fungujú svojbytne, ale zároveň na seba časovo nadväzujú. To vyžadovalo odlišné prístupy aj metodologické východiská. Vychádzala som jednak z dobových zdrojov, teda z dokumentov súvisiacich s literárno-dramaturgickou prípravou filmov, z hodnotiacich referátov a recenzií, jednak zo štatistických, etnografických, psychoanalytických, postštrukturalistických či feministických teórií.

K tvojim najväčším objavom patrí existencia talianskej verzie filmu Jozefa Zachara Zmluva s diablom. Povedz nám o tom viac.

- O existencii filmu La scuola delle vergini sa vedelo, ale u nás ho nikto nevidel. Keď som začiatkom roku 2009 robila rozhovor so Zacharom, pýtala som sa ho na tento film aj na jeho skúsenosť s nakrúcaním dvoch nemeckých erotických filmov. V tom období ma oslovila Tiziana D’Amico, ktorá editovala číslo talianskeho časopisu Quaderni di CinemaSud venované slovenskému filmu. Získaný kontakt v Ríme bol jedinečnou príležitosťou začaťpátrať, čo však vôbec nebolo jednoduché – v Taliansku existuje niekoľko archívov, ktoré majú filmy rozdelené podľa obdobia, žánru či produkčnej spoločnosti. Je preto dôležité natrafiť na správne­ho a ochotného človeka. Stalo sa. Film sa našiel v rímskej Cineteca Nazionale, Tiziana dohodla projekciu a ja som tam na ten termín priletela. Prekvapujúce bolo pre mňa zistenie, že ich mediatéka je živým, otvoreným priestorom s množstvom boxov s obrazovkami, kam sa chodí bežne ako do knižnice. Keďže nám pripravili už zdigitalizovaný film na DVD, hneď sme si pýtali kópiu. Samozrejme, sprevádzala to oficiálna korešpondencia so SFÚ, ktorý je členom Medzinárodnej federácie filmových archívov, a kópia dorazila do Bratislavy poštou.


Aj pri letmom prelistovaní knihy si čitateľ všimne, že použité fotografie nemajú iba ilustračnú, ale aj vlastnú výpovednú hodnotu. Ako si pristupovala k ich výberu?

- Už v dizertačke som pracovala s fotografiami a komentárom. Vedela som, že ilustračné fotografie nechcem – aj tak sa všade omieľajú tie isté zábery zo slovenských filmov. Dvojice alebo štvorice grabov z filmov buď vizualizujú informácie obsiahnuté v texte, alebo ich dopĺňajú, vychádzajú z princípu analógie a niekedy majú funkciu ľahko ironického komentára. Bonusom sú celostránkové fotografie, za ktoré vďačím edičnému oddeleniu SFÚ, jeho ochote aktualizovať zabehaný layout a najmä ľuďom, ktorí tie šteklivé pracovné zábery vyhľadali.

Tvoja práca je vedecká, ale vzhľadom na tému i spôsob spracovania má šancu zaujať každého priaznivca slovenského filmu. Je teda svojím spôsobom aj popularizačná. Vídame ťa v televíznej Kinorame, vystupovala si v reláciách Spektrum vedy i Slovenské kino. Aký význam prikladáš popularizácii filmu? Špecializuješ sa na ňu zámerne alebo ti to nejako „prischlo“?

- Na popularizácii nevidím nič zlé, ak sa robí odborne. Ak preváži zábavnosť nad odbornosťou, veci to síce neublíži, ale ani neprospeje. Popularizácia je v každom prpade potrebná – zviditeľňovať to, čo je dobré, konfrontovať, problematizovať, pripomínať kultúrne hodnoty. Ešte pred piatimi-desiatimi rokmi neexistovalo nič, ani poriadne slovenské filmy, ani relácie či striháky, ktoré by reflektovali film z teoretického či historického pohľadu. Keď sa čomusi intenzívne venuješ, skôr či neskôr si ťa niekto nájde. Na Spektre vedy sme spolupracovali viacerí z katedry audiovizuálnych štúdií, na spoluprácu na Ženách – od lásky k hnevu v rámci cyklu Slovenské kino ma oslovila Zuzka Liová. Kinorama predstavovala odlišnú výzvu: možnosť vymyslieť si vlastnú koncepciu – typické znaky a motivické príbuznosti v slovenskom filme – a vtesnať sa do časového rámca štyroch-piatich minút vrátane vybraných ukážok. V podstate tam generujem témy, z ktorých každá by vydala na ročníkovú prácu – Umenie a umelci, Popidoly, Šport a fairplay...

K popularizácii patria aj filmové projekcie s lektorskými úvodmi ako sprievodné podujatia k výstavám. Pripravila si napríklad Filmové krvinky či Filmovú úrodu budovateľských päťdesiatych. Aké máš skúsenosti s touto prácou a s diváckym ohlasom?

- Prestupovanie filmového a výtvarného umenia ma baví. (Eva Filová absolvovala aj štúdium grafiky na VŠVU – pozn. J. H.) Pred rokmi ma oslovili zo Slovenskej národnej galérie, aby som zostavila cyklus filmov zo sedemdesiatych a z osemdesiatych rokov ku skvelej fotografickej výstave Stratený čas?. Bola to výzva, aká sa neodmieta. Keďže medzi SNG a SFÚ funguje veľmi dobrá spoluprá­ca, otvorili sa možnosti skladať projekcie nielen z dlhometrážnych, ale aj krátkych a spravodajských filmov, čo bolo atraktívne tak pre mladých, ako aj pre pamätníkov. Niekedy vznikla po filme diskusia alebo ma oslovili jednotlivci a pýtali sa na bližšie detaily a súvislosti. Návštevnosť kolíše, ale pri týchto cykloch nerobíme preteky o zaplnenú kinosálu.

Celkom špeciálnou záležitosťou je relácia Kino- -Ucho na rozhlasovej stanici Devín, špecifická tým, že o audiovizuálnom umení sa v nej možno vyjadrovať iba prostredníctvom zvuku...

- Zo Slovenského rozhlasu prišla ku mne ponuka na reláciu o filme. Keďže sme tri kolegyne, ktoré na fakulte prednášame dejiny svetového filmu, videlo sa mi ideálne robiť reláciu v trojici, čo sa aj osvedčilo. Cyklus o dejinách filmu sme nazvali Kino-Ucho – modelový čitateľ a poslucháč vie, že ide o parafrázu Kino-oka Dzigu Vertova. Prvú sériu ôsmich častí, vysielaných vlani, sme vybu­dovali na báze príbehu mladého cinefila a starej premietačky, ktorá ho zasväcuje do tajov sveta filmu od počiatku až po koniec šesťdesiatych rokov a zároveň formuje cinefilov vzťah k historickej pamäti, ku kultúrnym hodnotám aj k analógovému filmu. Oživený stroj-premietačku nahovorila Zuzana Kronerová, čo tomu dodalo šťavu a, trúfam si povedať, aj kredit. Tohtoročnú sériu sme postavili viac mozaikovito, bez nosného príbehu, a pokračujeme v nej obdobím od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť. Naďalej striedame faktografické údaje, citáty a „pikošky“, ktoré dopĺňame hudbou. Každý si bude vedieť predstaviť, akou hudbou sme „nadupali“ časť O príbehových slučkách, pascách a mozaikách, venovanú Lynchovi, Jarmuschovi a Tarantinovi. Všetky časti sú dostupné vo webovom archíve SRo, čo dáva nádej na ich ďalšie šírenie a počúvanie.

Vráťme sa k tvojej knihe. Ak by si ju mala niekoľkými vetami odporúčať bežnému čitateľovi, ako by to vyzeralo?

- To je ťažká úloha... Ak naozaj ide o vedeckú a zároveň aj popularizačnú knihu, ako si sám podotkol, cestu k čitateľovi si nájde. Kto by však bol zvedavý iba na slovenskú erotiku, mohol by byť frustrovaný – čo však presne kopíruje frustráciu plynúcu z prílišných očakávaní a žiadneho efektu, ako je to pri mnohých slovenských filmoch. Kruh sa uzatvára.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )

FOTO: Miro Nôta