Slovenský film sa opäť stáva značkou


Navonok sa možno zdá, že Slovenský filmový ústav (SFÚ) je chladná kamenná budova, zvnútra je to však organizmus v neustálom pohybe. Skrývajú sa pod ním názvy oddelenie filmových podujatí, Audiovizuálne informačné centrum, edičné oddelenie a Film.sk, oddelenie dokumentácie a knižničných služieb, Digitálna audiovízia, Klapka.sk, oddelenie filmového archívu. Aby tieto názvy nezneli len úradne či fádne, ponúkame sériu článkov s predstavením činností a výstupov ľudí, ktorí v ústave pôsobia. Tentoraz prichádza na rad oddelenie filmových podujatí.


Prioritnou úlohou oddelenia filmových podujatí je prezentácia slovenského filmu v zahraničí a súčasne toto oddelenie aktívne spolupracuje s väčšími i menšími domácimi filmovými podujatiami a pripravuje prehliadky zahraničných kinematografií, ktoré sa u nás chcú prezentovať na základe medzištátnych kultúrnych dohôd. Súčasťou Slovenského filmového ústavu (SFÚ) je toto oddelenie od roku 1991. „V SFÚ začalo fungovať po tom, ako bolo podobné oddelenie zrušené na Kolibe,“ spomína vedúca oddelenia filmových podujatí Viera Ďuricová. „Propagáciu slovenského filmu v zahraničí zabezpečovalo na Kolibe takzvané zahraničné oddelenie. Po zrušení Koliby boli traja pracovníci oddelenia vrátane mňa delimitovaní do SFÚ. Bolo jasné, že činnosť smerom k zahraničiu musí pokračovať. Začali sme teda takmer odznova. Oddelenie malo postupne rôzne názvy, na začiatku sa volalo zahraničné oddelenie, potom oddelenie medzinárodných stykov, oddelenie medzinárodných kontaktov atď. Názvy sa menili tak, ako sa menili riaditelia SFÚ. Nástupcovia Martina Šmatláka, ktorý bol riaditeľom v čase, keď sa naše oddelenie stalo súčasťou SFÚ, žiaľ, o našej činnosti nemali ani poňatia. Niektorí z nich neboli od filmu a nezáležalo im na tom. V tom čase sme pracovali skôr zo zotrvačnosti,“ pokračuje Ďuricová. „Prvé roky boli dosť skromné, pretože to bolo obdobie zásadných zmien, čo sa odrazilo na produkcii domácej tvorby. Na Kolibe ešte dobiehalo zopár filmov, ktoré boli roztočené. Nové inštitúcie len vznikali. Počas prvých rokov vzniklo málo filmov, ale v tom období sa aj tak robili prevažne prehliadky starších filmov, najmä z obdobia novej vlny a takzvaných zakázaných filmov. Bol o ne veľký záujem zo zahraničia. Vtedy ešte neexistovalo ani Národné kinematografické centrum, boli sme teda na všetko iba traja, neskôr dokonca dvaja. Neexistovali ani ďalšie podporné zložky, ako je napríklad edičné oddelenie či Audiovizuálne informačné centrum. SFÚ nebol v tom čase členom medzinárodných inštitúcií a organizácií, neexistovala účasť na svetových trhoch. A vlastne by na nich ani nebolo čo ponúkať, na rozdiel od posledného obdobia.“

Tvorcovia novej vlny sa dočkali uznania napríklad na veľkej prehliadke v rámci festivalu v Turíne (1994), v newyorskom Múzeu moderného umenia a Lincolnovom centre (2001) a pri mnohých ďalších prezentáciách. Niektoré boli sprevádzané komplikáciami, ako napr. prehliadka Český a slovenský film v parížskom Centre Pompidou (1996 – 1997), v rámci ktorej bolo uvedených asi 150 titulov a trvala takmer pol roka. „Prehliadka sa rodila v ťažkých podmienkach, pretože v tom období sa neustále menili riaditelia SFÚ a práve v tom čase tu bol riaditeľ, ktorý mal zlé vzťahy s filmármi a odmietal prehliadku podporovať,“ spomína Ďuricová. „Filmári ju bojkotovali, odmietli ísť do Paríža. Bolo to celé dramatické, ale prezentácia rozhodne stála za to, získali sme množstvo kontaktov a požiadaviek na ďalšie prehliadky.“

Oddelenie spolupracuje asi na sto podujatiach ročne. „Počas celého roka organizujeme rôzne filmové prehliadky a fokusy, workshopy, podujatia pre profesionálov alebo na nich spolupracujeme, komunikujeme s niekoľkými festivalmi a partnermi doma i v zahraničí, poskytujeme informačný servis domácim profesionálom i zahraničným záujemcom – novinárom, zostavovateľom festivalových programov, producentom, distribútorom a tak ďalej – a takisto informujeme o novinkách na internetovej stránke www.aic.sk a na sociálnych sieťach – www.facebook.com/filmovyustav či www.twitter.com/filmovyustav – alebo prostredníctvom svojich tlačovín, teda katalógov Slovenské filmy, Pripravované slovenské filmy, newsletter k účasti na veľkých podujatiach, a elektro-nických kanálov – mailing, www.issuu.com/slovakfilminstitute,“ hovorí Katarína Tomková, ktorá pracuje v oddelení filmových podujatí od roku 2009. „Náš rok má tri hlavné ,checkpointy‘: februárový Berlín, májové Cannes a júlové Karlove Vary. Prvé dva sú významné festivaly, ale keďže nie každý rok sa v ich programe ocitne slovenský film, pre nás znamenajú predovšetkým prípravu na filmové trhy, na ktorých má Slovensko zastúpenie vo forme prezentačných a informačných stánkov – miest, kde nielen informujeme o slovenskom filme a promujeme ho, ale aj absolvujeme stretnutia či podujatia, ktoré s touto prezentáciou a medzinárodnou účasťou súvisia. Zároveň takýto stánok či pavilón slúži ako miesto stretávania pre slovenských profesionálov. Festival v Karlových Varoch je zase najväčším filmovým podujatím v regióne, spravidla uvádza nemalé množstvo slovenských filmov a takisto poskytuje priestor na prezentáciu pripravovaných filmových projektov pre profesionálne publikum. Situácia sa v posledných rokoch vyvinula tak, že čoraz častejšie prichádza dopyt zvonku. To však neznamená, že sa naň spoliehame. Teší nás, že profesionáli v zahraničí začínajú vnímať slovenský film ako ,značku‘, začínajú registrovať slovenských tvorcov a sledovať ich profesionálnu dráhu, začínajú očakávať novinky. No naše aktivity ani ich miera preto nepoľavuje – filmov je stále viac, začínajú mať silnejšiu účasť a význam na medzinárodnom poli.“

Pravidelná účasť na svetových filmových trhoch znamenala zlom v prezentácii slovenského filmu v zahraničí. Na oddelenie sa tak pred ich konaním obracajú filmári a producenti s prosbou o konzultácie. „Takmer každý, kto má nový film, sa na nás obracia so žiadosťou o radu, ako sa zorientovať pri prihlasovaní filmov na festivaly. Väčšie produkčné spoločnosti si to už robia samy. Najintenzívnejšie je to, samozrejme, pred filmovými trhmi, ale je toho dosť aj počas roka. Keď sa robí napríklad veľká prehliadka, ako je Kino na hranici, LFŠ a podobne, komunikácia sa sústreďuje u nás, aby nebolo treba oslovovať každého tvorcu zvlášť,“ vysvetľuje Ďuricová. „Ide najmä o informačný servis – nie každý tvorca alebo producent má skúsenosti s medzinárodnou účasťou a potrebuje uviesť do kontextu, poradiť, vybaviť kontakty. Závisí to však aj od záujmu tvorcu, od typu projektu a našich možností. Ideálne je, keď ide o vzájomnú spoluprácu a prúd informácií. Bohužiaľ, nie je v našich možnostiach podporovať účasť aj finančne. Nie vždy však ide iba o producentov, režisérov, novinárov, niekedy sú to napríklad autori odborných kníh úplne iného ako filmového zamerania, ktorí hľadajú špecifickú informáciu týkajúcu sa ich odboru, napríklad o téme psychických porúch v slovenskom filme. Takže s nami komunikujú tak jednotlivci, ako aj  spoločnosti,“ dopĺňa Tomková. Podobný komplexný servis neposkytuje na Slovensku nikto iný. Činnosť oddelenia sa počas dvoch desiatok rokov výrazne menila od čias, keď Slovensko takmer nemalo zahraničným záujemcom z aktuálnej tvorby čo ponúknuť, pretože sa nakrútil len jeden-dva filmy ročne, až po súčasné úspechy domácich tvorcov na zahraničných podujatiach. Katarína Tomková upozorňuje aj na zlepšujúcu sa situáciu s archívnymi filmami, s ktorými oddelenie takisto pracuje. „Signifikantné tituly slovenskej kinematografie začínajú byť k dispozícii aj na DCP nosičoch a digitalizačný proces prispieva k tomu, aby sa tieto filmy ľahšie dostávali do sveta. Aj slovenská audiovizuálna obec je rozhľadenejšia, má väčšie medzinárodné skúsenosti, zúčastňuje sa na rôznych podujatiach určených profesionálom a vzdeláva sa. Vzrastá počet mladých produkcií. Prioritou nášho oddelenia stále ostáva propagovať slovenské filmy – archívne aj aktuálne –, spolupracovať na ich prezentácii a pracovať na tom, aby sa pod pojmom, slovenský film‘ chápala etablovaná, rešpektovaná kinematografia.“

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )