COLETTE

Colette ničím výnimočná


Druhá svetová vojna predstavuje v oblasti umenia tému neustále oživovanú a ako memento sa v rôznych obmenách opakovane vracia aj na plátna kín. Len v česko-slovenskom kontexte vzniklo za posledné roky niekoľko filmov tematicky ťažiacich z tohto obdobia: Všetci moji blízki (1999), Musíme si pomáhat (2000), Želary (2003), Nedodržaný sľub (2008) či Lidice (2011). Teraz k nim pribudol titul Colette režiséra Milana Cieslara. Intuícia našepkávala, že sa z tejto kategórie nebude zvlášť vymykať a úspešnejšie zo spomínaných filmov nedobehne príbehom ani spracovaním. Nuž, nemýlila sa.

 

Filmom Colette Milan Cieslar nadväzuje na svoje predchádzajúce snímky Der Lebensborn – Pramen života (2000) a Krev zmizelého (2005), nakrútené podľa scenárov Vladimíra Körnera, a zakončuje ním svoju trilógiu historických filmov zasadených do obdobia druhej svetovej vojny. Jeho najnovší film je adaptáciou románu Arnošta Lustiga s náz-vom Colette. Dívka z Antverp.

Filmová Colette prichádza do tábora Birkenau s transportom z Antverp. Vďaka malej rade od židovského väzňa Viliho sa jej podarí zachrániť pred istou smrťou. Tá bezprostredne po vystúpení z vlaku postihne celú jej rodinu. Medzi Colette a Vilim sa rodí výnimočná láska, ktorá zjemňuje neľahké podmienky spojené so životom v tábore smrti. Krehká krása Colette očarí aj Weissackera, veliteľa pracovného komanda Kanada. V snahe uchrániť si vlastný život sa podvoľuje jeho požiadavkám a ocitá sa tak v skľučujúcej pavučine protichodných prejavov lásky, pričom jedna jej pomáha psychicky sa vyrovnať s tou druhou.

Pomerne klasický melodramatický príbeh ťažko skúšanej lásky Colette a Viliho rámcuje iná, kratšia dejová línia odohrávajúca sa v New Yorku sedemdesiatych rokov. V úvode filmu sa už vyše päťdesiatročný spisovateľ Vili zoznamuje s matkou snúbenice svojho syna Yvette McCain, s ktorou ho okrem spoločnej budúcnosti ich detí spája aj minulosť prežitá v koncentračnom tábore. Hneď úvod­ná sekvencia zásnub divákovi odhalí, že Colette nebude na poli narácie oplývať invenčnosťou. Prvoplánový detail jazvy na dlani Yvette zásobí diváka až prebytkom informácií, a tak na každú ďalšiu otázku nastolenú tvorcami okamžite nachádza odpoveď. Preto sa celá dráma a budované napätie okolo plánovaného úteku Viliho a Colette z tábora neskôr javia ako zbytočné a nefunkčné. Prekvapenie sa nekoná, divák totiž dopredu vie, ako to celé dopadne.

Už z rozhovorov s Milanom Cieslarom i z informácií o priebehu natáčania je jasné, že film vstupoval do produkcie s pomerne vysokými ambíciami a snahou uspieť predovšetkým u zahraničného publika. Svedčia o tom početné postprodukčné zásahy (prostredníctvom vizuálnych efektov bol dotvorený Birkenau, Bratislava sa zmenila na niekoľko svetových metropol), produkčne náročné veľké celky zobrazujúce mašinériu tábora, práca s komparzom i herecké obsadenie. V snahe zachovať čo najväčšiu autenticitu sa Cieslar pri hereckom obsadzovaní jednotlivých členov koncentračného tábora pridŕžal národnosti postáv v scenári. Tak sa stalo, že Belgičanku Colette hrá Francúzka (Clémence Thioly), českého židovského chlapca Viliho hrá Čech (Jiří Mádl), záporného nemeckého komandanta zas Nemec (Eric Bouwer) a českých, slovenských a poľských židovských väzňov z koncentračného tábora hrajú herci z Česka, zo Slovenska a z Poľska. Natáčanie prebehlo v anglickom jazyku a pre českú a slovenskú dis­tribúciu sa film dodatočne nadaboval – nie práve vydarene. Nemotorný postsynchrón pôsobí ako päsť na oko a podceňuje vnímavosť domáceho diváka. Ten si síce vďaka televízii privykol na dabing rôznorodej kvality, na plátna kín však takéto prešľapy nepatria.

Filmu neprospeli ani početné snové sekvencie, ktoré vizualizujú vnútorné prežívanie Viliho a Colette a ich fantazírovanie o spoločnom živote. Záber milujúcej sa dvojice prelínajúci sa do obrazu východu slnka, zružovená hladina mora či detaily letiacich čajok pôsobia gýčovo a v kontexte filmovej narácie sú posunom o niekoľko rokov späť.

Na otázku, prečo by sme mali prísť do kina na snímku Colette, odpovedal Milan Cieslar vo filmovom presskite takto: „Pretože si to Arnošt Lustig zaslúži a navyše prinášame zaujímavý, strhujúci príbeh na hrane historického, ale i akčného filmu pre najširšie publikum.“ Ak ste si v šírke tohto publika voľné sedadlo nenašli, je to určite jeden z pádnych dôvodov, prečo na Colette do kina nechodiť. Film sa totiž postojačky sleduje len ťažko.

Michala Burcáková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )

FOTO: Magic Box Slovakia

Colette (Colette, Česko/Slovensko, 2013) _réžia: Milan Cieslar _scenár: M. Cieslar, Arnošt Lustig, Ladislava Chateau _kamera: Marek Jícha _strih: Patrik Pašš _hudba: Atli Orvarsson _hrajú: Clémence Thioly, Jiří Mádl, Eric Bouwer, Andy Hryc, Zuzana Mauréry, Ondřej Vetchý a iní _minutáž: 126 min. _hodnotenie:

 

Novinky: COLETTE

POZÍCIA DIEŤAŤA

Panoptikum reálneho kapitalizmu alla romana


Je autorskou iróniou, ak svoju zžieravú sociálno-kritickú správu o stave posttotalitnej spoločnosti, do ktorej sa tzv. starým štruktúram podarilo preplávať aj so svojimi väzbami a konexiami, autor nazval Pozíciou dieťaťa, hoci film je vyslovene dámskou jazdou, muži sú prevažne pasívne obete manipulácie. Nuž a „dieťa“ je 37-ročná maznáčikovská obluda, ukážkový plod výchovy opičou láskou zazobanej dominantnej matky, ktorá v neuveriteľne plastickom podaní Luminice Gheorghiu ovláda prakticky celý filmový priestor a už pre túto hereckú exhibíciu sa film oddá vidieť.

 

Zápletka je jednoduchá a ani nie nová – maznáčik pri predbiehaní zrazí a usmrtí proletárske chlapča a matka, príslušníčka establišmentu, hneď uvedie do pohybu celú sieť konexií a známostí, aby synčeka z kalamity vysekala. A to napriek tomu, že synček ju nenávidí a pohŕda ňou, lenže vychovaný ako v bavlnke sám dokáže žiť len zo dňa na deň a bez matkinej pomoci, ktorú zúrivo odmieta, by sa iba dal niesť prúdom do súkolesia justície, ktorá je síce ohybná ako paragraf, ale iba pre tých, čo v tom vedia chodiť.

Toto vedieť v tom chodiť a mať všade správneho strýčka či číslo telefónu je hlavnou témou depre­sívneho obrazu spoločnosti, kde ruka ruku myje a ten, kto maže, ten sa vezie. Tak sa anatómia patologického vzťahu matka – syn, spojená s prenikavým pohľadom sociológa na chorú spoločnosť, kde korupcia a cynizmus sú normou každodenných medziľudských vzťahov, mení na čosi ako sériu psychohier naživo, kde lepší šachista lepšie odhadne, ako na ktorého protivníka ísť a kam až v nátlaku môže zájsť. Kľúčovou partiou sa má stať návšteva u rodičov zabitého chlapčaťa, lebo ak oni nepodajú či stiahnu žalobu, s políciou a zápisnicami sa to poľahky zametie pod stôl a už sa na tom pracuje.

Kým však na tú poslednú kľúčovú partiu dôjde, treba najprv získať synovu družku, s ktorou je protagonistka na nože, a s jej pomocou potom syna, ktorému sa do ničoho nechce, veď nenávidená mama aj tak všetko zariadi. Nakoniec však obe ženy zlomia aj jeho, ale s tým, že on z auta nevystúpi, a teraz protagonistka sedí v izbici chudobných rodičov, ktorých život naučil, že ťahať sa za prsty s pánmi chudákovi nikdy nič dobrého nedonesie, a teraz zarazene počúvajú srdcervúci výstup paničky, ktorá vie tak dojemne hrkútať o úderoch osudu, materských stratách a milosrdenstve, v kabelke však má naporúdzi obálku s okrúhlou sumičkou, akože na pohreb.

Sebavedomá veľmajsterka, ktorej šachové umenie platí v kruhoch establišmentu, kde je doma ako ryba vo vode, sa tu však zrazu ocitne na neznámej pôde. Tento čudný proletársky svet sa riadi hodnotovou hierarchiou, o ktorej ona ani netuší, že by mohla existovať aj niekde inde než v nejakých katechizmoch, no keď jej to dôjde, obdivuhodne rýchlo prepne z nacvičenej scény do ozajstnej ľudskej empatie. To sa naozaj učlovečila, alebo dokázala prejsť do novej, nepredpokladanej úlohy? Tak či onak, sledovať tento prechod z pripraveného predstavenia do polohy autentického spoluprežívania nás robí účastníkmi hereckého zázraku. A nie je to jediný zázrak tohto záveru. Lebo keď auto už štartuje do svojho pozlátkového sveta a syn zrazu začne mykať kľučkou dvier, ktorú má, symbolicky, takisto pod kontrolou mama vodička, a vynúti si, aby mu otvorila, je to znamenie prelomu, kde sa maznáčik prvý raz vymaní z pút. Pristúpi k dedinčanovi, nerozhodne stojacemu v chatrných vrát­kach, postojom vyjadrujúc bezslovnú skrúšenosť, a keď nakoniec natiahne ruku k otcovi svojej obete, otec to mĺkve pokánie prijme. Hrabalovská perlička na dne umožnila maznáčikovi prvý krok k autentickému životu, spojenému so zodpovednosťou. V estetike sa to volá katarzia, obrazne je to zázrak, podobný tomu z Lehotského Zázraku, kde antipód maznáčika, dievča ako fackovací panák života, v závere prvým úsmevom prijme dar života, ktorý po celý čas odmietala.

Autor tu akoby bleskom osvetlil podstatu neoliberalistického sveta, kde, slovami Milana Lajčiaka, je jeden svet, a predsa dva sú svety, bez toho, aby sa hneď hlásil k bojovnému mier chatrčiam, vojnu palácom, ktorým volal do boja Georg Büchner už roku 1838. Netzer sa nehlási k triednemu boju, ale odhaľuje triednu priepasť, ktorú by neoliberalizmus tak rád zahovoril. Či tá perlička na dne sociálne reprezentuje dedinsko-proletársku vrstvu, je v skorumpovanej spoločnosti asi pochybné. Reprezentuje skôr potenciál zdedenej mentality, ktorej autor drží palce, aj keď od takto ubitej a rezignovanej vrstvy nik nemôže očakávať, že by mohla zmeniť svet.

Tu sme aj pri novátorstve Netzerovho filmu. Poetika rumunskej novej vlny má už svoje pevné tvary, ba aj spojencov v iných kultúrach, ako sú napr. bratia Dardennovci, a Netzer k nej ničím novým neprispieva. No na triednu priepasť, ktorá rozdeľuje posttotalitnú spoločnosť, poukázal vo svojom chladne sarkastickom realizme ako prvý, takže hoci ho majstrovstvom ponoru viaceré filmy tejto vlny prevyšujú, toto eticky a sociálne závažné prvenstvo patrí jemu.

Pavel Branko ( filmový publicista )

FOTO: Film Europe

Pozícia dieťaťa (Pozicia Copilului, Rumunsko, 2012) _réžia: Calin Peter Netzer _scenár: Razvan Radulescu, C. P. Netzer _kamera: Andrei Butica _strih: Dana Bunescu _hrajú: Luminica Gheorghiu, Bogdan Dumitrache, Florin Zamfirescu a iní _minutáž: 112 min. _hodnotenie: ½