Napísal život...

Autorská dvojica Peter Michalovič – Vlastimil Zuska vo vstupnej úvahe knihy Juraj Jakubisko (SFÚ, 2005) uvádza: „Naším zámerom nie je vysvetľovanie diela životnými osudmi autora, teda použitím tzv. biografickej kritiky.“ Rovnako sa usiluje „vyviazať dielo z politicko-ideologických súvislostí, ktoré sú v našej kultúre až príliš preceňované a nie vždy sú tým najlepším kľúčom k pochopeniu zmyslu diela“. Jakubiskova autobiografia Živé striebro môže byť okrem pútavého a zábavného čítania aj ďalším interpretačným kľúčom.

V 379 obrazoch (rozdelených do 16 kapitol) sa pred čitateľom odvíja Jakubiskova cesta z rodného Kojšova až na prestížne festivaly a k statusu uznávaného tvorcu. Režisér stále zdôrazňuje, že najlepším fabulátorom je sám život, a jeho príbeh to potvrdzuje.

Jakubisko je vynikajúci rozprávač a svoju autobiografiu podáva ako sled krátkych príbehov, spomienok, obrázkov či jednoduchých postrehov. Niektoré z nich majú len zopár riadkov a vytvárajú dojem denníkových zápiskov. Mnohé z nich už stihli zľudovieť. Jakubiskovo rozprávanie je rovnaké ako jeho filmy – hravé, výbušné, pitoreskné, sebaironické. Nešetrí farbistými detailmi, často veľmi sugestívnymi. Mnohé sa vám zdajú povedomé a vzápätí si uvedomíte, že ste ich videli v niektorom filme. Obrazy sa stávajú filmovými zábermi, sú živé, až hmatateľné. Jakubisko nezaťažuje text komplikovanými úvahami alebo do seba zahľadeným filozofovaním, rozpráva s ľahkosťou a nebráni sa subjektívnej interpretácii udalostí. Hoci vo svojich spomienkach postupuje kontinuálne od detstva cez dospievanie, strednú školu, vojenčinu, FAMU až po začiatky profesionálnej tvorby, nejde o súvislý text, preto je možné otvoriť si knihu kdekoľvek a prečítať si náhodne vybranú kapitolu. Bežné príbehy striedajú bizarné zážitky. Anonymné figúry, rodina, budúce slávne mená, dedina či mesto, všetko si je svojím významom rovnocenné: kamarát z vojny, Praha, Košice, školská láska, Ginsberg účinkujúci v Jakubiskovom študentskom filme. Jednotlivými kapitolami, uvádzanými fotografiou charakterizujúcou dané obdobie, sa vinie aj silná ženská línia, od obrazov tragicky zosnulej matky a energickej babičky cez všetky platonické, krátke, intenzívne i banálne lásky až po osudové ženy. Príbehy sú nabité telesnosťou, opätovanými i neopätovanými citmi, tragédiou, vášňou, smútkom.

Kapitoly venované detstvu a dospievaniu sú zaujímavé najmä ako dobové obrázky, ale bez sépiového nádychu a naftalínového závanu. Študentské roky sú sledom bláznivých zážitkov, objavovania, umeleckých ambícií a hľadania vlastnej cesty. Už tu sa stretávame s menami ako Juraj Herz, Albín Brunovský, Milan Sládek... a, samozrejme, Elo Havetta. Čitateľsky najatraktívnejšia je časť venovaná štúdiám na FAMU a prvým študentským a profesionálnym filmom. Aj keď bol Jakubisko na začiatku v pozícii osamelého bežca, svojím talentom si dokázal vybojovať uznanie – najskôr na škole a neskôr i medzi filmármi, ktorí odštartovali domácu novú vlnu. Knihu uzatvára nástup normalizácie (... konečnou zastávkou, kam sa živé striebro dokotúľa, je skutočné peklo) a symbolicky aj pohreb režisérovho spolupútnika Havettu.

Kultúrne mimoriadne stimulujúce roky zachytil Jakubisko vo svojich spomienkach s hravosťou a ľahkosťou. Či prispôsobí rétoriku a formu ďalšieho rozprávania šedi a obludnosti normalizácie, to uvidíme, režisér už avizuje pokračovanie svojich pamätí. Živé striebro zaujme obsahom a poteší bohatou obrazovou prílohou i autorskou obálkou. Pri čítaní však pôsobí rušivo veľké množstvo chýb, ako je chýbajúca interpunkcia, písmená českej abecedy, nesprávne skloňovanie, čo (zo strany vydavateľstva) nepochopiteľne znehodnocuje inak veľmi zaujímavú (a dôležitú) knihu aj Jakubiskov tvorivý prínos.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)

Juraj Jakubisko: Živé striebro

(XYZ, Praha, 2013, 344 strán)

Krystyna Wanatowiczová:

Miloš Havel – český filmový magnát

(Knihovna Václava Havla, o. p. s., Praha, 2013, 552 strán, 24,98 €)

Po páde komunistického režimu, počas ktorého bola tabuizovaná aj výrazná postava filmového magnáta, producenta Miloša Havla (1899 – 1968), prominenta z čias prvej ČSR a protektorátu, sa prekvapujúco dlho neobjavila jeho ucelená monografia. Práve predkladaná publikácia je svojou obsažnosťou, vedeckou precíznosťou a pútavosťou pravým zadosťučinením. Archívne dokumenty a svedectvá pamätníkov predstavujú v autorkinom spracovaní podnetný materiál pre záujemcov o film, kultúru, históriu alebo sociologicky vnímané životné peripetie výnimočnej individuality. Havlova kontroverzná pozícia vzhľadom na okupantskú moc mu vyslúžila nie celkom oprávnené obvinenie z kolaborácie. V nemeckom exile už opätovné podnikateľské šťastie nenašiel. Kedysi spoločensky žijúci bohém, povestný organizovaním bujarých večierkov, nekompromisnosťou pri obchodných rokovaniach a stigmou homosexuálnej orientácie, zomrel zlomený, chudobný a osamelý. Kniha tlmí rezolútnosť jasných právd a naznačuje silu okolností prispievajúcich k osudu osobnosti.

Bertrand Schmitt, František Dryje (eds.):

Jan Švankmajer – Možnosti dialogu / Mezi filmem
a volnou tvorbou

(Arbor vitae, Řevnice, 2013, 512 strán, 93,53 €/v anglickej mutácii 79,90 €)

Začiatkom roka v Prahe a počas leta v Olomouci fascinovala návštevníkov retrospektívna výstava svetoznámeho, unikátnou imagináciou podmaňujúceho surrealistického filmára a výtvarníka Jana Švankmajera. Mala rovnaký názov ako súbežne prezentovaná mimoriadna veľkoformátová knižná publikácia (aj v samostatnej anglickej verzii) s vyše štyristo reprodukciami. Tento reprezentatívny artefakt obsahuje všetko dôležité o tvorcových podnetoch, vplyvoch, predstavách aj umeleckých a občianskych postojoch. Okrem podrobných biografických textov sú tu esejisticky komponované, umenovedne či filozoficky zamerané rozbory filmov, s umelcovou inšpiráciou súvisiace témy ako rudolfínsky manierizmus alebo dejiny hermetizmu, podrobne je preskúmaný jeho vzťah k surrealizmu. Editormi a hlavnými autormi textov, radených v chronologickej postupnosti Švankmajerovho diela, sú surrealistickí básnici z okruhu revue Analogon – Francúz Schmitt a Čech Dryje. Na konci knihy sú Švankmajerove vlastné texty – či už o filmovej tvorbe, alebo záznamy snov.

Peter Ulman