Distribučné životy krátkych filmov


Krátke filmy si žijú vlastným distribučným životom, ak ich teda predčasne nepochovali tí, ktorí sa pričinili o ich vznik, resp. ak disponujú právami ďalej s filmami nakladať. Ciest, ako dostať krátky film k divákovi, je stále viac. Až sa zdá, že to producentovi komplikuje rozhodovanie.


Životný cyklus hotového a nevyhnutne aj hodnotného filmu sa zväčša začína na festivaloch. Je vecou vzájomnej prestíže, na ktorom festivale sa ktorý slovenský (áno, aj krátky) film odpremiéruje. Zreteľné je to najmä pri tých najväčších podujatiach, ako sú Medzinárodný filmový festival Bratislava, Art Film Fest, Cinematik a Febiofest. Na prezentáciu (v prevažnej miere) krátkych študentských filmov je zamerané Áčko či práve znovuzrodený festival Early Melons. Krátke animované filmy z celého sveta súťažia na Bienále animácie Bratislava a na Fest Anči. Vyčíhať z aktuálnej slovenskej produkcie to najzaujímavejšie sa snažia mnohé ďalšie festivaly, a to aj v závislosti od svojho zamerania (Jeden svet, Hory a mesto). Špecialitou tematických prehliadok (Kinobus) či filmových seminárov (4 živly) je skôr oprašovanie starších krátkych titulov. Kinobus, ktorý je na Slovensku unikátnym projektom práve vďaka zaradenej spiatočke, keď v zabudnutých dedinských kultúrnych domoch kriesi kinotechniku a dováža autobusom vlastné publikum, predstavil počas svojej histórie napríklad krátky film Dušana Trančíka Fotografovanie obyvateľov domu či dokumentárny debut Martina Slivku Voda a práca. Autobusom, ktorý je vybavený 35 mm premietačkou, putuje Bažant Kinematograf každé leto slovenskými mestami a letnými hudobnými festivalmi a pod šírym nebom podstrkáva širokej verejnosti k aktuálnym dlhometrážnym snímkam o dosť ambicióznejšie kúsky ako predfilmy (vo svojom poslednom ročníku napríklad chvályhodne vytiahol zo zlatého fondu dokumenty Dušana Hanáka či animované filmy Jaroslavy Havettovej).

Práve prebiehajúca digitalizácia kín má, samo-zrejme, dosah aj na možnosti kinodistribúcie krátkych filmov. Cenovo dostupnejšie premietacie formáty by logicky mali spôsobiť nárast uvádzania predfilmov, no rozhodujúcu úlohu zohrávajú distribučné spoločnosti a ich ochota. Stálicou (ak nie posledným mohykánom) v zaraďovaní predfilmov je medzi distribútormi Asociácia slovenských filmových klubov. Určite nie náhodou za posledné roky nasadzuje animované filmy: Kamene, Dust and Glitter, Posledný autobus alebo najnovšie Sneh a Mesiac. V roku 2013 vstupuje ASFK do distribúcie po prvýkrát s pásmom nových krátkych filmov, kde je popri animovaných tituloch tWINs a Pandy aj dokument Hviezda a hraná snímka Výstava. Spoločnosť Continental Film zase začala spoluprácu s VŠMU – od septembra 2013 do júna 2014 má postupne v distribúcii predstaviť 10 pásiem krátkych študentských filmov Kobylky. Návštevnosť ešte len ukáže, nakoľko sa takýto odvážny projekt môže v kinosálach stretnúť s publikom.

Čoraz častejšie skloňovaná kreatívna distribúcia je spojená aj s postupnou spoločenskou zmenou, ktorá u nás nastala v organizovaní kultúrneho života. Popri tradičných inštitúciách sa s čoraz väčším nasadením a aj bez zaistenej štátnej podpory hlásia k slovu občianske iniciatívy, ktoré v tých najprepracovanejších prípadoch naberajú podobu nezávislých kultúrnych centier (bratislav-ská A4, Stanica Žilina-Záriečie, košická Tabačka, trenčiansky Klub Lúč, banskobystrická Záhrada, Nástupište 1 – 12 v Topoľčanoch...). Ich počet šťastne narastá. V týchto priestoroch sa síce nedá veľmi hovoriť o reprízovateľnosti jednotlivých filmov, o to viac sa však organizátori snažia spraviť z premietania zážitok sprevádzaný osobnou účasťou tvorcov. Za šťastné prepojenie krátkeho tanečného filmu s pohybovým divadlom možno považovať spoločné uvádzanie predstavenia Soliloquy od Debris Company s (takto dokonca reprízovanými) krátkymi tanečnými filmami VoiceS (2010) Petra Bebjaka a Yuriho Korca či Deň (2004) režiséra Jozefa Vlka.

Za posledné roky vyrástli na Slovensku mnohé väčšie i menšie kultúrne či komunitné centrá, rezidenčné sídla, galerijné priestory aj kaviarne, kde sa dajú premietať aj krátke filmy. Zväčša ide o putovné prehliadky (v rámci projektu KRAŤASY, ktorý v rokoch 2011 až 2012 ponúkal výber z medzinárodných festivalov študentských filmov z Česka a zo Slovenska, sa do takejto neštandardnej celo-slovenskej distribúcie dostal medzi inými jeden z najoceňovanejších dokumentov z VŠMU – Arsy Versy Mira Rema) alebo ozveny festivalov (Fest Anča Fičí). V takomto pomaly prebúdzajúcom sa prostredí už má zmysel pokúšať sa aplikovať kreatívnu distribúciu. S touto víziou vznikla v roku 2012 nová distribučná spoločnosť Filmtopia. V portfóliu má zatiaľ len celovečerné filmy, no časom by mohli pribudnúť aj krátke. Zaujímavá je spolupráca, ktorú nadviazala s DOC ALLIANCE ako partner pri akvizícii slovenských filmov a zároveň promovaní tejto etablovanej medzinárodnej VOD platformy – distribučného online kanálu DAFilms.com na Slovensku. Na tomto portáli sú už pár rokov voľne prístupné slovenské študentské filmy Milana Baloga, Mira Rema, Miša Hudáka či Jany Minárikovej. Daniela Chlapíková z Filmtopie hodnotí situáciu so získavaním práv na zverejnenie nových študentských filmov ako čiastočne komplikovanú. Súvisí to so zaužívaným životným cyklom týchto filmov – najprv dvojročné putovanie po festivaloch, až potom ďalšie formy šírenia. Na takýchto portáloch je pritom štandardom možnosť zablokovať sledovanie filmu v istých regiónoch a zabezpečiť tak exkluzívnosť premiéry v danej krajine.

Novým hráčom na poli slovenskej filmovej distribúcie sa nečakane stalo Piano. Širokou čitateľskou obcou najprv s nevôľou prijímaný systém spoplatňovania (časti) obsahu významných slovenských novín a časopisov sa ukázal ako veľmi dobre pripravený nástroj na VOD distribúciu. Začalo sa to dokumentárnym filmom Zuzany Piussi Od Fica do Fica, ktorý zaznamenal nevídanú online sledovanosť a odštartoval distribúciu filmov prostredníctvom Piana. To sa vyprofilovalo predovšetkým ako doplnkový distribučný kanál, ktorý negeneruje obrovské zisky, ale ani nevyžaduje od producentov náklady spojené s klasickou distribúciou. Zároveň je to ideálna (často jediná) cesta sprístupnenia krátkych filmov. Tie boli dosiaľ nasadené buď s časovým odstupom od ich kinodistribúcie (Štyri a Dust and Glitter), alebo ešte pred ňou, ako to bolo šikovne načasované v prípade animovaného filmu Pandy, ktorý bol zverejnený čerstvo po jeho ocenení v Cannes. Piano priznáva, že práve filmy so sebou priniesli významný nárast predplatiteľov.

Čo sa týka slovenských televízií, stratégia vysielania krátkych filmov tu zatiaľ chýba. Sympatickým pokusom spravodajskej televízie TA3 bola relácia Študentskou kamerou, v rámci ktorej boli v roku 2012 uvedené dokumenty študentov VŠMU a Akadémie umení. Zahraničné televízie sa s problémom pestrej minutáže krátkych filmov zväčša vyrovnávajú ich vysielaním v blokoch. Alebo televízia, ako to v najsúčasnejšej súčasnosti pripravuje ČT art, venuje študentským a krátkym filmom celú reláciu, v rámci ktorej sú predstavení tvorcovia a uvedené filmy (prvé časti magazínu Průvan paradoxne režíruje Zuzana Piussi, čerstvo odsťahovaná do Prahy). Zopár pamätníkov si azda spomenie na podobne koncipovanú reláciu DKP, ktorá chvíľku jestvovala v slovenskej verejnoprávnej televízii.

Napokon sa dostávame ku krátkym filmom, ktoré majú na konte viacero veľkých cien z prestížnych festivalov a pred sebou ďalšiu métu – zahraničnú distribúciu. Do francúzskej kinodistribúcie sa ako predfilmu pred animovaným „celovečerákom“ Gruffalo podarilo v roku 2011 dostať animovanému filmu Vandy Raýmanovej Kto je tam? (2010). Naopak, Pandy boli aj pri svojej 12-minútovej dĺžke pre českú kinodistribúciu zamietnuté ako pridlhé.

Profesii sales agenta sa na Slovensku akosi nedarí. Producentka Ivana Laučíková však našla schopného predajcu v poľskej spoločnosti New Europe Film Sales, ktorému sa už podarilo predať Posledný autobus viacerým zahraničným televíziám, napr. nemecko-francúzskej WDR/Arte, americkej Shorts TV, Canal+ v Španielsku aj Poľsku. Nezostáva nič iné, len zaželať takýmto filmom dlhý život.

Jana Ondiková ( kultúrna manažérka )