(25. 4. 1929 – 21. 9. 2013)

V septembri prišla slovenská kinematografia o jednu z najvýznamnejších osobností – režiséra Petra Solana. Tvorca filmov Boxer a smrť, Prípad Barnabáš Kos, Kým sa skončí táto noc, Malá anketa, Slávny pes a ďalších zomrel vo veku 84 rokov.

Eduard Grečner, režisér

Keď sa človek lúči s generačným druhom a duchovným spriaznencom, s ktorým kráčal vyše štyridsať rokov dlhú trasu filmovou diaľnicou, smutná spomienka naňho teraz, keď nečakane zomrel, nemôže byť iná ako osobná. V Petrovi Solanovi odišiel svedok najzaujímavejšieho a často bolestného obdobia našej kinematografie a významný tvorca svojského rukopisu, umelecký solitér s nikým nezameniteľný.

Rozumeli sme si, hoci nikdy o tom nebola reč. Stačilo žmurknutie oka a potuteľný úsmev. Ako dvaja programoví samotári sme k sebe ťažko hľadali cestu. Zblížil nás Vichtov nikdy nerealizovaný filmový debut, kde som bol dramaturgom a Peter dezignovaným režisérom. Film sa nenakrútil a nás ociachovali ako nepriateľov socializmu a očierňovateľov „radostnej“ skutočnosti. Všetci traja sme sa ocitli na listine podozrivých. Solan mal rád čierny humor ako ja. Obsadil ma ako „herca“ do malej scény filmu Boxer a smrť, s jedinou vetou, lebo som bol chudý „ako z koncentráku“, ale jeho humor bol o čosi špicatejší. Hral som tam totiž (vychýrený revizionista) predsedu komunistickej bunky koncentráku. Obsadil ma i do veselohry ako „skladateľa, ktorý má charakter“. Štipľavo sa pritom usmial.

Register Petra Solana bol obdivuhodný a veľmi rozsiahly. Nepatril do nijakej „skupiny“. Vždy a neodvolateľne bol sám sebou a nedbal veľmi o to, čo si o tom myslí ktokoľvek. Bol zaraďovaný do skupiny „racionalistov“, lebo u nás výrazy „intelektuál“ a „racionalista“ boli a sú skoro pejoratíva. Prešiel svojou tŕnistou cestou bez ujmy na povesti, a čo sa charakteru týka, myslím, že ho mal práve on. Obstál v tých najväčších tornádach doby, keď sa lámali charaktery. A potom? Boli sme prví (Šablatúra, Solan, Dr. Burianek a ja), ktorí sme hneď po prevrate naliehavo navrhovali a najmenej päťkrát (!) museli prepracovať text zákona o Štátnom fonde pre podporu a rozvoj slovenskej kinematografie (Koliba bola jeho súčasťou). Pre trvalé odmietanie vládami (všetkými od roku 1990!) a ministrami kultúry (všetkými od roku 1990!) zákon napokon prijal iba český parlament. Dnes je jasné, prečo tá slovenská naťahovačka.

Poetika i argumentácia precízneho tvorcu Petra Solana bola iba zdanlivo racionálna. Bola hlavne dosť riskantná, lebo Solana priťahovala satira a satira bola iba trpený žáner. Bola aj silne emotívna (Boxer a smrť, Slávny pes). Mala svoje tajomstvá, dobre zrozumiteľné súčasníkom, ktorí sme jeho narážky a inotaje (čo mu cenzúra nezbadala) chápali a zabávali sa na nich. Solanova generácia bola svojimi „rukopismi“ taká rozmanitá, že je to dnes, merané ďalšími generáciami, napodiv. Nespájala nás však poetika, ale svetonázor, ktorý mal spoločného menovateľa: presvedčenie, že to, čo má umenie mať predovšetkým, je odpor k dobovej lži a láska k pravde. V tom je potom pre tvorcu záruka, že naňho nezabudnú. Taká bola aj tvorba jedného z najstarších režisérov slovenského filmu, ktorého dielo rezonuje silne ešte i dnes, možno dokonca oveľa viac ako v časoch, keď ho tvoril.

Dagmar Ditrichová, scenáristka a dramaturgička

Peter Solan vniesol do provinčného slovenského filmu európsky rozmer – inteligentný nadhľad, vtip a sebairóniu, autentickosť a civilizmus, rešpekt k pravde života. Imponoval stálosťou svojich názorov a morálnych postojov, presnosťou postrehov, ktorými pohotovo glosoval dianie okolo seba. Jeho slovo malo nespornú váhu v alibistickom, prispôsobivom svete poloprávd a prorežimnej demagógie. Slovenská kinematografia stratila pravého aristokrata, presvedčivého jeho vnútornou noblesou a neokázalou dôstojnosťou. Peter bol, je aj bude nenahraditeľný, bude nám zreteľne chýbať – ako nespochybniteľný džentlmen. Aspoň že nám ho okrem nezabudnuteľných osobných spomienok budú ešte dlho pripomínať jeho filmy – Boxer a smrť, Kým sa skončí táto noc, Prípad Barnabáš Kos, Slávny pes, Malá anketa...

Dušan Trančík, režisér

Peter Solan patrí medzi tých režisérov, ktorí prekročili rámec slovenskej kinematografie. O tom, že bol poctivý filmár a čestný človek, nepochybuje azda nikto. Bol to džentlmen so zdvihnutou hlavou aj v najhorších dobách normalizácie. Obdivoval som jeho zdržanlivosť a tvorivú sebakontrolu – keď nemal istotu, že nájde adekvátne podmienky na realizáciu svojho diela, radšej do toho nešiel. S Petrom Solanom sa uzatvára jedna generácia filmových tvorcov, ktorá priniesla do našej kinematografie intelektuálny nadhľad.

Pavel Branko, filmový publicista

Škoda, že tu nie je. Ale je dobre, že bol. Ten aforizmus odznel na záver medailónu na počesť Tibora Vichtu pod názvom Kým sa skončí tento film, ktorý odkazuje na majstrovské dielo dvojice Vichta – Solan Kým sa skončí táto noc. Odznel z úst Petra Solana na adresu rovnako nepodkupného druha v boji, ako bol on sám, a ťažko si predstaviť výstižnejší epitaf na jeho vlastné životné dielo. Veď v tom najpodstatnejšom – v etike tvorby a pravdy zobrazenia – vedela si tá dvojica stáť za svojím takmer až urputne, bez ohľadu na presilu moci.

Preto aj ich konečné víťazstvá neraz korunovala strata prvenstva. Film Kým sa skončí táto noc (1965) vyrástol na troskách scenára z roku 1957, keď bola jeho koncepcia spontánnej hereckej akcie, protikladu pevného scenára, priekopnícka. Po ôsmich rokoch zdolávania prekážok jeho vzdušný priehľad do duší bežných ľudkov v nebežných podmienkach síce fascinoval hĺbkou pohľadu a suverenitou realizácie, no medzičasom si metódu stačili vyskúšať iní. Podobný osud stihol Solanov najvýznamnejší film Boxer a smrť, kde obraz nacizmu dostal diferencovanú ľudskú tvár, ktorej sa umelecky dalo veriť. V roku 1959 to bolo nóvum. Keď film po troch rokoch ťahaníc konečne roku 1962 vznikol, už to nebolo nóvum.

Pravda, pre Solana bolo umenie čosi bytostnejšie než súťaž o žlté tričko. Bol bojovník, a ak by sme v diele hľadali paralelu k jeho životu, je ňou väzeň Komínek z Boxera a smrti, ktorý vie, že veliteľovo fair play je hra mačky s myšou, no kým je tieň šance, nevzdáva boj.

Tvorivá bilancia je, samozrejme, rozsiahlejšia, má však výrazný spoločný menovateľ – občiansky étos a hľadačstvo, lebo, podľa jeho slov, vo chvíli, keď pôjdeme po istotách, je to naša najväčšia prehra.

V tom zmysle je jeho dielo ako celok víťazstvom. Škoda, že už nie je. Je dobre, že bol.

Jan Lukeš, filmový publicista

Moje stretnutie s Petrom Solanom sa odohrávalo po etapách, ale ako teraz zisťujem, po etapách prirodzene gradujúcich, zrkadliacich aj jeho vlastnú ľudskú a filmársku dráhu.

Etapa prvá: Boxer a smrť (1962). Videl som tú koncentrákovú drámu ešte v šesťdesiatych rokoch a nadchla ma – svojou etikou, apelom na divákovu morálku, pôsobivosťou boxerských scén, stupňujúcou sa dramatickosťou. Bolo to niečo iné ako začínajúca sa nová vlna: mužnosť, jednoznačnosť, vážnosť.

Etapa druhá: Prípad Barnabáš Kos (1964). Vládne tuhá normalizácia, sedím vo Filmovom klube v Prahe na Letnej, kino je poloprázdne a ja nemôžem veriť tomu, čo vidím na plátne. Odľudštená atmosféra zreštaurovanej totality sa zračí v príbehu kariéry trianglistu orchestra so všetkými absurdnými podrobnosťami. Neviem, či sa mám smiať tej výstižnosti, alebo plakať nad tým, kam sme sa znovu dostali.

Etapa tretia: Antonín J. Liehm, Ostře sledované filmy (2001). Predstavujeme v kine knihu, ktorú som editoval, nasleduje stretnutie s tými, s ktorými Liehm v šesťdesiatych rokoch svoje rozhovory urobil. Prichádza aj vysoký štíhly muž s hustými bielymi vlasmi a gratuluje ku knihe: Peter Solan. Už dlho nič nenatočil, ale vidím jeho prirodzenú autoritu medzi ostatnými, cítim jeho prajnosť a zároveň až aristokratický odstup.

Etapa štvrtá: Zlatá šedesátá (2009). Nesentimentálny odstup si Solan zachováva aj k svojmu dielu – a práve s ním odmieta v roku 2007 nakrúcanie svojho portrétu do nášho televízneho cyklu. Martinovi Šulíkovi sa ho podarí prehovoriť až tento rok.

Etapa piata: … a sekať dobrotu (1968). V máji si púšťam Solanovu televíznu tvorbu a som opäť ohromený, okrem iného minimalizmom spracovania väzenských reminiscencií Lenky Reinerovej. Na druhý deň strávime so Solanom niekoľko hodín, počas ktorých nám prerozpráva celý svoj život, počnúc vojnovou diskrimináciou pre židovský pôvod a končiac presvedčením, že „plus-mínus som vzhľadom na dobu prežil pomerne slušne – a filmy nechávam na iných“. Netušíme, že svoju spoveď mieni zároveň ako svoj tvorivý aj ľudský testament…

Martin ma potom upozorní, že jeho terajšia strižňa je v dome, pri ktorom sa odohráva Solanova detektívka Muž, ktorý sa nevrátil (1959). Peter Solan sa bude vracať už len v takýchto spomienkach – a, samozrejme, vo svojich filmoch.

Peter Michalovič, filozof a estetik

Hoci Peter Solan nežil jednoduchý život, jeho životný príbeh je obdivuhodný. Ako režisér začal tvoriť v časoch, keď Stalin a Gottwald síce už boli po smrti, ale režim, ktorý vytvorili, ešte bez problémov fungoval a drasticky ovplyvňoval kultúrny život. K erózii obludného systému prispel svojimi filmami aj Solan. Uvedomil si, že je načase hovoriť pravdu nahlas. Aj preto nakrútil film o boxerovi, ktorý sa vzoprel hrubej sile, alebo film Prípad Barnabáš Kos o tom, ako moc zmenila človeka na nepoznanie k horšiemu. Solan dobre vedel, že človek sa môže mýliť, lenže ak sa mýli, môže mu byť odpustené; kto však vedome klame, tomu odpustené nebude. Preto obstál aj v nepriaznivých rokoch normalizácie. Stal sa jednou z jej obetí, bol očitým svedkom, ako normalizačná sila mnohých zlomila, aby ich po zdrvujúcich sebakritikách omilostila. Vedel, čo sa od neho žiada, napriek tomu to neurobil. Jeho občianske a umelecké postoje v období krátkej liberalizácie a dlhej normalizácie z neho urobili silnú morálnu autoritu. Nikomu sa neospravedlňoval, nebol zatrpknutý a po zmene režimu nežiadal okázalú rehabilitáciu. Po zmene režimu citlivo vnímal pohyby v našej kinematografii, pomáhal jej pri transformácii a neskôr bol len skromným pozorovateľom.

V posledných rokoch Peter Solan len zriedka zostupoval z Olympu medzi nás obyčajných smrteľníkov. Naposledy to bolo v auguste tohto roku. V Kine Lumière bola premiéra digitalizovanej verzie jeho filmu Kým sa skončí táto noc. Hoci vonku bola horúčava a mnoho ľudí bolo na dovolenkách, kino bolo plné. Po skončení projekcie sme všetci vstali a tlieskali. Každý z nás vedel prečo a hlavne komu. Peter Solan je totiž pán režisér, akých bolo, je a bude vždy málo a tak to zostane naveky.

Václav Macek, filmový historik

Pre mňa zostane Peter Solan v pamäti, ako začiatkom osemdesiatych rokov sedí v kresle v dramaturgii Krátkeho filmu na Mostovej ulici a počúva môj zdrvujúci posudok svojho nového filmu A pobežím až na kraj sveta. Zdalo sa mi čudné, že ani Marian Urban, ani Dežo Ursiny, ktorým som to všetko jedným dychom rozprával, nezasahujú do môjho monológu. Až keď som skončil, Peter Solan vstal, predstavil sa – predtým som ho nikdy nestretol – a odišiel; vtedy som pochopil, prečo obidvaja kamaráti mlčali.

Pointou tohto nevydareného stretnutia bolo, že síce sme si ho obidvaja zapamätali, ale nikdy som nemal pocit, že by som sa preň stal pre Petra Solana nepriateľom. Dokázal byť tolerantný a veľkorysý. Možno aj preto, že jeho osud v slovenskom filme nebol vôbec jednoduchý. Bol solitérom, ktorý síce patril do uhrovskej generácie, medzi autorov, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale autorským naturelom sa od ostatných výrazne odlišoval. Aj tým, že mu boli blízke mestské témy, aj tým, že skôr než k bednárovskej epike inklinoval ku karvašovskej dráme. Ak u jeho vrstovníkov, napríklad u Martina Hollého, objavíme aspoň minimálne väzby na dielo Paľa Bielika, tak Solanov intelektuálny odstup a chápanie univerzálnosti umeleckého diela ho stavajú do roly zakladateľa (treba však doplniť, že jeho „predskokanom“, povedané slovami hudobnej publicistiky, bol Leopold Lahola) „estétskeho“ prúdu (o čo sa v tom čase usiloval aj Eduard Grečner). Aj preto mal tak blízko k absurdnej dráme a existencializmu (najbližší z nastupujúcej generácie mu v tomto zmysle bol Dušan Hanák).

Dielo Petra Solana je rozsiahle i rozmanité a určite by bolo bohatšie, keby nemusel v sedemdesiatych rokoch odísť z hraného filmu do krátkeho pre svoje postoje z predchádzajúcej dekády. Patrí k tomu najlepšiemu, čo slovenská kinematografia vyprodukovala.

FOTO: archív SFÚ / Elena Hronská

(30. 10. 1929 – 31. 8. 2013)

Keď porota 6. Medzinárodného televízneho festivalu v Prahe udelila Viere Strniskovej v roku 1969 cenu za najlepší herecký výkon za postavu matky v hre Júliusa Barča-Ivana Matka, len potvrdila zrelosť herectva tejto umelkyne. Bol to súčasne presah jej tvorby smerom do medzinárodnej umeleckej súťaže. Vďaka filmu a televízii presahovala svojím umením k širšiemu publiku.

Spočiatku kráčala v stopách svojich divadelných generačných druhov, ktorých prvé kroky viedli na univerzitu. Lenže v rokoch 1946 až 1948 začínala ako herečka v súbore Novej scény ND, v rokoch 1950 až 1951 putovala po Slovensku s Dedinským divadlom, čas do roku 1953 strávila v kolínskom divadle. Vo zvolenskom divadle, v ktorom vytvorila pestrú galériu postáv, akoby sa pripravovala na nádhernú, umelecky plodnú spoluprácu s Pavlom Hasprom v nitrianskom divadle. Vstup Viery Strniskovej do činohry Slovenského národného divadla v roku 1962 bol návratom do SND, v ktorom začínala. Jej herectvo, v ktorom sa zrelý cit snúbil s intelektom, sa zaskvelo v postavách krehkých, zraniteľných žien, akou bola jej Blanche du Bois v Pántikovej inscenácii Williamsovej hry Električka zvaná Túžba. Ale rovnako vedela dať silu slovenským dedinským ženám v početných postavách v divadle, televízii a vo filme. Živý bič (1966), v ktorom stvárnila postavu matky, bol zrejme jej umeleckým filmovým vrcholom. Živý bič nakrútil režisér Martin Ťapák a okrem neho Strniskovú do svojich filmov obsadili Peter Solan, Paľo Bielik, Andrej Lettrich, Ján Lacko, Otakar Krivánek, Leopold Lahola, Martin Hollý a ďalší. Z neskorších projektov vynikla napríklad v televíznej snímke Juraja Nvotu Priateľstvá padajúceho lístia (1998). Jej dramatickým svetom bolo pole zraneného citu, nenaplnenej túžby po dobre a pravde. Milovala prednes poézie vo zvnútornenej podobe bez afektov deklamácie.

Od roku 1959 až do roku 2003 klenula sa vo veľkom oblúku jej spolupráca s televíziou a filmom: početné televízne záznamy divadelných inscenácií a televízne filmy, ako aj významné filmové postavy zaznamenali cudné, vecné, krehké herecké umenie Viery Strniskovej. Režiséri radi využívali jej vyzretý prejav – prezentovali jej vyhranenú osobnosť.

O sebe povedala: „Upíšte sa kráse. Je to šťastie, ku ktorému sa musíte postupne priblížiť. Potom budeme žiť ešte šťastnejšie”. (M. G. Gabriel Rapoš: Upísala sa kráse. Večerník 30. 10. 1979.) Jej divadelné výtvory pohltil čas; filmové záznamy jej postáv zostávajú svedectvom jej umenia i doby, v ktorej vznikli. Nesú pečať času. Sama ako by už ani svojím umením nepatrila do tohto sveta. Odišla z neho nezbadane, tíško. Tak, ako žila a tvorila.

Ladislav Lajcha (divadelný historik)

FOTO: archív SFÚ / Milan Kordoš