Šťastie sa skrýva v maličkostiach

Režisér Juraj Lehotský zaujal dokumentárnym filmom Slepé lásky, ktorý ocenili na festivale v Cannes. Festivalovo úspešné boli aj jeho hrané snímky Zázrak a Nina. Jeho tretím hraným filmom, ktorý vznikal pod názvom Potlesk, je Plastic Symphony. Po novembrovej svetovej premiére v hlavnej súťaži festivalu Tallinn Black Nights prichádza v decembri do slovenských kín.

Plastic Symphony stavia na estetike predošlých Lehotského filmov, autentickom vizuále a dôraze na pozorovaní reálneho sveta. Podľa slov režiséra prináša však aj posun a okrem ľudských hodnôt sa dotkne aj hodnoty umenia ako takého. „Jednou z tém filmu je ľudská túžba siahnuť na vrchol a stať sa veľkým. Film sa pohráva s myšlienkou ľudskej veľkosti a malosti a hľadá odpovede na otázky: V čom spočíva veľkosť človeka? V grandióznom potlesku, lajkoch na sociálnej sieti, uznaní, rešpekte a sláve… alebo v niečom inom?“ ozrejmuje pre Film.sk Juraj Lehotský. Na scenári spolupracoval s Timotejom Križkom, ktorý je aj kameramanom snímky. „Žijeme dobu, keď sa všetci pretekáme. Vynára sa tu teda aj otázka, čo sa ešte považuje za umenie a čo za nástroj uznania a slávy. Aj potlesk prestal byť potleskom, prejavom úcty k niečomu, čo nás napĺňa. Myslím si, že by každý mal nájsť zmysel svojho života a slovo ,úspechʻ by malo ísť bokom. Do popredia by sa mala dostať radosť z toho, že robíme okolie lepším,“ vysvetľuje režisér východiskové motivácie.

Protagonistom filmu je mladý talentovaný violončelista Matúš, frustrovaný z nenaplnených ambícií. Jeho sľubne sa začínajúcu kariéru preruší choroba adoptívnej mamy. Po jej smrti ostáva Matúš žiť s nevlastným bratom Dávidom, ktorý napriek vrodenému hendikepu žije naplno a šťastne. Ale práve talentovaný Matúš pri ňom vyzerá ako človek s hendikepom, ktorý nevie plnohodnotne žiť. Ani postupné napĺňanie ambícií a úspech mu v tom nepomôžu. Dávidov život sa vo svojej jednoduchosti javí ako oveľa bohatší. Režisér ostal verný kombinácii profesionálnych a neprofesionálnych hercov. Do úlohy Matúša obsadil novú európsku hviezdu, poľského herca Bartosza Bieleniu, známeho z filmu Corpus Christi (r. Jan Komasa). Kvôli Plastic Symphony sa naučil rozprávať po slovensky a nemecky a učil sa aj hrať na violončele. Jeho brata Dávida stvárnil český neherec Vojtěch Zdražil. Matúšovho spolužiaka Alberta z berlínskej akadémie si zahral nemecký herec Sabin Tambrea a kamarátku Lenku zase slovenská herečka Judit Bárdos.

„Tridsaťročný človek a jeho budúcnosť, ktorú má vo vlastných rukách. Entita na štarte reálneho života, plná ideálov, fyzickej energie, motivácie, talentu a viery vo vlastné schopnosti, avšak bez empírie, pevných sociálnych vzťahov a jasného cieľa,“ opisuje producentka filmu Michaela Jeleneková jednu z rovín filmu a dodáva, že jeho silnou stránkou je univerzálnosť témy a „citlivé zobrazenie emocionálneho sveta filmových postáv, ktoré v sebe majú niečo, čo je v každom z nás“.

Univerzálna je aj reč hudby, s ktorou film pracuje nielen pri vykresľovaní sveta hlavného hrdinu. Do filmu ju zložil Aleš Březina. „Útrapy, ale aj naplnenie, ponor do mysle umelca sú predmetom príbehu. Pri písaní scenára sme v záujme čo najautentickejšieho a najpravdivejšieho zobrazenia prostredia vychádzali zo skúseností skladateľa. Aleš Březina bol súčasťou procesu vzniku scenára – je tvorcom Matúšovej skladby, ktorej zrod sa nesie celým príbehom,“ vysvetľuje režisér.

Na filme ďalej spolupracovali Jan Gogola st. ako dramaturg, Juraj Fábry ako architekt, Alexandra Grusková ako kostýmová výtvarníčka, Pavol Jelenek ako vedúci výroby a strihačom filmu bol Rado Dubravský. „Posunuli sme sa zasa niekam ďalej, bola to nová skúsenosť v ťažších podmienkach. Nakrúcanie v období pandémie bolo pomerne náročné, je zázrak, že sa nám podarilo film nakrútiť. Mali sme šťastie a je to zásluha a vklad všetkých ľudí, ktorí na filme spolupracovali,“ hodnotí režisér. „Z môjho pohľadu by mal náš film nájsť v divákovi ako v človeku nový rozmer, nasmerovať ho alebo posunúť, aby si uvedomil niektoré veci a mohol byť možno šťastnejší,“ uzatvára Lehotský.

Plastic Symphony (r. Juraj Lehotský, Slovensko/Poľsko/Česko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 321 322 eur (podpora z AVF: 25 000 eur – vývoj, 600 000 eur – realizácia + podpora audiovizuálneho priemyslu: 65 454 eur, vklad RTVS: 185 600 eur
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Jaroslava Jelchová
foto: ARYTMIA

Žena hrdinka pohľadom šiestich mužov

Ako si predstavujete superženu? Ako postavu z komiksových príbehov? Alebo má vo vašej fantázii inú podobu? Je éterická, či praktická? Bojovná, alebo hrdinka všedných dní? Čo je pre vás superžena – to je otázka, s ktorou sa obrátil režisér Karol Vosátko na šiestich scenáristov. Tí odpovedali každý podľa svojej predstavy krátkou filmovou poviedkou. Spolu tvoria kolekciu s názvom Superžena, ktorá sa v decembri dostáva do našich kín.

„Pointou tohto projektu je, že to isté znamená pre každého niečo iné. Každá poviedka, ale aj jej hrdinka, má iné vyznenie. A keďže je to poviedkový film a každý príbeh má inú tému, nemôžeme hovoriť o jednej téme,“ hovorí pre Film.sk Karol Vosátko, ktorý už v minulosti filmovú poviedku natočil. „Na poviedkach milujem prekvapivé záverečné pointy, ktoré nám odhalia celok v inom vyznení. Páči sa mi, že sa v nich dá pracovať so psychológiou, ale aj zaobísť sa bez nej. Poviedka dáva možnosť prerozprávať minipríbeh s pointou, ktorú nečakáte. A na krátkom úseku sa hráte s formou. Aj preto má pre mňa filmová poviedka svoje kúzlo. Myslím si, že poviedkové filmy sú minoritné a aj samotný žáner vyznieva pre ľudí, ale aj distribučné spoločnosti, príliš artovo,“ hovorí tvorca, ktorý si do tohto projektu prizval známe scenáristické mená, ako Viliam Klimáček, Petr Kolečko, Miro Šifra, Jozef Koleják a Stano Guštafík. Jednu poviedku napísal sám. „Oslovil som viacerých skúsených autorov, ktorí sa mi svojou tvorbou zdali pre tento žáner zaujímaví. Každý z nich je úplne iný a to sa mi zdalo prínosné na vytvorenie čo najrôznejších poviedok. Viacerí sa navzájom ani nepoznajú a nikto z nich nevedel, ako vyzerajú iné poviedky. Bola to pre mňa skvelá scenáristicko-dramaturgická alchýmia. Podobne to bolo s hercami – každý pozná iba svoju poviedku, teda na premiére budú prekvapení,“ ozrejmuje Vosátko. Do hlavných úloh superžien sa dostali verejnosti známe mená Mirka Galis Partlová, Zuzana Kubovčíková Šebová, Diana Mórová, Tatiana Dyková, Renáta Ryníková a Zuzana Porubjaková. Popri nich sa v jednotlivých poviedkach objavia Miroslav Krobot, Marko Igonda, Gejza Benkő, Lukáš Latinák či Jaroslav Plesl.

Nevyčerpateľná studnica mužského videnia ženského sveta dostala rôznou scenáristickou optikou nečakane prekvapivé zápletky a vyznenia. Diváci sa stretnú so ženami v rôznych situáciách, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné s predstavou ženy v superlatívoch. O to sú podľa Vosátka poviedky prekvapivejšie. Otvárajú otázky, ako sa môže žena vyrovnať so žiarlivosťou či ako znáša neveru. Vojdú do šatne pornoherečiek pred nakrúcaním alebo vyvedú z omylu, že žena sa dokáže zamilovať iba do jednej osoby. „Mám rád experimenty a toto bolo pre mňa kreatívne laboratórium. Od malička ma fascinuje výtvarné umenie a aj v tomto prípade som chcel celok atomizovať do rôznych štýlov a foriem. I preto som do filmu zaradil surreálnu poviedku Mira Šifru, v ktorej sa mladá žena zamiluje do tunela, poviedku Petra Kolečka, v ktorej superžena skoro ani nevystupuje, či animovaný videoklip skupiny Lucie,“ prezrádza Vosátko. Na otázku, či vo filme nechýba pohľad žien – autoriek, hovorí, že nie. „Na tom je to postavené. Optika mužov a žien je v mnohých prípadoch veľmi rozdielna. A ja som chcel práve mužský pohľad, keďže komiksový termín ,superženaʻ priťahuje určite viac mužov. Ženy sú síce citlivejšie, ale aj kreatívni muži scenáristi majú v sebe niečo zo ženskej duše, veď práve preto dokážu citlivo pracovať s emóciami. Ale viem si predstaviť, že by bolo zaujímavé osloviť ženy – scenáristky s touto istou témou a vytvoriť Superženu 2.“

Kolekcia filmových poviedok Superžena má za sebou pomerne náročnú cestu, vznikala viac ako dekádu. „V roku 2011 som oslovil viacerých producentov, ale keďže v tom čase pracovali na iných filmoch a kapacitne sa nemohli venovať ďalšiemu, rozhodol som sa pustiť do prípravy projektu aj do zháňania prostriedkov zo súkromného sektora. Paralelne som pracoval na scenároch a prezentáciách, ktorých som o rok neskôr absolvoval v priebehu pár mesiacov presne 75. Z nich vyšla iba jedna, ale tá napomohla naštartovať výrobu Superženy a napokon ju aj dofinancovať. Keďže projekt mal nakoniec len jedného investora, ktorého aktivity neumožňovali zafinancovať ho celý naraz, čakal som jedenásť rokov, kým sa našli financie na dokončenie filmu a premiéru,“ vysvetľuje Karol Vosátko. Samotný film sa po jednotlivých poviedkach natáčal približne dva roky. „Celý čas som zháňal producenta, na Audiovizuálnom fonde nás nepodporili. Keď som kedysi čítal, že filmy ako Excalibur alebo Gándhí robili desať rokov, čudoval som sa, prečo toľko. Dnes sa už nečudujem,“ dodáva Vosátko.

Superžena (r. Karol Vosátko, Slovensko, 2022)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: V čase redakčnej uzávierky nebol rozpočet uzavretý. Film nebol podporený z verejných zdrojov.
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
foto: Continental Film