Jaroslav Hochel

filmový publicista

Iba šesť dní po tragédii na Zámockej ulici v Bratislave, kde páchateľ zastrelil dvoch mladých ľudí z LGBTI+ komunity, sa začínala filmová prehliadka Be2Can. Jej organizátori podobne ako po začiatku ruskej agresie na Ukrajine vyjadrili svoj postoj, keď vyplnili logo Be2Can farbami dúhovej vlajky. V programe bol aj film belgického režiséra Lukasa Dhonta Blízko. Jeho protagonisti, dvaja chlapci sotva na prahu puberty, sú spolu prakticky neustále, občas dôjde k spontánnym letmým dotykom. Spolužiačky sú zvedavé: „Ste spolu?“ „Vidno, že ste pár.“ „Možno si to nechcete priznať.“ Chlapci sú drsnejší a ironizujú: „,Volám sa Léo a som teploš.ʻ“ Posmešky vedú k tragickým následkom...

Paralelne s Be2Can bežal študentský festival Áčko. Tridsiatnička Adela a jej matka vo filme Emílie Ondriašovej Teplé rožky sa azda aj majú rady, ale visí medzi nimi problém, ktorý vypláva na povrch pri príprave štedrovečerného stola. „Takže môj brat si sem môže na Vianoce priniesť ženu, ktorú si ty videla... čo... trikrát, ale Jana, tá sem nemôže po štyroch rokoch prísť ani len na kávu,“ šprihne Adela do očí matke. „Záležitosť“ s Adelou a jej partnerkou sa tají aj pred najbližšou rodinou. Matka vo filme Andreja Hofera O konci seba napáchala škody ešte viac. Farár kladie jej synovi Lukášovi za jej tichej asistencie sugestívne otázky: „Zriekaš sa hriechu, aby si mohol žiť život Božieho dieťaťa v slobode... vábivých pokušení... zlého ducha... jeho pút?“ Keď Lukáša vyhľadá kamarát zo základnej školy a mladý muž s ním tajne odíde na výlet k neďalekému jazeru, „starostlivá“ matka ho zastihne na mobile: „Si tam s tým chalanom? Načo to celé podstupujeme, Lukáš?“ A Lukáš namiesto toho, aby sa priateľovi zveril, urobí čosi nevhodné a jeho frustrácia vyústi do agresie... Zato dve mladé protagonistky v Ondriašovej filme Cymothoa sa správajú úplne prirodzene. Keď sa jedna z nich vracia domov, druhá ju prosto pozdraví od notebooku: „Láska, ahoj.“ Láska je láska.

Inakosť má rôzne podoby. V rumunskej dedine vo filme Christiana Mungiua R.M.N. ju predstavujú traja muži zo Srí Lanky, ktorých zamestnajú v miestnej pekárni, kde sa rieši nedostatok pracovných síl. Domáci nie sú z ich prítomnosti nadšení. „Ja proti nim nič nemám, ale nech zostanú doma,“ formuluje to jeden z nich. Nič vám to nepripomína? Vo Svätom pavúkovi režiséra Aliho Abbasiho, natočenom podľa skutočných udalostí, vraždí samozvaný strážca morálky v iránskom meste Mašhad prostitútky, lebo ich pokladá za hanbu pre spoločnosť. Jeho konanie schvaľuje časť spoločnosti vrátane predstaviteľov justície a politikov, ktorí sa stotožňujú s jeho fanatickým pohľadom na svet.

Aj novembrový festival Jeden svet priniesol niekoľko dokumentárnych pohľadov na život LGBTI+ ľudí vrátane ľúbostného príbehu dvoch žien Nelly a Nadine, ktorý sa začal v koncentračnom tábore, či obrazu života trans muža a jeho partnerky v Gruzínsku, kde je agresia proti LGBTI+ ľuďom priam súčasťou štátnej politiky. Filmový festival inakosti v druhej polovici mesiaca bol (aj) pre LGBTI+ ľudí oázou pokoja a tolerancie. Je však zarážajúce vnímať rozdiel medzi kultivovaným obrazom LGBTI+ problematiky vo filmoch a slovenským verejným diskurzom na túto tému, v ktorom najhlasnejšie kričia „osobnosti“ ako Igor Matovič, Vladimír Palko či arcibiskup Orosch.