Významný slovenský herec Emanuel Romančík sa narodil 17. decembra 1922 v Ružomberku a v týchto dňoch tak uplynie sto rokov od jeho narodenia. Zomrel pred desiatimi rokmi v októbri vo veku nedožitých deväťdesiat rokov. Elo Romančík mal tri deti – dvoch synov a jednu dcéru. Jeho syn Ivan sa stal takisto úspešným hercom na divadelných doskách aj v televízii.

Režisér drámy Pomocník (1981) podľa rovnomennej literárnej predlohy Ladislava Balleka Zoro Záhon v hercovom nekrológu pre Film.sk z roku 2012 charakterizuje Romančíka ako dobrého človeka a hlavne priateľa. Píše, že z natáčania neodchádzal, ale poctivo pozoroval svojich hereckých kolegov. Vraj ani nepotreboval skúšky a vedel na nich presne a autenticky zareagovať. Postava Štefana Riečana v Pomocníkovi patrí medzi Romančíkove najvýznamnejšie filmové kreácie z neskoršieho obdobia. K tejto postave mu pomohla aj Záhonova manželka, ktorá si v tom čase viedla „amatérsku“ databázu slovenských hercov a herečiek. Keď jej dal manžel prečítať Ballekovho Pomocníka, vraj povedala, že na úlohu v jeho filmovej adaptácii má k dispozícii dvoch vhodných adeptov. A dodala, že lepšieho než Elo Romančík nenájde.

Elo Romančík sa začal zaujímať o herectvo najmä vďaka svojmu otcovi, ktorý v mladosti pôsobil v ochotníckom divadle. Už počas gymnaziálnych čias sa zapájal aj do literárnych večierkov. Po úspešnej maturite sa zamestnal v stavebnej firme. Profesionálnu hereckú kariéru začal v martinskom Armádnom (dnes Slovenskom komornom – pozn. red.) divadle, kde strávil jedenásť rokov. Bol jedným z dvoch šťastných uchádzačov, ktorých zo šestnástky prihlásených vybrala komisia.

V druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia sa presunul na našu prvú scénu, do Slovenského národného divadla. Členom činohry tu bol až do odchodu do dôchodku v roku 2002. V SND stvárnil desiatky postáv. Okrem divadla však jeho talent využíval aj rozhlas, objavoval sa na striebornom plátne i v televízii, kde patril k priekopníckej hereckej generácii. S kolegyňou Máriou Kráľovičovou účinkoval v prvej slovenskej televíznej inscenácii Dovidenia, Lucienne!, ktorú vysielali naživo 15. mája 1957 z bratislavského štúdia Československej televízie. Pre Ela Romančíka však bolo meradlom jeho práce divadlo. A to vraj aj vtedy, ak by konkurenčná televízia k sebe pribrala farebný obraz, tvrdil kedysi. Umenie bolo nielen jeho povolaním, ale i záľubou a vo voľnom čase sa rád venoval maľovaniu a kresleniu karikatúr svojich hereckých kolegov. Neskôr na dôchodku ho bavilo fotografovanie aj práca v záhradke.

Na plátne bol Romančík obsadzovaný veľmi často a prevtelil sa do desiatok postáv. Objavil sa aj v kultových slovenských filmoch, napríklad ako partizán Garaj v Kapitánovi Dabačovi (1959), či v českom Kladive na čarodějnice (1969). V domácej kinematografii sa vyprofiloval ako herec vhodný práve na úlohy povstaleckých hrdinov, ako aj pracovitých a statočných ľudí. Jeho životnou filozofiou bolo užitočne a dôstojne využiť čas, ktorý od života dostaneme.

Divadelný historik Ladislav Čavojský pripomenul istú Romančíkovu zvláštnosť. Kým v repertoári iných hercov sú kladné postavy v tieni tých záporných alebo rozporuplných, u Romančíka sú práve títo krištáľovo čistí hrdinovia najživšou a najvýraznejšou zložkou jeho hereckej biografie. Tieto postavy sa Romančíkovi podarilo poľudštiť a spraviť príťažlivejšími. Jeho poslednou úlohou, ktorú premiérovo naštudoval, bol v roku 2001 Starec v Sofoklovej tragédii Vládca Oidipus. V rozhovore pre denník Pravda v roku 1999 Elo Romančík povedal: „... človek si pamätá skôr to dobré, a zlé zabudne. Iba tak sa dá vlastne pokojne žiť. Nie som však až taký optimista ako vyzerám a aj moje spomienky sú neraz naplnené horkosťou.“ Už vtedy ho viac znepokojovala prítomnosť a pýtal sa, na čo budú vtedajší mladí ľudia spomínať s dobrým pocitom, ak sa nič radostné nedeje. Hoci odvtedy prešli vyše dve dekády, jeho slová sú stále veľmi aktuálne.

Barbora Gvozdjáková
foto: archív SFÚ/Elena Považanová – Pomocník (r. Zoro Záhon, 1981)

Jeden z najvýznamnejších skladateľov slovenskej hudobnej avantgardy Ilja Zeljenka skomponoval hudbu k približne sto hraným a dokumentárnym filmom. Počnúc Slnkom v sieti (1962) spolupracoval na viacerých hraných filmoch so Štefanom Uhrom a výnimočné miesto v jeho tvorbe má hudba k filmu Eduarda Grečnera Drak sa vracia (1967). V decembri uplynie 90 rokov od Zeljenkovho narodenia, pri tejto príležitosti o ňom pre Film.sk napísala publicistka Tina Sikorová Čorná.

„Dnes sa umenie berie oveľa laxnejšie, už nie je tým, čím bolo v 60. rokoch. Vtedy šlo o život, dnes nie. Pre príslušníkov mojej generácie vangoghovské odrezanie si ucha bolo úplne normálnou vecou. Ale dnes, načo?... Svet sa stal skutočne iným. Stal sa tieňom vlastných ideí,“ povedal Ilja Zeljenka v našom prvom rozhovore, ktorý vyšiel v denníku Sme v roku 2005. Vtedy mal 72 rokov a pred sebou už len dva roky života... No v tom istom rozhovore hravo premenil molovú tonalitu na jasný dur: „Svet je taký komplikovaný, až je naprosto krásny.“ Často myslím na to, ako by komentoval dnešok. Chcem veriť, že rovnako povzbudzujúco...

Keď som začiatkom 90. rokov chodievala na koncerty festivalu novej slovenskej hudby Melos-Étos, videla som veľkého novátora a zároveň už aj klasika, skladateľa Ilju Zeljenku len z publika. Pôsobil suverénne a energicky. Bolo to upokojujúce: slovenská hudba žije! A je v dobrých rukách. Ani vo sne mi vtedy nezišlo na um, že sa raz staneme priateľmi.

S Iljom ma neskôr zoznámila naša spoločná kamarátka, spisovateľka Veronika Šikulová. Náš rozhovor sa začal veľmi spontánne, ako dialóg ľudí, ktorí sa poznajú roky. Akoby sme prirodzene pokračovali vo vete začatej v nedávnej minulosti.

Odrazu môj poslucháčsky obdiv k úžasnému tvorcovi prebila radosť zo stretnutia s mimoriadnym a k tomu blízkym človekom.

Nebude to nič objavné, ak poviem, že Iljova osobnosť bola fascinujúca. To, že bol jedným z mála najinteligentnejších ľudí, vedel dobre aj on sám, no nijako to „nezneužíval“. Svoju inteligenciu považoval za prostriedok, ktorým môže originálnejšie, zaujímavejšie skúmať svet a človeka. Skúmať univerzum, stvorenie – ktoré vnímal veľmi vážne a poznával ho s vášňou a nasadením sebe vlastnými.

A potom, keď si potreboval od svojich prieskumov odpočinúť, vyhľadával spoločnosť ľudí, ktorých mal rád aj s ich nevedomosťou a slabosťami.

Iljov zmysel pre humor bol neotrasiteľný a oslobodzujúci. Bol záchranou a úľavou pre všetkých, ktorých ním obdarúval. A obdarúval nás nielen humorom, ale aj nefalšovanou vrúcnosťou...

Boli aj takí, čo sa Zeljenkovho smiechu báli, možno cítili, že ich túžby a ambície sú oproti cieľom kumštu, ako hovoril Ilja o umení, objektívne úsmevné. Ľudia radi imitujú múdrosť a často sa im to darí, ale v konfrontácii s takou komplexnou osobnosťou, akou bol Ilja Zeljenka, to mali ťažké.

Neraz som sa stretla aj s Iljovou dcérou Sašou a s Marienkou Zeljenkovou, Iljovou manželkou, v ich rodinnom kruhu v Harmónii. Myslím si, že mi ľudsky dôveroval už dlhšie, ale v lete 2007, keď jeho ťažká, úmorná choroba kulminovala, mi Marienka zavolala, že Ilja chce so mnou nahrať rozhovor. Keď som prišla, bol rád, ale už bol veľmi unavený. Som presvedčená, že chcel povedať omnoho viac. A mal to premyslené. Napokon nad tým všetkým mávol rukou... Zlyhal mu dych.

V tomto jeho úplne poslednom rozhovore, ktorý vyšiel aj vo Film.sk 9/2007 pod názvom Viem všetko, čo chcem, odznel v prevažnej miere jeho komentár k filmovej hudbe a spolupútnikom z filmovej brandže. No Iljova veta „Možno sme boli šťastná generácia, ktorá mala schopnosť vyhnúť sa v umení banalite“ platí pre celú plejádu umelcov, ktorí sa dostali k slovu v 60. rokoch 20. storočia a spoločne vytvorili novátorsky zázrak.

V decembri 2018 vydalo Hudobné centrum dvojzväzkovú knihu Ilja Zeljenka. Rozhovory a texty. Považujem túto publikáciu za kultúrnu udalosť uplynulej dekády. Jej zostavovateľ Vladimír Godár je podobne ako Ilja Zeljenka autorom hudby v celom rade slovenských filmov. So Zeljenkom ho spája aj poučená láska k slovenskej hudbe. A možno aj tieto Zeljenkové slová: „Kumšt je filozofia a zároveň hra – prekrásna kombinácia.“

Tina Sikorová Čorná, publicistka
foto: archív SFÚ/M. Pál