Robím iba to, čo cítim

Režisér Juraj Lehotský nakrútil film Plastic Symphony, ktorý v tejto dobe môže dať vo finále vnímavému divákovi taký potrebný pocit pokoja. Aj náš rozhovor je nielen o filme, ale najmä o pocitoch.

Na umeleckej priemyslovke si študoval fotografiu, na najnovšom filme si spolupracoval s kameramanom Timotejom Križkom, ktorý je známy aj svojou fotografickou tvorbou. Chodievaš ešte fotografovať?

Rád som fotil ešte pred tým, ako som sa považoval za fotografa. No po skončení ŠUP-ky som objavil nový rozmer – pohyb. Ale za vysokoškolských čias som popri nakrúcaní stále rád fotil. Marek Kuboš, ten fotil ešte viac. Možno pred dvomi-tromi rokmi som si uvedomil, že ešte stále fotím rád, ale teraz už skôr na telefón a najmä rodinné fotky. Syndróm spraviť veľa fotiek a nájsť potom medzi nimi tú dokonalú nejako existuje. Začal som to už obmedzovať, lebo som si uvedomil, že v danom momente som sa tešil z vydarenej fotečky, ale tá potom niekam zapadne v digitálnom albume a už ju nevytiahneš. Možno o dvadsať rokov by bola cenná, ale povedal som si, že je oveľa vzácnejšie (i keď to vyznie pateticky, no je to tak) ten okamih radšej žiť a uvedomovať si ho. Nemusí z toho vzniknúť tisíc fotiek. Veľakrát iba fotíš a nežiješ to. Teraz si situáciu radšej užívam, ako ju fotím. V istom období som veľmi obdivoval fotografie Martina Kollara, také tie útržky z bizarného sveta, okamihu, keď je svet obrátený naruby a vidíš nejaké nezmysly. Minule som bol behať v lese, ktorý bol krásne zelený, a uvidel som muža, išiel na takom tom elektrickom koliesku, mal ružovú prilbu, farebnú kombinézu a ja som si uvedomil absurdnosť toho okamihu – stretnúť takého mimozemšťana v lese. Hneď som si spomenul na Martina Kollara – aké dobré by bolo odfotiť to a ukázať mu to, či sa s ním môžem aspoň trošku porovnať (smiech). A oceňujem aj kameramana Timoteja Križku, ako si s pokojom cvakne niečo jemné, drobné a je to fotka, ktorá ťa dostane do nejakého zvláštneho pocitu. Nie je robená preto, aby sa páčila, ale aby si zacítila niečo prchavé. Je to skromný okamih, ktorý je veľmi pekne zaznamenaný. Aj to obdivujem.

Plastic Symphony je tvoja prvá spolupráca s Timotejom Križkom a pre neho ide aj o celovečerný debut.

Spoznali sme sa pri nakrúcaní jedného dokumentu v Brazílii a začali sme si rozumieť ľudsky i filmársky. Bavilo nás rozprávať sa o rôznych témach, ktoré nás zaujímajú a bolo by možno dobré aj ich nakrútiť. Raz sme prišli k téme malého človeka, ktorý žije medzi veľkými ľuďmi. Pôvodne sme chceli nakrútiť film o naozaj malom človeku s achondropláziou, ktorý žije obyčajný život, díva sa na ľudí z podhľadu a je šťastný. Pracovali sme na scenári a časom prišlo k zásadnej zmene: naša rozvinutá téma o dvoch malých bratoch, ktorí hrajú na veľkom kontrabase, sa pretvorila na vzťah dvoch rozdielnych nevlastných bratov. Pekný vysoký mladý muž s veľkými ambíciami vstúpil do rodiny k hendikepovanému malému bratovi. Dostal veci, čo nepoznal, dostal lásku, matku a brata. Chceli sme rozprávať o tom, čo je v živote naozaj dôležité, čo ťa robí kompletným, kedy zacítiš seba. Bavil ma ten rozpor, kontrast dvoch svetov.

Timotej Križka sa aj vo svojej fotografickej tvorbe venuje témam identity, slobody. V jeho živote nastal istý obrat, ktorého výsledkom bol cyklus fotografií Pokojní v nepokoji.

Timo je spoluautor scenára a spolu sme písali príbeh tak, že sa v ňom odzrkadľujú aj naše životné pocity, skúsenosti a túžby, možno sa tu objavujú jemné paralely s jeho či mojím životom. Chceli sme istým spôsobom zmapovať cestu k uvedomeniu si, načo sme tu a aké je naše miesto. Je to príbeh prijatia seba samého, spoznania, že môžeme nachádzať isté šťastie vo veciach, kde sme to vôbec nepredpokladali. Dokonca v tom nájsť zmysel života. Myslím, že si tým prejde každý. Večne zápasíme s tým, že sme na hrane medzi zmysluplnou prácou a prácou, ktorá je iba naoko veľkolepá. Rozmýšľaš, či je dôležitejší tvoj vnútorný zdravý pocit z niečoho, čo osobne považuješ za správne a získaš tým šťastie, alebo potom robíš niečo, za čím necítiš žiaden zmysel, ale okolie to od teba vyžaduje. Navonok je to pôsobivé, dokonca aj zmysluplné, ideš hore, ale v zásade ti to neprináša nič, vytvára to iba klamlivý obraz niečoho, čomu napokon aj uveríš. O tom by mal byť aj náš film.

Byť v súlade sám so sebou – je to ten bod, keď dosiahneme vnútornú slobodu?

Všetko sú to životné etapy. Nikdy nemôžeš povedať, že si úplne slobodná a že si skončila. Príde ďalší krok, schod a musíš ísť ďalej. Ale je dôležité ísť po tých dobrých schodoch a nie po tých, ktorými prichádzaš k niečomu, čo ti nepatrí. Každá vec ťa poučí, robíš, pochopiteľne, chyby, inak rozmýšľaš, ale jedine prácou a túžbou dosiahnuť niečo sa stávame lepšími. O tom je však tvorba. Ak by sme boli spokojní od začiatku do konca, tak sme skončili a už nič neurobíme. Je dobre, keď neprichádza totálne zúfalstvo, že všetko je na zlej ploche. Ale úplná vyrovnanosť nie je možná, vždy tam bude niečo, čo sa dá zvládnuť lepšie.

Ja ten pokoj a pocit vnútornej vyrovnanosti na záver filmu cítim.

Niekedy sa mojim filmom vyčíta, že sú jednoduché a chýba im niečo, čo by nás malo v kine vzrušiť, baviť a zaujať. Veľa som nad tým premýšľal a chcem robiť filmy s väčšou zápletkou, bohatstvom scén, stále si hovorím, že tak by som sa posunul. Na druhej strane si hovorím, a to je obhajoba môjho súčasného „ja“, že človek dokáže pretaviť pocity a myšlienky pre diváka do obyčajného života, aký žijeme všetci. Nepotrebuješ komplikovanú zápletku. A ak to divák dokáže vnímať a niečo mu to povie, privodí mu to zimomriavky, inšpiruje ho to, dá mu to radosť do života, tak je úžasné, že sa to podarilo. To je zmyslom nášho filmu. Sám si kladiem otázku, kedy som naozaj šťastný . Sú to iba krátke momenty. Analyzuješ, z čoho to pramení, odkiaľ to prišlo, a to sa snažím dostať do svojich filmov.

To všetko, o čom hovoríme, je vo filme podporené skvelým Bartoszom Bieleniom – jeho tvár rozpráva aj bez slov.

Sú herci, ktorí nemusia hrať, iba sú. Dlho sme uvažovali nad obsadením. Nájsť starších hercov je ľahšie, majú už niečo nažité, majú to v tvári, očiach. Mladý človek je nepopísaný list, málokedy vidíš v mladom hercovi čosi, čo ťa baví. Ale sú aj takí. Chceli sme nájsť mladého muža, ktorý má v sebe pýchu, ale aj krivdu, že sa mu ublížilo. Prvý krát som siahol po hercovi zo zahraničia, našli sme ho s Timom podľa fotiek na internete a prekvapilo ma, že to nebol klam.

Pred predstaviteľa hlavnej postavy Bartosza Bieleniu si postavil viacero výziev: musel sa naučiť hrať na hudobnom nástroji, naučiť sa jazyk...

O Poliakoch sa hovorí, že ich herectvo je vydreté, a musím s tým iba súhlasiť. Bartosz sa naučil hrať na violončele, osvojil si slovenčinu aj nemčinu. Bral to ako novú výzvu. Myslím, že jeho príprava bola skutočná drina, absolvoval ročný kurz violončela, slovenčiny a nemčiny. Neskôr ma celkom prekvapilo, že sme objavili skutočne veľkého herca. Potvrdila to nielen naša skúsenosť, ale aj jeho skvelý film Corpus Christi, ktorý som videl až neskôr. Bolo dobré, že sme ho objavili ešte pred oscarovou nomináciou Corpusu Christi.

Pýtam sa na ten pocit prijatia seba samého aj preto, že iba ak sme v súlade sami so sebou, môžeme dať niečo ľuďom okolo seba.

Keď ste v pohode, ľudia to cítia, máte radosť a chce sa vám ju rozdať, nepotrebujete žiť len pre seba. Jednoduché.

Ak teda môžem byť osobná – ty si v pohode?

Áno, ale nemusí to trvať dlho. Mohlo by sa stať, čo sa stáva, že budem nešťastný, napríklad z výsledku – z projekcie filmu. Trochu to rozvediem. Vždy keď film dokončím, potrebujem odstup. Dlho sa naň nedívam, a až keď ako-tak zabudnem, chcem ho vidieť, lebo bez zabudnutia nemám zdravý názor na svoju prácu. Robil som s odstupom poslednú kontrolu filmu pred festivalom v Tallinne. Pozreli sme si ho spolu s Timom a boli sme celkom spokojní, rozmýšľali sme nad tým, že máme už isté veci na filme radi, sú akoby v istom zmysle naše, ako keď hudobník zloží skladbu a dookola ju počúva a je nadšený. Druhému človeku to však nemusí vôbec nič hovoriť, to je úskalie vnímania umenia. Asi to netreba až tak prežívať. Je to tvoje dieťa, vždy ten film budeš chcieť mať rád, i keď ho niekedy aj nenávidíš.

Každý obraz v Plastic Symphony je ucelený v jednom premyslenom zábere, film je minimalistický, aj čo sa týka strihu...

Je v tom niečo skryté a zvláštne, prestávaš si uvedomovať klasickú filmovú reč. Nie sú tu strihy, zábery jeden, druhý, tretí... protipohľady, celky, detaily. V našom filme som sa tým, že je to taký tok nejakého pozorovania deja, dostal ako divák do pocitu neviditeľného muža prechádzajúceho sa v prozaickom príbehu, ktorý môže súdiť, nazerať na to, čo sa deje, a pousmiať sa nad týmto svetom, zamyslieť sa, prečo to tak je. A táto neviditeľnosť vzniká vďaka dlhým záberom. V tom je možno film Plastic Symphony iný ako moje predchádzajúce filmy.

Mne sa práve páčia filmy, ktoré takto plynú. Plastic Symphony by som nazvala malým filmom o veľkých veciach. V exponovanej dobe, akú žijeme, v nálade, aká teraz v spoločnosti je aj po posledných tragických udalostiach, bol pre mňa tento tvoj stíšený film priam balzamom.

Ten film je tichý v zmysle vzťahu. Bratia sa málo rozprávajú, zabudli sa rozprávať, ale vidíme, že sa majú radi. V živote je dôležité, aby sme žili jeden pre druhého, a k tomu patrí do veľkej miery aj slovo. Ale v tej tichosti sa snažíme vyjadriť odumieranie vzťahu. Zároveň je ticho neoddeliteľnou súčasťou hudby. Všetko sa začína a končí v tichu. Ako človeka z hudobníckej rodiny ma zaujíma, ako môže vzniknúť skladba. Začiatky sú vždy ťažké, o odvahe a presvedčení, prvotný nápad nikto nepočuje, verí mu iba autor. Možno si aj povieme, či to náš hrdina myslí vážne, že chce takouto melódiou osloviť svet, na ulici v daždi... pod igelitom. Bavilo ma, ako môže z prvých tónov vzniknúť celá skladba. Citlivý divák si môže všimnúť cestu tej kompozície, ako malá – veľká skladba bola prítomnosťou obyčajného života dvoch ľudí, bratov. Hudba je tu svojím spôsobom postavou, ktorá žije s našimi hrdinami.

Film začína vznikať v nejakej dobe, ale do kín vstupuje často v úplne inej. Ak sme hovorili o tom, byť v súlade so sebou samým, tak v poslednom čase sme sledovali, naopak, prejavy frustrácie ľudí, z ktorej potom pramení aj agresivita. O to pozitívnejšie teraz film Plastic Symphony pôsobí.

Som rád, že to hovoríš, a ak to tak cítiš, veľmi ma to teší. To, že táto téma prišla do takej turbulentnej doby, je iste len náhoda. Robím iba to, čo cítim, nenatáčam filmy podľa potreby spoločnosti, jednoducho povedané, nemám tendenciu robiť angažované filmy, témy, ktoré sú aktuálne v kurze. Nechcem, aby to vyznelo, že také filmy nemajú vznikať, je správne hovoriť o tom, čo sa tu deje. Treba poznať svet a zobrazovať ho, aký je. Najväčším umením je však zobraziť aktuálne témy s alegóriou, s presahom. Divák musí čosi objavovať a vytvárať si vlastný pohľad. Vo svojich filmoch sa dotýkam prapôvodných, všeobecne platných tém a snažím sa hovoriť o bežných morálnych hodnotách, o podstatných veciach, ktoré by sme si mali uchovať. Dnešný svet je o večnej konfrontácii protipólov. Je dôležité, aby sa ľudia pochopili, začali mať radi jeden druhého, ale musia si aj vážiť seba samých a potom prestanú nenávidieť. Nejdem teraz robiť revolúciu a pretvárať spoločnosť, ale myslím si, že drobné uvedomenie je dôležité, všetko sa začína pri malých veciach, teda pri jednotlivcovi, a potom sa začne formovať celá spoločnosť. A myslím si, že každý to vie v sebe nájsť.

Tvoje filmy sa dotýkajú generačných problémov a tém a platí to aj o Plastic Symphony.

Viem, že idem dobrým smerom, ak tému poznám a žijem ju. Vždy tam musí ísť o základné pocity tvojho súčasného života, nad čím premýšľaš, čo je pre teba v danej chvíli najcennejšie . Z toho potom pramenia témy. Intenzívne pocity pretavíš do príbehu. Aspoň tak je to v mojom prípade. Hrdina môjho filmu je o niečo mladší, ale takisto sa zamýšľa, či nie je niekedy lepšie vnútorne klesnúť nižšie a nemať veľké očakávania. Robiť veci v harmónii, ktorá dáva zmysel.

A ak hovoríme o generácii, do kín prichádza aj film Mareka Kuboša ±90. Ako ty teraz vnímaš vašu generáciu?

Páči sa mi, ako sme sa všetci začali profilovať svojím štýlom, to je na tom super. Každý sme úplne iný a to je na tom pekné. Preto si nemáme čo závidieť, každý ide svojou filmárskou cestou. Ako povedal Martin Šulík, všetci sa snažíme robiť filmy najlepšie, ako vieme. A to je ono – nehrať sa na to, kto je vo svojom filme múdrejší, kto povie viac spoločnosti a podobné hlúposti. Každý sa jednoducho snaží s tou najúprimnejšou a najväčšou túžbou niečo svetu ukázať. Raz to vyjde lepšie jednému, inokedy druhému. Už na škole nás to všetkých bavilo, nakrúcali sme svoje prvé filmy s veľkým oduševnením a radosťou. A vydržalo nám to doteraz. Dýcha to a je to fajn.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta

Nikto nechcel spolupracovať s niekým, kto sa volá Kieślowski

Popredná poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska venovala príprave knihy Kieślowski v detaile tri roky. Viedla rozhovory so zhruba stovkou ľudí, ktorí režiséra poznali, a prešla množstvo dobovej tlače či režisérovej korešpondencie. V slovenskom preklade vydal jej vyše 600-stranovú knihu Absynt.

V knihe ma zaujalo, keď spomínate, ako diváci písali Kieślowskému množstvo listov a žiadali ho o odpovede na rôzne, často existenciálne alebo intímne otázky. Čím si vysvetľujete dôveru, ktorú do neho vkladali?

Treba upresniť, že sa to stávalo až na konci jeho kariéry, keď bol naozaj veľmi v móde, veľmi slávny a všetci si ho vážili. Predtým v Poľsku, keď sa o ňom mnohí vyjadrovali hanlivo, mu nikto také listy nepísal. A prečo mu ich neskôr písali? Pre Kieślowského filmy bolo charakteristické, že dokázal nadviazať osobný kontakt s divákom, akési intímne puto. Robil to prostredníctvom hrdinov a hrdiniek svojich filmov, do ktorých sa sám vkladal a stotožňoval sa s nimi, takže robil filmy akoby sám o sebe. Tým sa ukazoval divákovi, a keď ho divák takto videl, prostredníctvom jeho hrdinov, postáv, chcel ako prijímateľ odkazu prirodzene zareagovať na to, že sa mu Kieślowski takto ukázal. A tak diváci reagovali prostredníctvom listov a pokračovali v dialógu, ktorý začal režisér tým, že sa stotožnil s hrdinom filmu. Neviem si predstaviť, že by diváci písali takéto listy napríklad Andrzejovi Wajdovi. Jeho filmy sú mentorskejšie, vôbec nie také intímne ako Kieślowského.

Pamätáte si svoje prvé filmové stretnutie s Krzysztofom Kieślowským?

Možno som nejaké jeho filmy videla už skôr, ale prvé stretnutie, ktoré sa mi vrylo do pamäti, bolo v rámci Dekalógu, ktorý išiel koncom 80. rokov alebo v roku 1990 v poľskej televízii v nedeľu večer po správach. Bol to seriál, o ktorom sa dosť diskutovalo. Vo svojom denníku z tých čias mám zápis, ako sme o tom s priateľom diskutovali a čo si kto z nás myslel. Bola to vďačná téma na diskusie medzi mladými ľuďmi, Dekalóg bol v tých časoch čímsi veľkým a rezonoval. Teraz som si však uvedomila, že ešte predtým, počas komunizmu, som v kine videla Krátky film o zabíjaní, ktorý bol potom v skrátenej podobe súčasťou Dekalógu. V kinách bol veľmi krátko, pretože naň nikto nechodil. V kine sme boli iba dvaja, ja a môj frajer, pri drastických scénach vraždenia som si schovávala hlavu do jeho rukáva a pýtala som sa ho, či sa už môžem pozerať. On stále vravel, že ešte nie, takže som polovicu filmu ani nevidela a vrátila som sa k nemu, až keď som písala knihu. Určite patrí medzi Kieślowského filmy, ktoré ma oslovili najviac. Je to výnimočný film a práve vďaka nemu sa Kieślowski dokázal dostať na západný trh. Veľmi presne a sugestívne sprostredkúva atmosféru konca 80. rokov v Poľsku, je až metafyzická, temná, ponurá, cudzia, a preto fascinujúca pre západného diváka. Je to nadčasový film. Z dnešnej perspektívy ma ešte určite oslovil Amatér. Vo všeobecnosti sa mi v Kieślowského tvorbe páči spájanie profesionálnych a neprofesionálnych hercov. V neskoršom období, vo filmoch natáčaných na Západe, ho už nevidíme, čo je škoda.

Kieślowski v detaile je vaša prvá biografia. Mali ste pri jej písaní z niečoho obavy?

Najväčšia pasca, do ktorej som mohla spadnúť, bola, aby nešlo o kronikárstvo. Na druhej strane, čitateľ, ktorý si knihu otvorí, očakáva, že dostane kompendium poznatkov o živote a tvorbe hrdinu, a teda kniha musí byť do istej miery aj kronikou. Bolo treba nájsť rovnováhu. Ako reportérka som chcela, aby to nebola iba kronika, ale aby to bol aj príbeh. Príbeh človeka, ktorý by bol zároveň univerzálnejším príbehom. Chcela som zachytiť niečo viac ako len život Kieślowského. Tej výzve musí čeliť každý reportér, ktorý sa pustí do písania biografie.

Ako vôbec vznikol nápad napísať knihu o Kieślowskom?

Prišiel s ním šéfredaktor vydavateľstva Agora. Povedala som, že okej, bolo by to zaujímavé, ale najskôr som si musela urobiť prehľad, čo už bolo napísané, aké knihy vyšli. Žiadna z nich nebola reportážou. Skôr to boli spomínané kroniky, čo hovorím so všetkou úctou ku kronikám, ale ako reportérka som mala inú úlohu a iný cieľ. Povzbudila ma aj jeho Autobiografia. Opisoval v nej rok 1992, keď bol na vrchole slávy, a v jeho monológu, ktorý som čítala, som zachytila pocit frustrovaného nešťastného chlapa, ktorý celý čas hovorí o tom, že nemá talent, vybral si nesprávne povolanie a o svojich filmoch uvažuje ako o zlyhaniach: tento je katastrofa, tamten mu nevyšiel, s týmto je spokojný tak na 30 percent... Bol najhorším propagátorom svojich filmov vôbec a opakovane hovoril, že zlyhal. Na druhej strane práve v tom období to bol podľa ostatných filmový génius, ľudia k nemu vzhliadali. To bol moment, v ktorom som videla nejakú prasklinu, niečo, čoho sa môžem chytiť. Hádanku, ktorú chcem vyriešiť a pozrieť sa na ňu ako reportérka.

Robili ste množstvo rešerší. Prekvapilo vás niečo, čo ste zistili?

Veľa času som trávila v Národnej knižnici a pozerala som si tlač zo sedemdesiatych rokov a recenzie jeho filmov. Boli strašné. Napríklad na film Bez konca. Až mi behal mráz po chrbte z toho, ako mu naložili, hovorila som si, že keby niekto niečo také napísal o mojej knihe, hanbila by som sa vyjsť z domu. Na tomto hlbokom dne sa ocitol v predvečer svojho svetového úspechu. Krátky film o zabíjaní dosiahol obrovský úspech na Západe, ale ako som už hovorila, vo Varšave naň nikto nechodil, sypala sa na neho dramatická kritika, ľudia sa z neho smiali. Obdivovala som, akú vnútornú silu musí mať takýto človek. Každý ho odmieta, každý sa z neho smeje, potupujú ho a on sa napriek tomu nevzdá, zozbiera odvahu, ide a chce preraziť aj v zahraničí. Keď mal natočiť Dekalóg a zháňal si filmový štáb, mal obrovský problém, ľudia ho rad radom odmietali. Nevedel nájsť druhého režiséra, kameramanov, nikto nechcel spolupracovať s niekým, kto sa volá Kieślowski. Niektorí si dnes búchajú hlavu o stenu, že odmietli spolupracovať na Dekalógu.

Knihu otvára spomienka dôchodcu z textilnej fabriky, ktorý chodil s Kieslowským v prvých ročníkoch na základnú školu. Ako ste ho našli?

Pán, ktorého spomínate, je tým najcennejším, čo som v súvislosti s knihou našla. Ľudí, ktorí by o Kieślowskom ešte nepovedali to zásadné, čo vedeli, už nie je veľa a je úlohou reportéra nájsť ich. Keď dnes niekto píše o Kieślowskom, vyberie sa do obce, v ktorej vyrastal, do Sokołowska. Sú tam ľudia, ktorí si ho pamätajú z detstva, ale sú tam aj „službukonajúci“ pijani, ktorí vravia: Krzysiek? Á, tak s tým sme zažili toto..., ale vymýšľajú si. Novinári to často neoverujú. Často som mala možnosť presvedčiť sa, že to už nie sú pravdivé príbehy. Povedala som si, že chcem odkryť niečo viac, a niekto mi poradil, že Kieślowski síce vyrastal v Sokołowsku, ale do školy chodil o štyri kilometre ďalej. A tam ma odkázali na jeho spolužiaka Leonarda Prochowského. Každý, kto chcel zistiť niečo o Kieślowského detstve, šiel iba do Sokołowska, nikto nešiel do tejto ďalšej dedinky. Tento pán Leonard sa vôbec prvýkrát rozprával s nejakým novinárom. Mohla som tak obísť celý dav záujemcov, ktorí ponúkajú príbehy o ňom a ťahajú ich z rukáva, alebo vydať sa po tejto nevyšliapanej cestičke. Keď som sa s ním začala rozprávať a pýtať sa ho, zrazu sa predo mnou otváral celý Kieślowského príbeh. To, čo som sa od neho dozvedela, bol materiál akoby na celú knihu.

Boli pamätníci ochotní spomínať?

Vedela som, že zelenú na knihu musím dostať od pani Marie Kieślowskej. Potvrdilo sa mi to, keď som neskôr často dostávala otázku: Marysia s tým súhlasí? Keby nie, z úcty k vdove by mi rozhovor neposkytli. Myšlienka na knihu ju nenadchla, ale povedala mi, že keď už ju musím písať, nech píšem a dala mi nejaké listy a iné materiály. Keď som potom oslovovala ľudí a vedeli, že mám jej súhlas, išlo to automaticky. Časom sa roznieslo, že knihu chystám, a zrazu sa všetci chceli do nej vyjadrovať. Dodnes sa mi stáva, že mi zavolá nejaký režisér a povie: Počujte, prečo ste ma neoslovili? Ku Kieślowskému by som vám mal čo povedať!

Matúš Kvasnička