Proti prúdu, po prúde vôd

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film 5 October (2016) sa umiestnil na 11. priečke. O jeho poetických kvalitách píše básnik Michal Tallo.

Film 5 October je režijným debutom kameramana a fotografa Martina Kollara. Je aj jednou z najnápaditejších básní slovenského filmu a jedným z najosobnejších – a predsa najuniverzálnejších – diel v histórii samostatnej domácej kinematografie. Nie náhodou nakrútil filmovú báseň, v ktorej absentujú dialógy, práve fotograf; poézia, rovnako ako fotografia, rozpráva obrazmi a viac než explicitný informačný význam komunikuje pocit.

Aj viac než šesť rokov po uvedení zostáva Kollarov intímny záznam cesty (zdanlivo mnohými smermi a s mnohými cieľmi, tie sa však napokon spájajú do jedného) brata Jána po Európe bolestivo aktuálnym a nadčasovým filmom. Nadčasovým, pretože témy, ktoré otvára, sprevádzajú ľudstvo naprieč dejinami, a predsa majú v každej dobe svojskú podobu. Film 5 October hovorí o chorobe; hovorí o strachu zo smrti, o snahe žiť napriek nemu čo najintenzívnejšie, žiť plnohodnotne do poslednej možnej chvíle. Hovorí o prijatí. A napokon teda predovšetkým o živote. V snímke sledujeme Jána, ktorý sa pred blížiacou sa operáciou nádoru na hlave vyberá na cyklistický výlet; konkrétne časové a faktografické informácie o detailoch jeho cesty sa dozvedáme listovaním v zápisníku. Už toto listovanie pôsobí na prvý pohľad mierne nepatrične – akoby sme sa zmocnili cudzieho denníka a potajme si čítali najhlbšie tajomstvá pôvodného majiteľa: tajomstvá, aké nikdy nemali uzrieť cudzie oči. Ale je to práve (zdanlivo) nepatričná intimita, ktorá filmu dodáva potrebné napätie a silu pod povrchom. Pred sebou totiž máme – okrem iného – aj film o hlbokej dôvere. Hoci je Jánova cesta v jednotlivých záberoch filmu zdanlivo osamelá, nesmieme zabúdať na neustálu prítomnosť (a napriek odstupu teda aj blízkosť) brata Martina za kamerou. Aj nepatričnosť listovania osobnými zápiskami sa po tomto uvedomení premieňa na silný prejav ochoty podeliť sa o svoje najvnútornejšie trápenia s blízkou osobou.

Ani nie hodinové dielo je starostlivo zostavenou sériou obrazov z cesty krajinou. Tá je s protagonistom v neustále sa premieňajúcom vzťahu; niekedy je Ján jej centrálnym bodom, inokedy ho krajina pohlcuje ako drobný, strácajúci sa bod, aby v nej napokon chvíľami absentoval úplne. Krajina – či už tá industriálna, poznačená človekom, alebo tá vyslovene prírodná – tak nie je iba sériou ilustračných záberov, ale významotvorným prvkom. Práca s ňou je pre Martina Kollara metódou rozprávania. Výjavy – raz komické, potom tragické alebo osamelé – z Jánovej cesty sa striedajú s výraznými obrazovými symbolmi a metaforami, ktoré režisér hľadá priamo na trase cyklistického výletu; ani silné obrazy (zrazená líška na ceste, požiar alebo demolácia stavieb) tu nepôsobia samoúčelne či prehnane, ale, naopak, funkčne kontrastujú s meditatívnym tónom snímky a zdôrazňujú, že tu napriek tejto tichej meditatívnosti pod povrchom ide o všetko. Azda najvýraznejšia je práca so symbolom vody. Vodu – alebo, presnejšie, jej prúdenie – vo filme vidíme opakovane a vždy v odlišnej podobe. Raz tečie ticho a pokojne, inokedy pení, rozbúrene naráža o pobrežie či rozvlní riasy pod hladinou: raz je čistá, človekom zdanlivo nepoznačená, neskôr v nej plávajú nečistoty a odpadky. A tak, ako sa rôznorodými cestami, rýchlosťami a spôsobmi pohybuje voda, sa pohybuje aj Kollarov protagonista. Jeho tempo a spôsob prechádzania krajinou je podobný, a hoci má jeho pohyb rôzne podoby, nevyhnutne smeruje vždy k tomu istému bodu – k tomu istému titulnému dátumu operácie (rozhodujúcej o živote). Martin Kollar svoju prácu s vodou premyslene stupňuje a obmieňa, v tejto súvislosti potom intenzívne pôsobí aj záber zdanlivo natoľko obyčajný, ako je moment vstupu Jána do vody – a jeho mierne nemotorné preplávanie z jedného konca obrazu na druhý. Napriek a proti prúdu. Motív protiprúdu, vo filme spojený nielen s vodou, ale aj so vzduchom, je takisto silným významotvorným prvkom. Ján napriek všetkému neprestáva vyrážať proti prúdu, neprestáva túžiť cítiť na vlastnej koži odpor sveta.

Napriek ťaživému vyzneniu filmu (ktoré priamo – a funkčne – kontrastuje s celkovým tichým meditatívnym tónom) je tak 5 October aj filmom o nádeji. Jeho vyústenie je opäť minimalisticky podaným, no predsa veľkým vydýchnutím. Martinovi Kollarovi sa nepochybne aj vzhľadom na hlbokú blízkosť k hlavnému hrdinovi (označenie hrdina je tu na mieste) podarilo vytvoriť báseň so všetkým, čo ku skvelej poézii patrí: jeho režijný debut je plný podnetov, pocitov, motívov a významov iba ťažko uchopiteľných slovami. Je plný tajomstiev a komplexnej, neprvoplánovej krásy; práve to v nás vyvoláva túžbu opakovane sa k nemu aj po rokoch vracať.

Michal Tallo, básnik a publicista
foto: Punkchart films