Takmer filozofická filmová báseň

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Konina nakrútil v roku 1989 Mario Homolka, ktorý 14. decembra oslávi šesťdesiat rokov.

Maria Homolku dnes filmárska obec pozná predovšetkým ako producenta, ktorý pomohol na svet viacerým dokumentom, či už Jara Vojteka (My zdes, Hranica), Zuzany Piussi (Od Fica do Fica), alebo nedávno debutu Barbory Berezňákovej (Skutok sa stal). Koncom 80. rokov však sám absolvoval štúdium dokumentárnej tvorby a ukončil ho krátkym čiernobielym filmom Konina. Kameru v ňom robil Martin Štrba, ktorý s Homolkom aj napísal scenár. Film strihal Maroš Černák, pod zvuk sa podpísal Štefan Šváňa. Z ich spolupráce vzišla 13-minútová takmer filozofická úvaha nad životom jazdeckých koní, ktorá má podobu rytmicky prepracovanej filmovej básne.

Koninu otvára záber tesne pred pripustením žrebca ku kobyle. Delí ich drevená zábrana, dychtivý žrebec by ju najradšej zvalil, kobylka viackrát vyhodí zadnými nohami a kopne do dreva. Predstavenie sa začína. Kone sú teraz spolu, žrebec erdží, vzpína sa. Po úvodných titulkoch nasleduje pôrod žriebätka. Ľudské ruky mu pomáhajú z blanitého vaku, prestrihnú pupočnú šnúru, krv narazí na plechovú misku, vydá zvláštny zvuk. Cink. Vyčerpaná kobyla zakloní hlavu, zvalí sa dozadu. Potom mláďa pooblizuje a ono sa neisto postaví. Strih. Kobyla a staršie žriebä vybiehajú zo stajne medzi ďalšie kone. Žriebätá bujne poskakujú, dospelé kone si láskyplne hryzkajú chrbty, opierajú si navzájom papule o šiju. Kamera sa sústreďuje na ich štíhle nohy. Kone treba podkuť: kopytá sa na chvíľu konfrontujú s ľudskými nohami v teniskách. A najmä ich treba vycvičiť! Mladý kôň si musí zvykať na sedlo – bráni sa, skáče v novom rytme, takmer sa zvíja nad zemou. Cvak: ohlávka a lano. Kôň sa podriadi, poslušne klusá. Cval na dostihoch. Jeden kôň sa bráni, nechce vojsť do boxu. Zmätok. Montáž naruší časovú postupnosť, nie však elipsou ako na začiatku, keď bolo vypustené párenie sa, len zneprehľadní poriadok scén aj ich logiku: na zemi sedí džokej, kone štartujú z boxov, kôň leží na tráve. Vzápätí iného koňa, víťaza dostihov, dekorujú. Džokej sa pokúša odviesť svojho raneného koňa, no ten nevie vstať. Džokej odchádza. Ďalšie dostihy. Ďalší strih. Z areálu s cirkusovým šapitom a kolotočmi odvádza muž starého koňa. Pomalé klopkanie kopýt o asfalt. Zahmlená ranná krajina. Vstupujú do dediny, do dvora, kde je bitúnok. Porážka, kôň padá na zem, zakláňa hlavu, krv z otvoreného hrdla crčí, sfarbuje podlahu dotmava. Rebrá s kúskami mäsa končia v zoologickej záhrade ako potrava. Vlasy z chvosta zase na háku. Na samý záver prichádza záber párenia vystrihnutý z úvodu: žrebec dostane na kopytá papučky, aby kobyle neublížil. Vyskočí na ňu – cink! –, počne sa nový život, kamera sa jazdou vzďaľuje do tmavých útrob žrebčína, film sa uzatvára, kolobeh konského života pokračuje...

Okrem kamery pozorne sledujúcej najmä pohyby konských nôh a tvárí na filme zaujme hlavne práca so zvukom. Homolka a skúsený zvukár Šváňa len minimálne používajú kontaktný zvuk. Dupot kopýt a ďalšie ruchy dorábajú v postprodukcii. Vytvárajú tým zvláštny efekt „hipocentrizmu“, pozornosti sústredenej na koňa, takmer akejsi konskej životnej perspektívy, z ktorej čo najviac vytesňujú prítomnosť človeka. Občas však kontaktný zvuk použijú, priznajú tým svoju stratégiu a zdôraznia jej artificiálnosť, no aj to, že kone sú takmer stále v spoločnosti ľudí – že sú, a to doslova, v ich područí. Na zdôraznenie tejto významovej roviny používa Konina aj minimalistickú hudbu Martina Burlasa. Okrem „cinknutia“, keď vzniká nový život, sa vo zvuku objavujú aj dva repetitívne elektronické tóny – vyšší, ktorý pripomína výstražný signál, možno vysokú hladinu stresových hormónov, a temnejší, ktorý evokuje napätie, smrteľný strach. Ich rytmické pulzovanie v kombinácii s dupotom kopýt pripomína tep, rytmus života. Ten podčiarkuje aj strihová skladba, ktorá dômyselne pracuje so zrkadlovou symetriou a s paralelami – zľahnutiu kobyly pri pôrode odpovedá pád koňa pri porážke, ľudské nohy korešpondujú s kopytami, krv na začiatku života s krvou na jeho konci.

Výsledný tvar vo svojej sofistikovanej prostote ohromuje aj dojíma.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ