Digitalizácia slovenského filmového dedičstva

Slovenské filmové dedičstvo tvorí súbor kinematografických diel i množstvo ďalších súvisiacich archívnych dokumentov a zbierkových predmetov, o ktoré sa stará Slovenský filmový ústav: uchováva ich, odborne ošetruje, katalogizuje, ale aj sprístupňuje verejnosti – a to v digitálnej podobe.

Digitalizácia a jej infraštruktúra

Na Slovensku zostalo už iba niekoľko kín, ktoré si zachovali a stále používajú klasickú 35 mm premietaciu techniku; na pravidelnej báze premieta z filmových kópií jedine Kino Lumière – kino Slovenského filmového ústavu, ktoré je v súčasnosti v rekonštrukcii. Drvivá väčšina slovenských kín teda premieta novšie i staršie filmy už len v digitálnej podobe.

Pri pohľade na celý rad starších slovenských filmov dostupných na DVD a blu-ray nosičoch alebo pri pohľade na širokú ponuku týchto filmov v televíznom HD vysielaní, ale aj na postupne sa rozširujúci zoznam slovenských titulov na VOD platformách – či už divácky orientovaných (Voyo, Netflix), alebo prednostne zameraných na krátke filmy, dokumenty a nezávislú tvorbu (DAFilms.sk) – by sa mohlo zdať, že nie je nič jednoduchšie než „previesť“ kinematografické dielo z analógovej podoby do digitálnej. Nie je to ani zďaleka tak. Projekcii v digitálnom kine či HD vysielaniu kinematografického diela v televízii totiž predchádza množstvo krokov.

V rokoch 2011 až 2015 Slovenský filmový ústav v spolupráci s RTVS realizoval v rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti, prioritná os 2 – Rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií a obnova ich národnej infraštruktúry národný projekt Digitálna audiovízia. V rámci neho najskôr vybudoval digitalizačné pracovisko s laboratórnymi, prezervačnými, digitalizačnými, postprodukčnými, projekčnými i archivačnými technológiami a následne od polovice roka 2014 až do novembra 2015 zdigitalizoval v trojzmennej prevádzke 1 001 filmových objektov. V júni 2016 prešiel projekt Digitálna audiovízia do päťročnej fázy udržateľnosti s výrazne redukovaným personálom a jednozmennou prevádzkou. Udržateľnosť projektu sa skončila 22. júna 2021. V tom čase už bolo zdigitalizovaných spolu 1 380 filmových objektov. Digitalizačné pracovisko však v činnosti pokračovalo – až do požiaru v jeho priestoroch v septembri tohto roka.

Podľa Mariána Hausnera, riaditeľa Národného filmového archívu, má dnes digitálnu podobu približne 15 percent slovenských kinematografických diel zo zbierok a fondov Slovenského filmového ústavu, takže napriek úspešnej realizácii projektu Digitálna audiovízia pod vedením Petra Csordása i napriek úctyhodnému počtu zdigitalizovaných objektov majú špecialisti z digitalizačného pracoviska do budúcnosti ešte množstvo práce.

Podmienky digitalizácie a kritériá výberu

Kým sa začne so samotným procesom digitalizácie, musí filmový nosič, na ktorom je kinematografické dielo uchované, prejsť procesom filmovej obnovy – laboratórnym spracovaním, diagnostikou a ošetrením. „Iba v prípade, že filmový objekt prešiel procesom obnovy vo filmových laboratóriách, ho možno zaradiť do následného procesu digitalizácie. Kľúčové je aj to, aby existoval jeho filmografický záznam v informačnom systéme,“ upozorňuje Marián Hausner.

Pri výbere filmov, ktoré sa SFÚ rozhodne digitalizovať, sa prihliada na niekoľko základných kritérií. V prvom rade sa diela vyberajú na základe kritéria rozmanitosti a histórie; zohľadňuje sa nielen umelecká hodnota filmov, ale aj pestrosť žánrov a foriem digitalizovaného dedičstva, takže okrem najkvalitnejších hraných, animovaných či dokumentárnych filmov neváha SFÚ digitalizovať aj pozoruhodné objednávkové, reklamné či populárno-vedecké filmy. Rovnako reaguje na prehodnocovanie pohľadu na slovenskú filmovú históriu: takto sa na zoznam filmov, ktoré budú existovať aj v digitálnej podobe, dostal v roku 2022 vďaka ankete časopisu Film.sk Slovenský film storočia aj – dovtedy neprávom pozabudnutý – dokumentárny film Evy Štefankovičovej Vedľajšie zamestnanie: matka (1990).

Do rozhodovania, čo digitalizovať, významne vstupujú aj kurátorské rozhodnutia. „Tie môžu súvisieť napríklad s edičnými aktivitami SFÚ,“ vysvetľuje pre Film.sk Marián Hausner. „Na 2-DVD Slovenský dokumentárny film 60 (2019), ktoré kurátorsky zostavili Rudolf Urc a Pavel Branko, sme museli na digitalizačnom pracovisku pripraviť filmy – bez toho by ho nebolo možné vydať.“ Inokedy rozhodnú o výbere externé požiadavky: „Napríklad tento rok nás oslovili z Medzinárodného festivalu nemého filmu v Pordenone v Taliansku, kde pri príležitosti 90. výročia vzniku Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach vytvorili festivalovú sekciu Benátky 90,“ vysvetľuje Hausner. „Práve v Benátkach sa pred 90 rokmi premietal aj film Karola Plicku Po horách, po dolách (1929). V Pordenone toto dielo uviedli z digitálnej kópie, pretože v jedinom zachovanom acetátovom duplikátnom negatíve nebola pôvodná obrazová informácia z nitrátovej kópie zachovaná v celistvosti. Zjednodušene povedané, obraz bol rozdelený na dve časti, pretože vo filmových laboratóriách bol kopírovaný per partes v okeničke na zvukový film a potom bola zvyšná časť vkopírovaná do priestoru zvukovej stopy. V dôsledku nekorektnej polohy obrazových štartov došlo aj k parciálnym posunom a prekrytiam. Príčinou tohto komplikovaného kopírovania bolo pravdepodobne to, že v laboratóriách nemali vhodnú okeničku, no napriek tomu sa snažili zachovať čo najväčšiu obrazovú informáciu. Vďaka digitálnym technológiám a šikovným kolegom sa nám podarilo obraz čiastočne zrekonštruovať a umožnili sme tak publiku po desiatkach rokov vidieť porovnateľný výsledok ako pri premietaní z pôvodnej nitrátovej kópie pri rýchlosti 16 obrázkov za sekundu.“

Slovenský filmový ústav berie do úvahy aj to, o ktoré filmy je najväčší divácky záujem – riadi sa teda kritériom exploatácie: „Napríklad Pacho, hybský zbojník (r. Martin Ťapák, 1975) stále patrí k divácky najobľúbenejším slovenským kinematografickým dielam uvádzaným na televíznych obrazovkách, takže bol jasnou voľbou. Podobne atraktívne sú aj hrané filmové rozprávky,“ hovorí Hausner a dodáva, že dôležitým kritériom pri výbere filmov na digitalizáciu môže byť aj tvorivosť, teda príprava nových audiovizuálnych diel, ktorých režiséri plánujú do filmu zahrnúť archívne materiály zo zbierok a fondov SFÚ: „V prípade, že nám tvorcovia filmov, najmä dokumentárnych a nielen slovenských, ale i zahraničných diel, dajú vedieť dostatočne včas, že by mali záujem použiť vo svojom novom diele časť nejakého filmu, ktorý však musí prejsť filmovou obnovou, snažíme sa v rámci možností digitalizovať aj takéto filmy. Z tých posledných to boli napríklad diela, ktorých ukážky sa objavili v dokumentárnych filmoch Trančík (2022) v réžii Erika Prausa alebo Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha (2022) v réžii Martina Palúcha.“

Čo najbližšie k pôvodnej podobe diela

Filmové diela sa často zachovali vo viacerých verziách, prípadne sa filmové zábery z nich nachádzajú aj v iných kinematografických dielach, ktoré môže mať vo svojich zbierkach iný filmový archív. Ak sa SFÚ k takýmto materiálom dostane, je to vždy príležitosť na komparatívne štúdium, ktoré môže viesť k ďalšej rekonštrukcii pôvodnej podoby diela: „Hoci sme rekonštrukciu už spomenutého Plickovho filmu Po horách, po dolách pre festival v Pordenone v nejakom stave dokončili, je tu stále priestor na zlepšenie,“ vysvetľuje Marián Hausner. „V Britskom filmovom ústave totiž majú Plickov film Hry slovenskej mládeže (1929), ktorý nám kolegiálne sprístupnili online. Je to krátky a veľmi dynamický film, z ktorého sa v SFÚ zachovalo iba torzo a ktorý úzko súvisí s filmom Po horách, po dolách. Preto v súčasnosti realizujeme ich detailné porovnanie a v budúcnosti sa im budeme ďalej venovať.“

Pri digitálnom reštaurovaní kinematografického diela, prípadne jeho rekonštrukcii, je totiž cieľom čo najväčšmi sa priblížiť tomu, ako vyzeralo dielo na plátne v čase, keď sa prvýkrát uvádzalo na verejnosti. Multiplicita ako príznačná vlastnosť kinematografických diel robí z reštaurovania obrazovej a/alebo zvukovej zložky diela niekedy takmer až detektívne dobrodružstvo, naznačujú Peter Csordás s Mariánom Hausnerom v článku Digitalizácia a digitálne reštaurovanie filmového dedičstva v Slovenskom filmovom ústave, ktorý vyšiel tento rok v 2. čísle časopisu Pamiatky a múzeá.

Údaje o pôvodnej podobe diela poskytujú nielen zachované artefakty – negatívy obrazu a zvuku, duplikačné pozitívy či kópie pre kiná. Cenným zdrojom informácií môžu byť aj textové dokumenty, ktoré vznikali v priebehu výroby filmu či jeho nosičov, prípadne priamo pamätníci tejto výroby. „Písomné pramene, ale aj ľudská pamäť môžu niekedy zavádzať, takže ak je to možné, usilujeme sa niektoré informácie overovať viacerými spôsobmi,“ hovorí Marián Hausner. „Napríklad tento rok sme dokončili digitálne reštaurovanie filmu Martina Šulíka Záhrada (1995) a narazili sme na nejasnú informáciu, že film by sa mal premietať vo formáte 1 : 1,66. V tomto formáte bol svojho času aj vydaný na DVD. Z konzultácie s kameramanom Martinom Štrbom a režisérom Martinom Šulíkom však jasne a jednoznačne vyplynulo, že má mať klasický formát 1 : 1,375.“

Dáta a archívy

Vo viacerých kópiách existujú nielen kinematografické diela na celuloidových pásoch, ale uchovávajú sa aj diela v digitálnej podobe. „Digitálnou analógiou východiskových a rozmnožovacích, resp. zabezpečovacích materiálov, akými sú negatívy (obrazové, zvukové), duplikačné pozitívy a iné, sú sekvencie obrazových súborov (typu DPX alebo TIFF) a zvukové súbory (typu WAV),“ vysvetľuje Hausner. „Filmovým kópiám, ktoré boli určené na distribúciu, teda premietali sa divákom v kinách, zodpovedajú zas odvodeniny do DCP (Digital Cinema Package), čo je kolekcia súborov určená pre digitálne kiná. Samozrejme, vytvárame i ďalšie odvodeniny, aby sa filmové dedičstvo dalo šíriť aj inými spôsobmi, podľa prislúchajúcich štandardov a noriem, napríklad cez HD televízne vysielanie, na blu-ray a DVD nosičoch a podobne.“

Veľké dátové súbory, ktoré sú zdrojovými materiálmi digitalizovaných kinematografických diel, sa uchovávajú na magnetických páskových nosičoch. „Ich životnosť v závislosti od typu a podmienok uloženia sa odhaduje na 15 až 30 rokov. V prípade dobrej praxe je vhodná migrácia pások na novšiu generáciu po 5 až 10 rokoch. Filmové dáta sa však okrem magnetickopáskovej knižnice v priestoroch digitalizačného pracoviska odosielajú aj do Centrálneho dátového archívu. Ten úspešne vybudovala Univerzitná knižnica ako dlhodobé dôveryhodné úložisko digitálneho obsahu. Tvoria ho dve navzájom vzdialené lokality v Bratislave a Martine. Okrem týchto dvoch aktívnych lokalít, ktoré fungujú autonómne, sú dáta na archivačných médiách uložené aj v treťom pasívnom úložisku v Bratislave. V Centrálnom dátovom archíve je uložených viac ako 1,2 petabajtu filmových dát zo Slovenského filmového ústavu,“ uzatvára Marián Hausner.

Žiarivá špička ľadovca

Ku každému dielu, ktoré sa SFÚ rozhodne digitalizovať, pristupujú experti na digitalizačnom pracovisku individuálne. Za každým jedným filmom v digitálnej podobe sa teda skrýva príbeh. Samotné sprístupnenie, teda premietanie filmu napríklad v digitálnom kine, je iba špičkou ľadovca celého digitalizačného procesu. No práve tá – vo svojej žiarivosti – priťahuje pozornosť. Pozornosť si však zaslúži aj to, čo jej predchádza.

„V posledných rokoch sa stalo veľmi príjemným zvykom uvádzať výsledky špičkovej práce našich kolegov z digitalizačného pracoviska na prestížnych medzinárodných podujatiach venovaných klasickému filmu,“ hovorí riaditeľ Národného kinematografického centra SFÚ Rastislav Steranka. „Jedným z nich je aj festival klasického filmu Lumière Lyon, organizovaný Inštitútom Lumière priamo v rodisku kinematografie, kde malo za posledných šesť rokov obnovenú svetovú premiéru päť našich digitálne reštaurovaných klasických filmov. Sedieť vo vypredanom hľadisku kina, ktoré stojí na mieste pôvodnej lumièrovskej továrne, spolu s 250 divákmi z celého sveta a pozerať sa na digitálne zreštaurovaný film z archívu SFÚ je vzrušujúci zážitok.“

V októbri tohto roku aj festivaloví diváci v Pordenone v Taliansku ocenili digitálnu projekciu Plickovho filmu Po horách, po dolách búrlivým potleskom. V októbrovom čísle časopisu Journal of Film Preservation zasa britský filmový kritik Michael Brooke napísal pochvalnú recenziu na film Martina Hollého Noční jazdci (1981), ktorý SFÚ vydal na blu-ray nosiči minulý rok. Spomenul aj technickú kvalitu digitalizovaného filmu: „Ako už býva pri vydaniach Slovenského filmového ústavu zvykom, technické spracovanie je vynikajúce, s čistým obrazom, s autentickou filmovou zrnitosťou a so zrozumiteľnými titulkami v príjemne hovorovej reči.“

Ostáva už len dúfať, že činnosť na digitalizačnom pracovisku Slovenského filmového ústavu sa čoskoro obnoví a slovenské filmové dedičstvo v digitálnej podobe sa bude ďalej rozrastať.

Mária Ferenčuhová
foto: Políčka z filmu Po horách, po dolách (1929) pred rekonštrukciou – vľavo vidno časť obrazu vkopírovanú do priestoru zvukovej stopy/archív SFÚ