Tereza Nvotová

režisérka

Prvý film, ktorý ma ako dieťa zasiahol, bol E. T. – Mimozemšťan. Tak veľmi som chcela kamaráta mimozemšťana, že som donútila mamu, aby mi ho ušila. Doteraz si myslím, že to je najlepší Spielbergov film, ktorý je napriek prítomnosti mimozemšťana veľmi civilný a citlivý. Už vtedy ma naučil, že pravidlá a systém často idú proti ľudskosti a nemusím sa báť sa im postaviť.

Keď skočím pár rokov dopredu, podobnú lekciu som dostala od Miloša Formana a jeho Preletu nad kukučím hniezdom. Ešte hlbšiu sondu do skazených spoločenských vnútorností mi v puberte priniesol Thomas Vinterberg v Rodinnej oslave. Surový štýl Dogmy 95, spojený s dokonalou stavbou príbehu a autentickým herectvom, ma nasmeroval hľadať ďalšie filmy, ktoré ma budú vyrušovať a zneisťovať. Pochopila som, že také filmy ma posúvajú ďalej, aj keď je to niekedy nepríjemné. Kubrickovo Osvietenie bol tak silne nepríjemným zážitkom, že z neho čerpám dodnes. Filmy Gaspara Noého, ako Climax, Zvrátený či Vojdi do prázdna, boli podobne ohromujúce a ochromujúce a moja hlava si ich zapamätala skôr ako nejaké LSD tripy než ako filmy. Od Larsa von Triera spomeniem Melancholiu, na ktorú často myslím s pomaly prichádzajúcou klimatickou katastrofou.

V dospelosti sa moje preferencie rozkročili medzi veľmi subjektívne a až surovo realistické filmy, aké robia Safdie Brothers (Heaven Knows What, Good Time, Uncut Gems), Sean Baker (Transdarinka, Florida Project), Claire Denis (Sama v Afrike), Nadine Labaki (Kafarnaum) či Chloé Zhao, ktorá ma svojou poetickou a pravdivou obrazovosťou v Jazdcovi, Krajine nomádov či vo filme Songs My Brother Told Me vždy dokázala rozplakať, a filmy, ktoré síce vychádzajú z nášho reálneho sveta, no ohýbajú ho do prekvapivých a veľmi inšpiratívnych polôh, ako to robí Leos Carax v Holy Motors, Carlos Reygadas vo filme Post tenebras lux, Charlie Kaufman v Synekdoche, New York, Kleber Mendonça Filho a Juliano Dornelles v Bacarau, Yorgos Lanthimos v Homárovi či Julia Ducournau v snímke Titán. Autori týchto filmov sa neboja pracovať so žánrami a narúšať ich pravidlá. Ich filmy sú hravé, drsné, nedajú sa uchopiť jedným spôsobom a to sa mi na nich páči.

V poslednom čase mi od mojich amerických agentov chodí veľa scenárov na horory, tak som sa rozhodla tento žáner pre seba viac zmapovať. Páčia sa mi filmy ako Neutečieš (r. David Robert Mitchell), Neviditeľný (r. Leigh Whannell), St. Maud (r. Rose Glass), Uteč (r. Jordan Peele), Čarodejnica (r. Robert Eggers) či Slnovrat (r. Ari Aster), pretože sa neusilujú samoúčelne strašiť, ale – podobne ako to kedysi robili v ľudovej slovesnosti balady – hyperbolizovaným jazykom pomenovávajú dôležité spoločenské problémy.