Reflektor namierený do strižne: zviditeľňovanie práce strihačov audiovizuálnych diel

Prvý decembrový deň udelili na slávnostnom ceremoniáli v Novej Cvernovke v Bratislave výročné ceny Asociácie slovenských filmových strihačov (ASFS) za filmy nakrútené v rokoch 2019 až 2021. Cieľom podujatia, ktoré organizuje ASFS už tretí rok, je pozdvihnúť povedomie o profesii filmového strihača, podporovať a motivovať zvyšovanie kvality tejto profesie a prispieť tak k celkovej profesionalizácii audiovizuálnej tvorby na Slovensku.

Cenu za celoživotné dielo udelili in memoriam strihačovi Bedřichovi Voděrkovi, od ktorého narodenia uplynulo v marci sto rokov. „Prvý slovenský strihač“, za ktorého je Voděrka považovaný, má podľa dostupných informácií na konte strih 157 dokumentárnych filmov a je aj strihačom významných slovenských hraných filmov 60. rokov, napríklad kultového Slnka v sieti režiséra Štefana Uhera či snímky Boxer a smrť Petra Solana. „Bedřich Voděrka bol zakladajúcou osobnosťou tejto profesie na Slovensku. Za 39 rokov práce ako strihač vytvoril 293 filmových a televíznych diel, medzi ktoré patria tie najvzácnejšie klenoty slovenskej filmografie. Bedřich Voděrka určite patrí medzi tie najdôležitejšie postavy slovenskej kinematografie,“ objasnila výber laureáta ASFS.

„Podujatie Cena Asociácie slovenských filmových strihačov je súťaž súčasnej tvorby filmových strihačov za obdobie posledných troch kalendárnych rokov (pôvodne koncipovaná ako bienále, ale vzhľadom na pandemické roky sme boli nútení jeden rok vynechať), spojená s odovzdávaním cien pre najlepších strihačov v šiestich kategóriách – hlavná cena, cena za strih hraného, dokumentárneho, krátkeho, študentského filmu a cena za strih v televíznej audiovizuálnej tvorbe. ASFS zároveň oceňuje významnú osobnosť, strihača cenou za celoživotné dielo. Ide o otvorenú národnú súťaž pre všetkých filmových strihačov, ktorí sa podieľajú na vzniku nielen slovenských, ale aj inonárodných audiovizuálnych diel,“ uvádza asociácia strihačov.

O cenách rozhodla tento rok medzinárodná porota, ktorej predsedom bol maďarský strihač, režisér a producent Péter Politzer a zasadli v nej aj filmová kritička a historička Eva Filová, poľský strihač a pedagóg Mariusz Kuś a režiséri a strihači Viktor Csudai a Branislav Gotthardt.

Hlavnú cenu ASFS získal Marek Bihúň. Celkovo mal štyri nominácie v troch kategóriách – za strih študentských filmov Cestujúcim do pozornosti (r. Marek Moučka) a Otváram dvere a neviem čo sa s nimi deje pomaly vŕzgajú oči sa dívajú (r. Kristián Grupač), v kategórii strih v televíznej audiovizuálnej tvorbe za epizódu 566 sedadiel (r. Marek Moučka) z dokumentárneho cyklu Budujeme Slovensko, ako aj za strih dokumentárneho filmu Komúna (r. Jakub Julény) spolu s Petrom Morávkom. Na cenu premenil aj nomináciu za strih Grupačovho filmu.

V kategórii hraných filmov zvíťazili Martin Malo a Maroš Šlapeta so strihom filmu Služobníci (r. Ivan Ostrochovský). Za strih dokumentárneho filmu Osamelí bežci, ideme ďalej! (r. Martin Repka) ocenili v Novej Cvernovke Michala Kondrlu a Sašu Slašťanovú. Katarína Paveleková sa tešila z ceny v kategórii krátkych filmov za animovanú snímku Sh_t Happens (r. Michaela Mihalyi, Dávid Štumpf). Cena za strih v televíznej audiovizuálnej tvorbe putovala Marekovi Kráľovskému za strih hraného filmu – rovnomennej adaptácie klasickej prózy Jozefa Cígera Hronského Jozef Mak (r. Peter Bebjak).

Porota sa tento rok rozhodla udeliť i špeciálnu cenu, a to kolektívu strihačov televízneho dokumentárneho cyklu Ikony – Romanovi Kelemenovi, Petrovi Košťálovi, Martinovi Pigovi, Michalovi Lipovi a Saši Slašťanovej.

Barbora Nemčeková
foto: Michal Koštenský, ASFS

Výkriky študentov VŠMU do sveta črtajú sľubnú budúcnosť

Festival študentských krátkometrážnych filmov Áčko, ktorý si študenti sami každoročne organizujú na pôde školského kina Klap, je jednou z mála príležitostí, keď môže človek zvonku nahliadnuť do študentskej tvorby. Na 26. ročníku Áčka ocenili štyri hrané, tri dokumentárne a jeden animovaný film.

Najlepším filmom tohtoročného Áčka je Chlieb náš každodenný režisérky Alice Bednárikovej, ktorá sa už od svojej ranej tvorby vyznačuje provokatívnosťou a úprimnosťou na miestach, kde si ju nik neželá, ako aj sarkazmom. Tento rok sme sledovali tragikomickú drámu, ktorú nám vyrozprávala Zoja na svojom love scenáristického materiálu v rodinnom archíve. Z autobiografických skúseností s prímesou fikcie vytvára režisérka obraz stereotypného života na slovenskom vidieku, kde záleží na tom, čo povedia susedia, veci sa robia z princípu a kde dominuje sexizmus a alkoholizmus. Na spontánnosť a lásku nezostáva čas. Všetko je akosi naoko ľahostajné, koná sa v duchu pravidiel, nad nimi však visí túžba so všetkým skoncovať a sentiment za starými časmi slobody, ktorý nachádzame v postavách Viktora a Ildikó. Osud je už nezvratný a odvahy na zmenu na sklonku života málo.

Okrem precízne zvládnutej réžie vyniká film, ktorý mal premiéru na festivale v Cannes a premietal sa aj v Karlových Varoch a na mnohých ďalších festivaloch, aj kvalitným scenárom – jeho spoluautorkou je Diana Dzurillová. Vnáša doň subtílne detaily v opakujúcich sa motívoch, ktoré schopne rozohráva aj necháva doznieť. Hravá kamera Romana Šupeja, citlivo akcentujúca emóciu situácií, je sviežim prvkom, ktorý nepretržite púta pozornosť.

Najlepším dokumentárnym filmom Áčka sa stala snímka Ivana Koribaniča Čierne na bielom. Autor si zaumienil odhaliť prípad nepovšimnutý štátom a tak trochu detektívnym spôsobom predstaviť kauzu novodobého otroctva v Spišskej Novej Vsi, kde si rómsky úžerník Vlado Pokuta vzal k sebe z ulice bieleho muža Jara a spravil z neho otroka. Koribaničovi sa s odvahou a režijnou duchaplnosťou podarilo dostať k Jarovi bližšie, konfrontovať jeho zotročovateľa a s pomocou polície začať trestné stíhanie.

Cenu za najlepšiu réžiu hraného filmu získal Kristián Grupač za film Otváram dvere neviem čo sa s nimi deje dvere vŕzgajú oči sa dívajú na motívy skladieb kapely Otras o nesmrteľných hrdinoch, ktorí sa chcú nesmrteľnosti zbaviť. Film zaujme špecifickým, pre Grupača príznačným rukopisom. Režisér vytvára svet plný surrealizmu, bláznovstva, vlastných pravidiel a prináša do mladej slovenskej kinematografie nový nádych skrz pank a svojsky uchopenú žánrovosť. Zaujímavým prvkom filmu sú animácie, ktoré prispievajú k invenčnosti narácie. Snímku ocenili aj za najlepší zvuk, o ktorý sa postaral Marek Mazanec.

Najlepším animovaným filmom sa stal krátky príbeh Romany Candrákovej Ana, ktorý abstraktne opisuje príbeh mladého dievčaťa zápasiaceho s poruchou príjmu potravy. Explicitnosť témy a výkladový komentár zatieňujú osobitosti Aninho príbehu, no vizuálne spracovanie napriek tomu metaforicky funkčne podchytáva jeho posolstvo.

Ocenenie za najlepšiu kameru získal film Zjavenie Jána (r. Andrej Kolenčík). Vynikol farebnou štylizáciou a fotografickou kompozíciou, za ktorými stojí Michaela Klanicová. Cenu za najlepší strih si odniesol film Matúša Ďuraňu Da mihi animas (strih Filip Morjak a M. Ďuraňa). Za najlepší scenár porota ocenila dokumentárnu reportáž zo slovensko-ukrajinskej hranice tesne po vypuknutí vojny Neďaleko horí, ktorej autorom je Boris Dubík. Najlepšími efektmi zaujal Patrik Szekács v hranom filme Posledné chvíle pred strachom (r. Juraj Krén), ktorému však vizuál uberá zo scenáristickej kreativity a režijnej vynachádzavosti.

Tohtoročná kolekcia víťazných filmov, dostupná na portáli DAFilms, svedčí o rozmanitých režijných prístupoch k látke, no zároveň všetky spája túžba vykričať do sveta svoje vášne, bolesti, vnímanie krásy či realitu spoločenských pomerov. Ocenené filmy načrtávajú budúcnosť slovenskej kinematografie, ktorú môžeme považovať za sľubnú.

Sonia Maria Slaninková, poslucháčka dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU
foto: FTF VŠMU

Jeden svet 2022: Slovenská dokumentaristika v medzinárodnom dopyte

Medzinárodný filmový festival Jeden svet, najväčšie a najstaršie dokumentárne podujatie na Slovensku, ovládli domáce filmy a koprodukčné projekty.

Dlhodobým prínosom festivalovej dramaturgie Jedného sveta je výber filmov reflektujúcich aktuálne udalosti a prevládajúce nálady. Avšak filmy uvádzané na festivale umožňujú nahliadnuť za novinové titulky a ponoriť sa do hlbších kontextov spoločensko-politických zmien s dávkou empatie obzvlášť v globalizovanom, ale momentálne aj polarizovanom svete.

Dvadsiaty tretí ročník festivalu Jeden svet Bratislava (5. – 11. 11.) predstavoval ďalší silný signál pre domácu dokumentárnu kinematografiu. Medzinárodná odborná porota, pozostávajúca z Ireny Taskovski z predajnej a produkčnej spoločnosti Taskovski Film, generálneho riaditeľa Corso Filmu Erika Winkera a českého režiséra Jindřicha Andrša, ktorý získal minulý rok na Jednom svete hlavnú cenu za dokument Nová šichta, sa rozhodla vyznamenať dva filmy. Obidva vznikli v slovenskej koprodukcii.

„Ihor Ivanko v dokumente Fragile Memory majstrovsky prepája svoju lásku k filmovej tvorbe a lásku k svojmu starému otcovi, významnému ukrajinskému kameramanovi,“ konštatovala porota pri udelení hlavnej ceny. Ivanko pracuje s historickými fotografiami v snahe rekonštruovať spomienky a tým zachovať pamäť svojho starého otca, sovietskeho kameramana Leonida Burlaka, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou. Ukrajinský film, ktorý vznikol v koprodukcii so spoločnosťou Petra Kerekesa, zaznamenáva 50 rokov sovietskej a ukrajinskej kinematografie a vytvára paralely so súčasnosťou.

Druhým oceneným filmom je snímka českej režisérky Veroniky Liškovej Návštevníci, na ktorej sa za slovenskú stranu podieľal takisto Peter Kerekes. „Prostredníctvom majstrovskej práce s kamerou, zvukom a precíznou réžiou veľmi minimalistickým spôsobom otvára a zahŕňa mnohé zložité vrstvy témy,“ vysvetlila porota. Liškovej snímka sa začína ako portrét protagonistky Zdenky, ktorá sa presťahovala aj s rodinou na Špicbergy kvôli výskumu. Počas neho sa rozvíja aj súkromná línia protagonistky a reflektuje témy rodiny a domova. Avšak protagonistky snímky postupne narážajú i na ďalšie témy, predovšetkým život v globalizovanom svete z environmentálneho pohľadu, ale aj temnejšie, ako xenofóbiu.

Špeciálne uznanie si z festivalu Jeden svet odniesol slovenský režisér Marek Kuboš, ktorý zaujal svojím celovečerným dokumentárnym comebackom Posledný autoportrét (2018). Kuboš vo svojom najnovšom počine ±90 rozvíja jednu z línií Posledného autoportrétu; kameru otáča na svojich generačných spolupútnikov, označovaných ako generácia 90. „Cítime, že film vyniká tvorivým prístupom a prihovára sa nielen filmárskej komunite na Slovensku, ale ukazuje aj širokej verejnosti a verejným inštitúciám, aké dôležité je kultúrne dedičstvo filmu,“ objasnila porota. Kuboš vytvára z neformálnych dialógov vo vlastnom aute kolektívny portrét významnej skupiny dokumentaristov moderných dejín slovenskej kinematografie.

V rámci festivalu odovzdali aj Cenu DAFilms.sk v podobe propagačného balíčka k uvedeniu filmu na portáli DAFilms.sk. Získala ju režisérka Mira Erdevički za film Odchádzania z produkcie Zuzany Mistríkovej a Ľubice Orechovskej zo spoločnosti PubRes. Režisérka sleduje troch rómskych protagonistov zo Slovenska a z Česka, ktorí koncom 90. rokov emigrovali do Spojeného kráľovstva. Bez predsudkov získali štandardné vzdelanie, prácu a angažujú sa v komunite. V Odchádzaniach pozorujeme individuálne životné trajektórie trojice protagonistov a film disponuje aj sociologickým rozmerom.

S podobnou tematikou pracuje film Pongo Calling v réžii Tomáša Kratochvíla, natočený v slovenskej koprodukcii, ktorý za slovenskú stranu produkovala Barbara Janišová Feglová. Observačný dokument sleduje Štefana Ponga, vodiča nákladného auta vo Veľkej Británii. Z Česka odišiel, aby uchránil svoju rodinu pred rasovou diskrimináciou. Štefan sa stáva nečakaným aktivistom potom, ako český prezident obviní Rómov, že sa boja práce. Pongo Calling zaznamenáva sociálnu angažovanosť protagonistu, ale aj jeho súkromný život a dosahy na rodinu. V nesúťažnej sekcii uviedli aj krátky film Tomáša Krupu Musíme prežiť: Fukušima! Segment venovaný následkom jadrovej havárie je súčasťou pripravovaného celovečerného projektu Musíme prežiť, zameraného na dôsledky klimatických zmien, ktoré uchopil cez individuálne ľudské príbehy. Krupa realizuje tento ambiciózny projekt v rôznych častiach sveta a predbežný termín jeho dokončenia je začiatok roka 2024.

Slovenský dokumentárny film potvrdzuje svoju odolnosť aj v turbulentnom období tak z pohľadu tvorcov, ako aj producentov pracujúcich na projektoch s medzinárodným presahom. Pred festivalom Jeden svet uviedol najväčší dokumentárny festival v Česku MFDF Ji.hlava taktiež silné zastúpenie slovenských dokumentov a koprodukcií.

Na pandemických ročníkoch Ji.hlavy zvíťazili dvakrát po sebe slovenské filmy v réžii autoriek z nastupujúcej generácie. Festival Jeden svet sa tak stal ďalšou zastávkou slovenských projektov, ktoré putujú ďalej do sveta, najbližšie na prestížne podujatie v Holandsku, Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Amsterdame (IDFA). Slovenskí dokumentaristi a dokumentárni producenti potvrdzujú nielen svoju vitalitu, ale aj medzinárodný dopyt po ich snímkach.

Martin Kudláč, filmový publicista

Etnofilm vyznamenal Turoňmi témy z Afriky

Reštart Medzinárodného bienále dokumentárneho etnologického filmu 22. Etnofilm Čadca (8. – 11. 11.) sa plne vydaril. Za 42 rokov svojej existencie mal svoje vrcholy i doliny a po nutnej prestávke bez divákov nebolo jednoduché pokračovať v nastúpenej ceste – predsa len v iných kontextoch.

Z prihlásených 68 filmov z 21 krajín vybrala komisia do súťaže 20 dokumentov. Nemala ľahkú úlohu. Až na malé výnimky išlo o diela na dobrej profesionálnej úrovni, ktoré ukázali široké spektrum podôb etnologického filmu. Grand Prix – Zlatého Turoňa získal český film Čierni Česi (r. Martin Muller). Ide o príbeh namíbijských detí, ktoré po šesťročnom pobyte v Československu premiestnili začiatkom 90. rokov späť do Namíbie a vlastne nepatria nikam, s čím sa každé z nich musí vyrovnať, ako vie. Väzby na pobyt v Čechách, výborná čeština, svojím spôsobom ukotvenosť v tomto prostredí ich nútia navštíviť „svoju“ vlasť. Film je pôsobivý práve cez rozhovory, komentáre, úvahy aj o všeľudských hodnotách. Aj strieborného Turoňa dostal film s africkou tematikou Miesto zvané Wahala (r. Jürgen Ellinghaus), ktorý vznikol v koprodukcii Nemecka, Toga a Francúzska a týka sa pretrvávajúceho koloniálneho systému, iba preoblečeného do súčasnosti. Divák v celej nahote zaznamenáva „demokraciu“, ktorá starý poriadok nahradila iba novým názvom. „Za technicky, strihovo a obsahovo vyvážený portrét remeselníka, vracajúceho sa k tradičným zručnostiam“ ocenila porota bronzovým Turoňom slovenský film Voňavé remeslo (r. Marek Janičík). Zaujímavý klasický dokument Lov do malých sietí v Baji dvoch dám z Maďarska Judit Dorottye Csorba a Eriky Koltay získal Cenu Via Európa za najlepší film v európskom kultúrnom kontexte a je akousi výzvou, aby sa pamätalo na tento spôsob rybolovu aj v budúcnosti. Hoci ovčiarstvo je často zobrazovaná etnografická téma, tvorcom Ľubomírovi Viludovi a Ivanovi Kršiakovi sa podarilo príťažlivým, moderným spôsobom zobraziť práve toto tradičné remeslo v diele Ovčiarskou cestou. Odmenou im bola Cena Martina Slivku za najlepší individuálny výkon. Národopisná spoločnosť Slovenska už tradične udeľuje cenu Etnológ za kamerou. Tentoraz ju dostala Slovinka Manca Filak za film Spomienky na tabak o spôsobe pestovania tabaku rodinou moslimských Pomakov v Bulharsku. Primátor Čadce udelil cenu filmu Kedysi na všetkých svätých režisérky Ljiljane Mandić z Chorvátska, v ktorom sa prelína súčasnosť so spomienkami na zaniknuté zvyky. Dve Ceny Mariána Veselského, za zvukové stvárnenie: Zem (r. Zuzanna Solakiewicz, Poľsko) a za hudobnú zložku: Ozdobme mramor kvetmi (r. Sara Stijović, Čierna Hora). A predseda festivalu Peter Maráky udelil cenu zvláštnemu filmu z Izraela Razzukovo tetovanie (r. Orit Ofir Ronell).

Filmový program doplnili výstavy Ivana Kelyho Kohlera: Turoňko, Turoň, Turvoň v Galérii mesta Čadca a Očami Štefánika v Kysuckom múzeu. Vo foyeri vynoveného Domu kultúry prezentoval Dušan Chilý svoju fotografickú tvorbu Potulky krajinou a veľký úspech mali Výstava o nehmotnom kultúrnom dedičstve Slovenska a prezentácia dvoch prvých dielov výpravnej encyklopedickej knihy Dejiny sebavedomia, ktorú edične pripravil a vydal filmár Peter Kršák. Inšpiratívne bolo zriadenie Etnokaviarne, kde sa uvádzali nesúťažné filmy. Verím, že inšpirátor myšlienky festivalu Martin Slivka sledoval z inej dimenzie jeho priebeh, sprievodné akcie a so svojím typickým potmehúdskym úsmevom by sa nadýchol a začal: ... no dobre. A pokračoval by pripomienkami, čo ho vyrušovalo. Robil to vždy, so zámerom veci vylepšiť.

Som presvedčený, že 22. ročník MFF Etnofilm Čadca splnil svoje poslanie a má perspektívu. Je to reálna možnosť posilňovania vlasteneckého povedomia, konfrontácie s inými kultúrami bez fráz a výkrikov. V mnohých dielach uvedených na Etnofilme sme zaznamenali reflexie (neraz akoby mimochodom) o identite. Čo žijeme, ako, kde sú naše korene, aké sú kontexty moderných spôsobov existencie, odstrihnutia sa od minulosti? Hľadanie, ale i nachádzanie. Preto ma trochu zarazil malý záujem médií, najmä ústredných. I samotných tvorcov bolo pomenej – komunikácia cez sociálne siete nenahradí stretnutia naživo. Nový kolektív organizátorov dáva záruku, že 23. ročník Etnofilmu môže byť naozaj svetový, čo si však žiada aj väčšiu aktivitu smerom k mediálnemu svetu po celé medziobdobie, nadväznosť na Audiovizuálny, ale aj Vyšehradský fond, získavanie ďalších sponzorov. Držme si palce, lebo Etnofilm je prepotrebný.

Ladislav Volko, filmový publicista
foto: Univerzita Palackého v Olomouci

Ako sa neustále zlepšovať bez potreby úmerne rásť?

Najlepším svetovým dokumentom sa na 26. ročníku Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava (25. – 30. 10.) stala francúzska snímka 07.15 – Drozd fascinovaná vtáčím spevom. V sekcii Česká radosť zvíťazil česko-slovenský Kaprkód režisérky Lucie Královej.

Ji.hlava si každým rokom upevňuje pozíciu na festivalovej mape. Okrem projekcií viac než troch stoviek filmov, diskusií po projekciách a masterclassov počas šiestich dní simultánne otvárala pálčivé problémy dneška s hostkami a hosťami Inšpiračného fóra. Témami tohtoročného diskusného formátu boli vojna na Ukrajine, nesloboda vo viacerých kontextoch, nerast, diskusia s prezidentskými kandidátmi a kandidátkami či debata o nástrahách online sveta. Novinkou bol program pre tínedžerov a jednodňová Etická konferencia.

MFDF Ji.hlava neustále expanduje – v témach, ktoré pokrýva, vo formátoch, ktoré na to využíva, a rastie aj návštevnosť. Je však otázkou, nakoľko a predovšetkým dokedy je tento rast udržateľný. Mesto s približne 50 000 obyvateľmi privíta počas festivalu 6 000 ľudí, ktorým infraštruktúra Jihlavy prestáva stačiť. Najmä v piatok a v sobotu sa ukázali aj kapacity kinosál (ktoré sú okrem DKO I a II a Horáckeho divadla malé) ako nedostačujúce pre objem publika, ktoré sa rozhodlo prísť na jihlavský festival počas víkendu.

Kým predchádzajúce dva ročníky MFDF Ji.hlava boli pre slovenskú (dokumentárnu) kinematografiu špeciálne víťazstvom dvoch výrazných autoriek – Viery Čákanyovej s filmom Biela na bielej (kategória Opus Bonum 2020) a Barbory Sliepkovej s filmom Čiary (kategória Opus Bonum 2021), tento ročník festivalu uviedol v sekcii Zvláštne uvedenie najnovší film dokumentaristu Mareka Kuboša ± 90. V tejto sekcii premietli aj filmy Dušana Hanáka Obrazy starého sveta a Prišiel k nám Old Shatterhand. Na 26. ročníku festivalu získal Hanák Cenu za celoživotný prínos kinematografii. „Dušan Hanák je jedným z najvýraznejších slovenských filmových tvorcov. Inšpiratívny svojím osobitým rukopisom, odvahou a schopnosťou zachytiť podstatné témy svojej doby, a to i za cenu dobových zákazov a obmedzovania zo strany totalitného režimu. Kritickosť Hanákových filmov vyplývala predovšetkým z dôslednej autentickosti, vo filmoch prepájal experimentovanie s civilnosťou. Od roku 1992 pôsobil ako pedagóg VŠMU, kde podstatným spôsobom ovplyvnil nastupujúcu generáciu režisérov a režisérok,“ odôvodnil ocenenie riaditeľ MFDF Ji.hlava Marek Hovorka.

Za najlepší film v súťaži Česká radosť vyhlásili Kaprkód Lucie Královej – formálne invenčný operný dokumentárny portrét. Životný príbeh skladateľa Jana Kapra spieva Český filharmonický zbor Brno – vrátane útržkov policajných správ, Kaprových listov či ľúbostnej korešpondencie. Podľa zvukovej zložky, ktorá okrem spevu obsahuje široké spektrum ruchov a zvukov imitujúcich motív vody, sú rytmizované zábery z rodinných 8 mm filmových archívov. Portrét skladateľa je tak originálny napriek tomu, že kauzalita jeho životných postojov kopíruje osudy mnohých osobností československej histórie 20. storočia. Charakterizuje ich posun od idealistickej podpory socializmu k snahe o kritiku režimu, odsúdenie invázie ruských vojsk, pokusy o vystúpenie zo strany a vrcholia zákazom tvorby.

Zvláštne uznanie v sekcii Česká radosť získali česko-nórsko-slovenskí Návštevníci Veroniky Liškovej. Zaznamenávajú mikrokozmos najsevernejšie položeného mesta na svete a najľudnatejšieho sídla nórskych Špicbergov.

V sekcii Opus Bonum, ktorá bola prehliadkou súčasného svetového dokumentu, udelili cenu francúzskej režisérke Judith Auffray za film 07.15 – Drozd. Podľa poroty predstavuje „prostú a bezprostrednú, ale multisenzorickú skúsenosť a vťahuje nás do záhad našej existencie, pričom vyjadruje spôsoby vzájomného prepojenia medzi nami ľuďmi a neľuďmi s hlbokou vierou vo filmové prostriedky.“ Stredobodom snímky, ktorá získala aj cenu za najlepšiu kameru Maria Valera, je zvuk vtáčieho spevu zaznamenávaný na moderné nahrávacie zariadenia. Auffray dosahuje poetickosť aj prostredníctvom rozprávkového motívu tajomstva - starší muž a mladé dievča pátrajú v lesoch, aby na základe nezvyčajného vtáčieho spevu vypátrali druh opereného jedinca.

Hlavnú cenu Opus Bonum pre film zo strednej a východnej Európy získali chorvátski Dezertéri režiséra Damira Markovinu za „prehľad pamäťových stôp a konfliktov kolektívnych dejín Európy“. Film ocenili aj za zvukový dizajn. Zvláštne uznanie v experimentálnej sekcii Fascinácia: Exprmntl.cz získal slovenský film Kambium 1492 režisérov Petra Kašpara a Denisa Kozerawského, v ktorom raper Čavalenky rozpráva príbeh dubového lesa.

Barbora Nemčeková
foto: MFDF Jihlava

Varšavskej hlavnej súťaži dominovala súčasnosť

Tridsiaty ôsmy varšavský filmový festival (14. – 23. 10.) premietol 156 filmov z 57 krajín sveta v 7 súťažných a 5 nesúťažných sekciách a zaznamenal záujem divákov bez rozdielu veku, s potrebou diskutovať o hodnotách ukrytých neraz v obyčajných príbehoch každodenného života.

Súčasťou 38. ročníka bol aj ukrajinský festival z Odesy. Varšava je síce áčkovým festivalom, no zachovala si diskusný charakter bez pompéznosti, červených kobercov i rób. Keďže som bol členom medzinárodnej poroty festivalu, budem sa venovať prevažne štrnástim filmom v hlavnej medzinárodnej súťaži. Bola bez mimoriadnych diel, ale aj bez filmov, z ktorých sa odchádza. Dominovala súčasnosť, pálčivé problémy v rôznych variáciách či národných zvláštnostiach. Cez psychológiu postáv tvorcovia neraz poukázali na dôležitý spoločenský problém. Najdrsnejším príkladom bol juhokórejský film Nový normál (r. Jung Bum-Shik). Venuje sa „jedeniu osamote“, pri ktorom za neočakávaných okolností zomierajú mladé ženy. Dôležitú rolu tu hrajú sociálne médiá a zoznamovacie aplikácie. Režisér príčiny vrážd nekomentuje, poukazuje na spoločnosť, v ktorej sa to deje. Premeny hrdinov z „normálu“ na ničiteľa môžu mať rôzne dôvody. Raz je to paralýza otca, čo ničí svojich blízkych, vďaka ktorým žije, ako v gruzínskej snímke A slnko vychádza (r. D. Cincadze), inokedy choroba profesora, ktorý zrazu zraňuje svoju milujúcu rodinu, ako v poľskom filme Franforce (r. B. Dzianowicz, Špeciálna cena poroty za scenár) s výbornou literárnou prípravou, dramaturgiou aj hereckými výkonmi. V ukrajinskom filme Kameň. Papier. Granát. (r. I. Cilyk) zase malý Timofij nájde vo Felixovi, nevyliečiteľne chorom veteránovi z Afganistanu, svoj vzor. V dobrom i zlom. Film To, čo zostalo (r. Ran Huang) ponúka príbeh sériového vraha z psychiatrickej liečebne vo Fínsku: protagonista však vrahom nebol – priznal sa, opísal skutok, no s vrahom sa len identifikoval. Skutočný príbeh v 90. rokoch otriasol Škandináviou a predostrel spoločnosti mnoho otázok.

Ďalšie filmy ukázali hľadanie šťastia a životnej rovnováhy. Matka bulharskej režisérky a výtvarníčky Zornice Sofie zachytáva 32-ročnú divadelnú režisérku Elenu, ktorej sa s manželom nedarí počať dieťa. Jej pasiou je aj divadelná práca so sirotami, a keď ju požiadajú, aby svoj program pretransformovala pre africké deti, stojí pred dilemou, či uprednostniť projekt, alebo túžbu byť matkou. Poľský film Tato Anny Maliszewskej akoby dopĺňal rodinu z predchádzajúcej snímky. Cez príbeh otca-kamionistu a jeho dcéry skúša odpovedať na otázky šťastia v inom sociokultúrnom priestore, na Ukrajine. Hongkonský film Hostina filipínskeho režiséra Brillanteho Mendozu vypovedá o vine a pokore. Keď pri autonehode zavinenej synom bohatého obchodníka zomrie manžel Nity, obchodník vezme vinu na seba. Syn sa snaží odčiniť, čo spôsobil chudobnej Nitinej rodine, a cíti aj vinu voči otcovi. Keď sa obchodník vráti z väzenia, syn pripraví veľkú hostinu a povie Nite pravdu o nehode.

Jediný výpravný film súťaže Bozk (r. B. August) zaujal zobrazením „veľkých dejín“ na pozadí lásky chudobného dôstojníka a krásnej dcéry bohatého baróna. Ďalším širokospektrálnym dielom bol estónsky Január (r. V. Kaiviss, Cena za najlepšiu réžiu), príbeh začínajúceho kameramana, ktorý nakrúca neľahké časy zmeny režimu. Zaznamenáva vnútorné boje jednotlivcov, ich váhania i odhodlanie zmeniť svoj život.

Film Ademokino vzdelanie kazašského režiséra Adichana Jerzanova je doslova šialeným príbehom talentovanej imigrantky túžiacej po vzdelaní, ktorej (zištne!) pomáha Ahab – trochu opilec, trochu šašo, trochu mudrc. Beckett s Iľfom a Petrovom i Mrożkom dokopy by mali veľkú radosť a film právom získal cenu NETPAC pre najlepší film z oblasti Ázie a Pacifiku. Hrdinom víťazného filmu Sviatok práce režiséra Pjera Žalicu je Armin, ktorý sa po desiatich rokoch vracia domov do Bosny, aby otcovi predstavil svoju tureckú manželku. Otcovi priatelia v predvečer 1. mája sedia na obvyklom mieste medzi domami, rozprávajú sa, pijú… Pohodu prerušia policajné autá – v okovách odvádzajú ich priateľa, vojnového zločinca. Armin sa chce dozvedieť pravdu, no naráža na odpor. Komu to pomôže?! Také boli časy. Zabíjali sme, aby nezabili nás… večný problém po každej vojne. Žalica presvedčivo a štýlovo čisto zobrazuje pravdu všetkých strán.

V hlavnej súťaži uviedli aj koprodukčnú česko-slovenskú Tieňohru Petra Bebjaka a v sekcii Slobodný duch nás reprezentoval film Rasťa Boroša Čierne na bielom koni. Slovenských filmov bolo menej ako porotcov. V porote NETPAC sedela Viera Langerová, v porote Slobodný duch Štefan Uhrík a v porote súťaže prvých a druhých celovečerných filmov Hana Cielová.

Ladislav Volko, filmový publicista