Kino Lumière v októbri:

Všetko, čo mám rád

Ako radiť maškrtníkovi v cukrárni plnej neodolateľných zákuskov, ktorý krémeš si má dať prvý?

Buster Keaton, Harold Lloyd, Charlie Chaplin a ďalšie hviezdy zlatého veku filmovej grotesky netvorili len zábavu pre masy. Ich humor bol v dobách bez digitálneho čarovania nielen fyzicky náročný, ale aj poetický, poznačený expresionizmom i surrealizmom. Komici zo začiatku minulého storočia robili nefalšované umenie. Napriek tomu ich nechávame upadať do zabudnutia. Neprávom. Preto si nedajte ujsť parafrázu na Romea a Júliu Frigo, obeť krvnej pomsty (1923)!

Chcete western, existenciálnu drámu, pochmúrnu grotesku, nemilosrdnú paródiu, poéziu, metaforu a meditáciu – a to všetko naraz? Jim Jarmusch, Neil Young a Johnny Depp vo vrcholnej forme, v dokonalom akorde, čiernobielo, a predsa s miliónmi odtienkov – to je Mŕtvy muž (1995). Nemôže zostarnúť, veď je mŕtvy!

Tri veľké Š slovenského filmu: Šulík, Šulaj, Štrba. A k tomu Godár, Nvota, Sloboda, Ursiny a Menzel. Kríza stredného veku, citový zmätok, ale aj chaos mravov a hodnôt, hľadanie pevných bodov a istôt vo svete, ktorý sa otriasa po novembri 1989. Názov Všetko čo mám rád vôbec neklame: to všetko máme radi, to všetko nás baví, teší, dojíma, očisťuje, lieči. Šulíkov druhý celovečerný hraný film prišiel v roku 1992 ako zjavenie. Pre mnohých predstavuje vrchol režisérovej tvorby.

Syn arabského otca a rómskej matky by u nás skončil nanajvýš v osobitnej škole a depresívnom delíriu geta. Tony Gatlif sa vypracoval na jedného z najuznávanejších filmárov. Exil (2004) je world music road movie. Cesta Zana a Naimy z Paríža do Alžírska znamená nielen púť proti prúdu imigrantov do krajiny predkov, ale i do minulosti. Do sveta, v ktorom sa prelína veľa rôznorodých svetov, nálad aj citov, kde čas ani národnosť nemajú zmysel. Lebo dnešok je aj včerajškom a zajtrajškom a Francúz je aj Arabom, Berberom a Rómom.

Dva filmové domy. V Dome obesenca (1988) našiel sarajevský filmár Emir Kusturica životnú tému svojrázneho trpko-smiešneho sveta balkánskych Rómov, v ktorom je fantázia pravdivejšia ako realita a emócia mocnejšia ako intelekt. Dom bláznov (2002) priviezol Andrej Končalovskij na berlínsky festival ako metaforu ruského impéria, zmietaného prvou čečenskou vojnou. Nie náhodou zohrávajú Končalovského chovanci psychiatrickej liečebne rovnakú rolu ako Kusturicovi Rómovia. Sú krivým zrkadlom, nemilosrdne zveličujúcim naše vlastné črty do obludných, smiešnych, a preto smutných karikatúr.

odporúča filmový publicista Miloš Ščepka