Nápor na zmysly

Čaro zmyslového zážitku, chvíľkového a vôbec nie nebezpečného únosu zo sveta známej každodennosti do svetov neznámych, stálo už pri zrode kinematografie. Preto ani tzv. nemý film vôbec nebol nemý, len mu chýbal zvuk, keďže však bolo od začiatku jasné, že ide o deficit, bolo zároveň jasné, že je len otázkou času, kedy technika tú bariéru prekoná. Pocit deficitov pretrvával, takže technické bariéry padali jedna za druhou. Prišla farba, prišiel širokouhlý film a po ňom ďalšie inovácie a vo zvuku stupňovanie priestorovosti až po čoraz sofistikovanejšie Dolby-systémy.

Neslúžilo to iba intenzite zmyslového zážitku, ale vo chvíľach posvätenia aj vyšším úrovniam, kde zmyslový zážitok prerastal do umeleckých sfér. Po explózii televízie a domáceho kina so stále vyššou kvalitou obrazu aj zvuku a po otvorení obrovských priestorov na internete vstúpil do hry ďalší, už čisto súťažný faktor – poskytnúť divákovi zážitok v takej intenzite a komplexnosti, na akú domáca obrazovka či monitor nedosiahnu. A dať tomuto prísľubu taký magnetický účinok, aby si divák vyzul papuče a odhodlal sa vybrať do kina s čoraz vyšším komfortom a čoraz vyšším vstupným. Aktuálnou atrakciou sú napríklad 5D kiná, dostupné už aj na Slovensku, kde sa k 3D projekcii pridružujú také efekty, ako je umelý vietor, vodná para, pohyblivé sedadlá a podobne.

Technológia IMAX predstavuje špičku, hoci jej začiatky korenia ešte v 70. rokoch a na Slovensko sa IMAX 3D prvý raz dostal roku 2002 (v roku 2006 však kino zatvorili). V novootvorenom multiplexe Cinemax Bory v Bratislave som videl v tomto formáte tri zhruba štyridsaťminútové filmy – Hubblov teleskop, Cestu do južného Tichomoria a Ostrov lemurov Madagaskar. Ide o filmy náučné, cestopisné či prírodné, kde ťažisko spočíva na fascinácii obrazom a zvukom, kým aký-taký obrys deja tvorí pre zmyslový nápor iba spojovaciu niť, o ktorú nejde. Skôr ide o to, že 3D nás bezprostredne vtiahne do zobrazovaného prostredia. Tento formát nepohlcuje iba zrak a sluch, zachvacuje aj telo, takže keď štartuje raketa či pristáva lietadlo, nielenže to vidíme a počujeme, ale cez vibrácie sedadla aj cítime a to už naozaj vyvoláva efekt priamej účasti.

Pri tejto intenzite zážitku už menej záleží na tom, že názov Hubblov teleskop podvedome vyvoláva očakávanie pohľadu do medziplanetárnych priestorov, ktoré tento teleskop odhalil a film ich čiastočne aj ponúka, no dejové ťažisko fakticky spočíva na oprave teleskopu výpravou astronautov.

Cesta do južného Tichomoria je poznávací prírodný film akoby z National Geographic. S nádhernými leteckými aj podmorskými zábermi, s pohľadmi do života fauny a flóry, spojenými s naivne tónovaným ekologickým posolstvom. Takýchto filmov ponúkla kinematografia už veľa a výpoveďou náročnejších. Ibaže IMAX 3D formát nás do prostredia vtiahne, takže so zhovievavým pousmiatím akceptujeme aj príbeh dorastajúceho chlapca, ktorý síce nikdy sám neprehovorí, ale zato sa spriatelí so žralokom.

Klasickému populárno-vedeckému profilu sa najväčšmi blíži Ostrov lemurov Madagaskar. Predvádza takmer zázračné prežitie druhu, ktorý prežil dinosaurov a teraz sa ho prezieravejší príslušníci druhu Homo sapiens pokúšajú zachovať aspoň v rezervácii. Ohromene sledujeme život a spôsoby pôvabných, neuveriteľne vrtkých tarzanovitých stvorení, ktoré tu už nemali byť, ale napriek tomu sú. O to pôsobivejšie je v 3D formáte takrečeno medzi nimi chvíľu pobudnúť.

Ani jeden z tej trojice filmov nepredstavuje špičku, ak meriame kánonmi filmovej estetiky. Lenže ony si také ambície ani nekládli. Strhávajú nás do víru zmyslových zážitkov, a kto sa dá strhnúť, neobanuje. Filmový rojko si tu môže iba povzdychnúť – keby tak niekto nakrútil v 3D verné remaky Kubrickovej Vesmírnej odysey, Reggiovej trilógie -qatsi či Frickovej Samsary, to by bol zážitok…

Pavel Branko ( filmový publicista )