Film o Živote

Alena Čermáková sa vyprofilovala ako autorka veľmi osobných dokumentárnych filmov, či už je to snímka Vyvliekanie z vlastnej kože, alebo Všetko je v nás. A za taký môžeme považovať aj dokument o Antonovi Srholcovi, ktorý v októbri vstupuje do slovenských kín.

„Tieto tri filmy majú spoločného menovateľa. Sú hľadaním a nachádzaním duchovného rozmeru v nás. Sú o vzťahoch s rodičmi, priateľmi a autoritami či duchovnými autoritami. Sú o odpúšťaní a túžbe byť milovaný a milovať. Sú o živote, aký vieme žiť v danom čase. Hoci mám stredný vek, hovoria o mojom dvadsaťdvaročnom putovaní na tejto zemi,“ hovorí na úvod režisérka, ktorá je známa aj ako šansoniérka. Práve vďaka hudbe sa stretla aj so Srholcom. „Objednal si ma ako speváčku na svoje 75. narodeniny,“ spomína Čermáková. „Zhruba v tomto čase som bola zázračne uzdravená z ťažkej choroby a Anton Srholec, kňaz, bol tým správnym človekom, ktorý mi mohol dať veľa odpovedí na moje otázky.“

Pri dlhých rozhovoroch vznikol silný vzťah a prirodzene prišlo rozhodnutie nakrútiť film, ktorý by zaznamenal Srholcovo uvažovanie o Bohu a o svete okolo nás. Nakrúcanie sa začalo už v roku 2009. „Dohodli sme sa, že nakrútime film o Živote, že nebudeme robiť len portrét človeka,“ vysvetľuje Čermáková, ktorá mala pri nakrúcaní absolútne voľnú ruku. „António ochotne podstupoval spovedanie, nakrúcanie v teréne. Bral to pokorne, s ochotou človeka, ktorý je zvyknutý slúžiť druhým ľuďom. Zveril sa mi do rúk a veril mi. Snažila som sa ho čo najmenej obmedzovať, štylizovať ho alebo opakovať záber. Išli sme za pravdou, spontánnosťou a autenticitou. Z toho som vychádzala. Anton Srholec bol rovnaký doma, s bezdomovcami, s rodinou, s priateľmi, s prezidentom Kiskom, v oficiálnych situáciách. Na nič sa nehral. A nehrá. Keď sme napríklad 17. novembra 2014 nakrúcali od rána do noci, vydržal v úžasnom nasadení a tempe. Ráno bol na Devíne pri Bráne slobody klásť vence za prítomnosti štyroch prezidentov, potom absolvoval cestu do Prahy, kde večer preberal cenu Pamäti národa.“ V roku 2014 vstúpil do projektu aj Mário Homolka. „Boli sme tak dvaja ľudia za kamerou. Ja som robila subjektívnu kameru, on objektívnu.“

Čím je teda tento film okrem portrétu? „Je o životnej ceste, ktorá je pre každého človeka jedinečná, neopakovateľná. Rovnako ťažká a rovnako krásna. Film je aj o priateľstve a odpúšťaní. O dôvere a službe. O radosti zo života tu a o návrate ,domov‘, do života ,tam‘. O otcovskom srdci Antona Srholca a o mojom dcérskom vzťahu k nemu.“

Autorka mala k dispozícii aj bohatý Srholcov súkromný archív. „António mal rodinu a seba zaznamenaného na 8 mm filme od roku 1960. Marek Šulík, ktorý takéto archívy zbiera, mi filmy prepísal. Vybrala som si z nich tie, ktoré boli pre našu spoločnú výpoveď o Antóniovi a jeho živote dôležité. Takisto množstvo jeho fotografií, audio- a videozáznamov, pozbierala som, čo bolo dostupné. Cez sociálnu sieť sa mi ozval človek, ktorý ma nasmeroval na iného a ten mi poskytol zvukový záznam a fotografie svojho sobáša v blumentálskom kostole z roku 1973. Malo to pre mňa cenu zlata. Rovnako Antóniovi priatelia našli doma farebný 8 mm film a fantastické fotografie zo 70. rokov. Získala som cenný filmový materiál od riaditeľa ÚPN Ondreja Krajňáka, ktorý ako študent nakrútil v roku 1985 národnú púť na Velehrade. Vtedy zachytil pre neho neznámeho Antona Srholca, ktorý bol spoluorganizátorom tohto pochodu. No a Martin Petrík, priateľ Antona Srholca, tlmočil v roku 1989 britskej nezávislej spoločnosti ITN, ktorá zaznamenala Srholca v blumentálskom kostole počas revolúcie. Použila som aj svoj rodinný archív z roku 2007.“

Práca v strižni s množstvom materiálu trvala takmer deväť mesiacov. „Viac som sa toho musela vzdať, ako som do filmu mohla dať. Je to moja veľká bolesť. Najviac mi vo filme chýba Antóniov duchovný rozmer v takej miere, ako by si zaslúžil. Je mi ľúto aj piesne, ktorú sme spolu s Antóniom vytvorili a do filmu som ju nakoniec nedala – Piesne o slobode. Mala byť hlavným motívom a vyvrcholením. Bude však na DVD, tak sa s tým postupne zmierujem. A ako bonusy tam budú aj scény, ktoré mám rada.“

Film nemá ambíciu osloviť iba veriacich. Osobnosť Antona Srholca sa stala autoritou pre široký okruh ľudí. „Je to predovšetkým výpoveď o životnej ceste človeka, ktorého si obľúbite, lebo má pred vami srdce na dlani, je zraniteľne otvorený. V jeho prítomnosti je vždy konfrontované zlo vo vás. Objavíte v sebe veľa skrytých izieb, veľa temnôt, ktoré sa rozhodnete vytlačiť von alebo ich statočne zadupete ešte hlbšie. António pomáha vyťahovať častokrát skryté dobro vo vás. A vytiahne ho cez svoju lásku a vzťah k vám. Či ste ateista, alebo praktikujúci veriaci. A som rada, že som v ňom nenašla človeka, ktorý jedno káže a druhé žije. Film je určený každému, kto má život rád, nerezignoval na zápas za lepší svet a akosi chápe, že zlo je v každom z nás a zmena musí nastúpiť od nás samotných.“

Anton Srholec (r. Alena Čermáková, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 58 862 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 24 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 10 DCP nosičov

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO:  ASFK

Sedem žien  a kolobeh života

Režisér Palo Korec mal pred dvomi rokmi v kinách dlhometrážny dokument Exponáty alebo príbehy z kaštieľa a predo dvermi je premiéra jeho novinky Čakáreň. Rozpráva príbehy siedmich žien a kombinuje prvky dokumentárneho a hraného filmu.

V Exponátoch sa Korec včlenil medzi „odložených“ ľudí v stupavskom domove sociálnych služieb, aby zaznamenal, ako vyzerá každodennosť uprostred toho mnohorakého sociálneho organizmu, a zároveň vysunul do popredia zopár jednotlivcov so zaujímavými životnými osudmi. Čakáreň je koncipovaná ako poviedkový film postavený na siedmich hrdinkách a všetky príbehy sa pretínajú na hlavnej stanici v Bratislave. Na divákov čaká stretnutie s mladou buričkou, aktívnou umelkyňou, so závislou hráčkou, s vytrvalou tanečníčkou, odovzdanou matkou, alternatívnou veriacou a osamelou starou paňou. „Už veľmi dlho som si uvedomoval, že ľudia trávia veľkú časť svojho života v určitom medzičase, vo chvíľach, keď sa nič dôležité nedeje, keď iba na niečo čakajú. A tak ,plynie čas ich života‘. Vtedy mi napadlo, že môže byť zaujímavé natočiť film práve o týchto momentoch. Natočiť film o čakaní,“ hovorí o prvotných tvorivých podnetoch režisér a scenárista Palo Korec. Ako sa však rodila podoba konkrétnych príbehov? Sú to skutočné príhody bežných žien, ktoré sa stali súčasťou filmu? „Vymyslel som si zopár príbehov a vtedy som pochopil, že sa pohybujem vo veľmi abstraktných rovinách. A tak som začal hľadať konkrétnych ľudí, ktorí prežívajú podobné príbehy, ako sú tie moje,“ objasňuje tvorca Čakárne. „Bolo to dlhé hľadanie, pri ktorom som sa hrdinkám sčasti prispôsoboval a sčasti ich formoval do svojej predstavy. Čiže tie ženy prežívajú svoje životy alebo aspoň rozumejú tomu, čo prežívajú na plátne, a tak môžu byť autentické. Všetky som našiel viac-menej náhodne, okrem starej panej, ktorá je mojou susedou.“ Korec dodáva, že mal od začiatku vymyslený oblúk, ako cez jednotlivé príbehy v chronologickom radení od malého dievčatka po starú paniu ukáže kolobeh života.

Z rozprávania režiséra vyplýva, že vo filme nejde o podrobnejšiu charakterokresbu jednotlivých žien; stretávame sa s nimi len na krátky čas a dôležitá je práve konkrétna situácia, v akej sa nachádzajú. „To máte tak, idete po ulici a odrazu vidíte nejakú situáciu, ktorá môže byť zaujímavá, vtipná alebo aj banálna. Prejdete okolo a nepoznáte jej začiatok ani koniec, tá situácia sa stratí, ale predsa vo vás zanechá určitú emóciu, na základe ktorej si všetko ostatné domýšľate. Možno aj charaktery.“

Režisér v súvislosti s Čakárňou hovorí o „hraničnom žánri“, o koexistencii dokumentárneho a hraného filmu. „Sám neviem, či je to dokument s hranými prvkami, alebo hraný film nasnímaný dokumentárnym spôsobom. Porozprávali sme malé poviedky o krátkom časovom úseku zo života našich hrdiniek. Poviedky skoro až v literárnom zmysle slova, no vyrozprávané obrazom. Veľmi ťažko sa to presne formuluje. Dúfam, že o to ľahšie sa bude film pozerať. Ide vlastne v určitom zmysle o experiment, alebo ak chcete, o senzitívnu filmovú esej. Ale to sú iba také frázy. Najdôležitejšie je, že film vychádza z reality a príbehy aj hrdinky sú skutočné. Chceli sme natočiť film na žánrovom pomedzí, ktorý pritiahne diváka svojou otvorenosťou a priamosťou výpovedí hlavných predstaviteliek, do ktorých sme vstupovali minimálne.“

Filmový štáb tvorili len štyria členovia, nakrúcanie snímky trvalo aj s prestávkami asi pol roka a prebiehalo v reálnych prostrediach, ku ktorým majú protagonistky blízko – v panelákovom byte, na železničnej stanici, v herni, pube, tanečnom klube, ale aj na košickom sídlisku Luník IX či pri Jadranskom mori. „Hlavné predstaviteľky sa pohybovali v dôverne známych miestach, ktoré im zabezpečovali pocit istoty, a o to boli slobodnejšie. Po príbehoch a hrdinoch predstavujú prostredia tretiu najdôležitejšiu zložku tohto filmu. Takisto ako atmosféry. Nevytvárajú len kulisu, sú súčasťou príbehu,“ poznamenáva Palo Korec. Kameramanom snímky bol Ján Meliš, strih mal na starosti Peter Kordáč a autorkou hudby je Ľubica Malachovská Čekovská. Distribučná premiéra Čakárne je 29. októbra.

Čakáreň (r. Palo Korec, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 78 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 35 000 eur, podpora RTVS: 20 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Údaj nebol v čase uzávierky k dispozícii.

Daniel Bernát
FOTO: Artileria

Voyeurstvo s pachom krvi

Všetku špinu nezmyješ... S týmto sloganom prichádza do kín temná urban dráma režiséra Petra Bebjaka Čistič. V predpremiére ju už predstavili divákom na 10. MFF Cinematik v Piešťanoch, do slovenskej distribúcie vstúpi v polovici októbra.

„Čistič je intímny príbeh vzťahu dvoch ,poznačených‘ individualít. Ľudí, ktorých poznamenala v detstve nejaká hraničná udalosť a od toho momentu sa im život úplne zmenil. Nie je to letná komédia, atmosféra je presne taká, aby odzrkadľovala samotu, opustenosť a stratenie sa v reálnom živote. Je temná, ale nie hororovo ťaživá,“ načrtáva Peter Bebjak nálady, v akých sa nesie jeho novinka. Ústrednou postavou je Tomáš, ktorého osamelý život vypĺňa striktné opakovanie tých istých činností. Ako pracovník pohrebnej služby sa živí čistením miest, kde zomreli ľudia či domáce zvieratá. Jeho stereotyp sa zmení, keď ho okolnosti prinútia, aby zostal ukrytý v dome, kde upratuje. Tomáš tak začne potajomky sledovať životy pozostalých priamo v ich domácnostiach. Situácia sa mu však vymkne spod kontroly, keď sa zamiluje do obyvateľky jedného z bytov Kristíny a rozhodne sa odhaliť, aké tajomstvo ukrýva ona a jej brat.

Scenár filmu napísal Peter Gašparík, s ktorým Bebjak spolupracoval už na horore Zlo. „Takáto práca existuje, my sme si ju len premiestnili do prostredia krematória. Postava Tomáša nemá reálny predobraz, je to fikcia, no reálny predobraz majú situácie, ktoré sa vo filme odohrávajú,“ hovorí režisér, ktorého dopĺňa Gašparík: „Inšpiráciou boli aj moje vlastné túžby a strachy. Ako scenárista bez hanby fungujem svojím spôsobom ako voyeur, a odkedy som začal písať Čističa, pred spaním kontrolujem, či nemám podobného pod posteľou. Dúfam, že sa to odrazí na intenzite diváckeho zážitku, v kine sa predsa voyeurmi stávame všetci.“

Dusivé ovzdušie, intímne prostredie, osobná kamera sústredená na bezprostredné emócie, hra so svetlom a tmou. Čistič sľubuje nielen príbehový, ale aj vizuálny zážitok. „Nosil som so sebou jednu fotografiu od Toma Huntera – polonahú ženu ležiacu na posteli. To bol môj pôvodný predobraz k filmu, tak som si ho predstavoval, ešte keď sme ho s Petrom pripravovali. Aby sa táto predstava naplnila, to už bolo na umení kameramana Martina Žiarana. A podarilo sa,“ pokračuje Bebjak, ktorý už má vo svojej filmografii romantickú drámu (Marhuľový ostrov, 2011), horor (Zlo, 2012) aj tanečné filmy (Voices, 2011; Darkroom, 2010). „Pre mňa je najdôležitejší príbeh. Nechcem donekonečna rozoberať jednu a tu istú tému. Pri tvorbe filmu sa chcem baviť. Skúšať si nové postupy, spájať žánre, samozrejme, na posilnenie témy a príbehu,“ reaguje režisér na otázku žánrovej pestrosti jeho tvorby.

Do úlohy osamelého Tomáša obsadil Noëla Czuczora, ktorý si účinkovanie vo filme vyskúšal v rozprávke Sedem zhavranelých bratov. ,,S Noëlom sme sa spoznali pri Meste tieňov, odvtedy však prešiel obrovský kus cesty ako človek aj ako herec – vyštudoval herectvo na VŠMU. Pôvodne som mal o obsadení inú predstavu, ale tá sa zhodou okolností nedala zrealizovať. Hľadali sme ďalej a vtedy nám česká herečka Hanka Vágnerová navrhla, aby sme si pozreli Noëla. Zavolali sme si ho na kasting, vyskúšali sme, ako fungujú spoločne s Rebekou Polákovou, a bolo rozhodnuté. Našli sme toho pravého čističa. Noël je totiž herec, ktorý keď uverí zobrazovanej postave, vie sa jej úplne oddať. Urobí všetko pre to, aby bol výsledok čo najvierohodnejší,“ pokračuje Bebjak. S Čističom sa pred dvomi rokmi ešte vo fáze vývoja zúčastnil na sérii podujatí Cinema Total na Berlinale, ktoré boli venované filmárom zo strednej a z východnej Európy. „To sú presne miesta, kde dostanete úplne nestranný feedback od ľudí, ktorí s vami nie sú v žiadnom kamarátskom spojení. Ich názor nie je ovplyvnený ničím iným, iba prečítaným scenárom, ich skúsenosťami a pocitom z toho diela. Všetky relevantné pripomienky sme v scenári zohľadnili,“ dodáva Peter Bebjak.

Urban dráma Čistič, ktorá sa nakrúcala 28 dní vo viacerých lokalitách Bratislavy, by sa mala objaviť na viacerých zahraničných festivaloch vrátane prehliadok kategórie A.

Čistič (r. Peter Bebjak, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 489 325 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 238 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 12 DCP nosičov, 3 DVD a 3 blu-ray nosiče

Zuzana Sotáková
FOTO: Bontonfilm

Starostlivosť debutanta

Filmový debut českého režiséra a scenáristu Slávka Horáka Domácí péče sa u našich susedov stretol s pozitívnymi ohlasmi odbornej kritiky aj divákov. Je to tragikomédia s výborným hereckým obsadením a naliehavou témou. Obetavá zdravotná sestra Vlasta sa dostáva do pozície svojich pacientov a po diagnostikovaní ťažkej choroby hľadá pomoc aj v alternatívnej medicíne, čo sa nepáči jej manželovi Laďovi.

„Pre mňa je to skôr otázka životného postoja než kombinácie žánrov. Proste mám v sebe obe stránky a vnímam ich ako neoddeliteľné zložky, rub a líce jednej mince. Spoločne poskytujú najúplnejší a najskutočnejší obraz života. Potom už záleží len na ich citlivom prepájaní,“ hovorí o kombinovaní drámy s prvkami komédie Slávek Horák. Uznávaný tvorca reklamných spotov prichádza so svojím filmovým debutom až v štyridsiatke. „Dlho som hľadal zaujímavú tému na svoj prvý film, dokonca som kvôli tomu cestoval na rodnú Moravu, aby som mal pokoj na premýšľanie. Veľa ho tam však nebolo, neustále ma rušila mama s historkami z práce. Robí totiž zdravotnú sestru pre domácu starostlivosť. Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že to, čo rozpráva, je oveľa zaujímavejšie ako čokoľvek mnou vymyslené,“ objasňuje Horák svoju cestu k filmovému námetu.

Bolek Polívka, Alena Mihulová, Tatiana Vilhelmová, Zuzana Kronerová. Obsadenie citlivej tragikomédie bolo pre režiséra a scenáristu v jednej osobe kľúčové. „Scenár sme pripravovali veľmi dôkladne, dlhodobo a ja som tušil, že život mu môžu vdýchnuť iba herci, nie nejaké režisérske exhibície. Ako režisér som sa snažil nestáť hercom v ceste, iba umocniť ich výkony, nechať ich vyniknúť. Chcel som, aby boli naozaj takí, aké sú tie postavy, aby to nemuseli hrať. Alena je skutočne obetavá moravská žena, Bolek je na povrchu zábavný, ale vnútri citlivý moravský chlap. Táňa je skutočne mladá pražská žena so záujmom o veci spojené s duchovnom. Myslím, že to pri nakrúcaní veľmi pomohlo. Herci vedeli, o čom je reč, nikdy sa nemuseli pýtať na motiváciu svojich postáv, dobre ju poznali z vlastných životov.“ A ako veľmi je film prepojený so životom jeho autora? „V postavách je, sú to moji rodičia, ale v príbehu nie, mama je našťastie zdravá – klopem na drevo!“ reaguje Horák. „Film sme nakrúcali celkovo 27 dní na južnej Morave, v mojich rodných Napajedlách. Priamo v dome mojich rodičov, v našom vinohrade, dielni, záhrade.“

S podobne osobným vkladom do príbehu sa u nás stretávame iba výnimočne. No možno je práve v ňom ukrytá sila, s akou Domácí péče pôsobí na diváka. „Konečne som mal pocit, že chcem povedať niečo, čo by mohlo na veľkom plátne pomôcť ostatným, ale aj mne. Keď si to prežijú s hercami, keď prostredníctvom nich nahliadnu na svoje životy z inej perspektívy, v ideálnom prípade budú z kina odchádzať o trochu lepší. To bola pre mňa tá najväčšia výzva a tajne, naivne, ale úprimne som dúfal, že by sa mi to mohlo podariť. Je to film pre každého, kto nie je nesmrteľný. Pre všetkých tých, ktorí žijú obklopení blízkymi a tušia, že to tak nebude navždy,“ pozýva do kina Slávek Horák.

Domácí péče (Domácí péče, r. Slávek Horák, Česko/Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 23 miliónov Kč – približne 845 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 120 000 eur, podpora RTVS: 15 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP nosičoch.

Robert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: Forum Film

Kaboš zachytil pohyblivé piesky Líbye

„Človek mieni, osud mení.“ Presvedčil sa o tom aj slovenský režisér Ladislav Kaboš. Keď sa pred deviatimi rokmi zoznámil so slovenskou zdravotníčkou a výtvarníčkou Ľubou El Malaheg, netušil, ako dramaticky sa zmení jeho film o putovaní púšťou…

Po snímke Všetky moje deti prichádza do kín ďalší dokumentárny film režiséra Ladislava Kaboša Farby piesku, ktorý zachytáva časozbernou formou príbeh lásky a obetavosti ženy uprostred vojny. Režisér sa s protagonistkou svojho filmu Ľubou El Malaheg stretol v Tripolise. „Zoznámili sme sa v roku 2006. Bola vedúcou anesteziologicko-resuscitačného oddelenia v misrátskej nemocnici. V Tripolise vystavovala svoje maľby z piesku. Jej tvorba je inšpirovaná jaskynnými maľbami, ktoré vznikli dvanásťtisíc rokov pred naším letopočtom. Plánovali sme, že sa na miesto voľakedy prekvitajúcej civilizácie, ktorú zavial saharský piesok, vydáme spoločne a cesta cez púšť bude osou filmu.“

Počas natáčania sa však situácia v Líbyi rapídne zmenila. Príbeh tak nechcene získal nový rozmer drámy. Protagonistka stratila manžela a ostala uprostred vojnového konfliktu sama s deťmi. V štáte, pre ktorý bola cudzinkou. „Chcela pomáhať raneným, aby splatila dlh krajine – jej manžel Ahmed ju veľmi miloval, mal európsky šarm, bol rozhľadený. Zoznámil ju s Líbyou, prebudil v nej záujem o obyčajných ľudí a o moslimský svet. Kvôli manželovi neodišla, keď sa začala vojna, ale rozhodla sa pomáhať Líbyjčanom, pomáhať krajine, kde našla svoju lásku a nový domov...“ rozpráva Ladislav Kaboš.

Na filme začal pracovať ešte pred vojnou a posledná klapka padla po jej ukončení, na jeseň 2014. Vďaka časozbernému snímaniu sa režisérovi po darilo zachytiť dramatické premeny Líbye. A počas nakrúcania zažil Ladislav Kaboš aj nebezpečné situácie. „Počuli sme bombardovanie. Na Misrátu vtedy ešte dopadali rakety. Na mieste, kde sme mali bývať, spadla večer pred naším príchodom raketa na susedný dom. Našťastie všetko dobre dopadlo. Nepriestrelnú vestu sme si obliekli iba jedenkrát. Moja vážila jedenásť kíl, požičali mi ju spravodajcovia z Českej televízie. Ľuba aj Darina Smržová, ktorá snímala zvuk a je strihačkou filmu, mali pri našej prvej ceste balistické vesty,“ ozrejmuje režisér a pokračuje: „Nakrúcanie nebolo náročné iba pre nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo, ale najmä preto, že sme museli rešpektovať, že Ľuba vtedy dennodenne riešila rodinné a existenčné problémy, ktoré vyvolala vojna, a každý deň sme sa museli prispôsobovať novej situácii. Nič sa nedalo naplánovať. Dokonca ani náš odchod. Keď sme sa po druhej návšteve Misráty chceli vrátiť domov, vyzeralo to, že sa nám to nepodarí. Nad Líbyou bola vyhlásená bezletová zóna. Nakoniec sme mesto opúšťali za veľmi dramatických okolností. Zavolal nám kapitán povstaleckej lode Al Entisar, že loď sa ešte raz otočí do Valletty. V ten deň fúkal veľmi silný vietor. Všetko sme mali pobalené, celý deň sme však márne čakali na jeho zavolanie. Na druhý deň boli na otvorenom mori veľmi vysoké vlny. Dosahovali výšku osem metrov a všetky lode sa vrátili. Al Entisar bola jediná loď, ktorá z misrátskeho prístavu vyplávala. Asi po dvadsiatich dvoch hodinách sme šťastne pristáli na Malte. Roztrasení po strašnom zážitku, ktorý by sme si už nechceli zopakovať,“ spomína Kaboš.

Očami hlavnej predstaviteľky filmu Farby piesku môžeme sledovať autentický príbeh. Hoci počas bombardovania utiekla, do krajiny sa neskôr vrátila, aby mohla pomáhať. Vďaka terajšej situácii v Európe získava tento film ďalší rozmer. V súčasnosti, keď pre nás vojnový konflikt a jeho obete prestávajú znamenať iba bezmenné tváre vo vzdialenej krajine, môžeme vďaka Ľube nahliadnuť do moslimského sveta, do jeho myslenia, a reflektovať tak vlastnú hierarchiu hodnôt.

Do kín zároveň prichádza aj Kabošov starší dokumentárny film Zmenil tvár Šanghaja, ktorý vznikol už v roku 2010, vysielal sa v televízii a je dostupný aj na DVD nosičoch. V tejto snímke rozprávajú traja súrodenci – Alessa (82 rokov), Theo (85) a Martin (87), žijúci na rôznych svetadieloch, o svojom detstve a otcovi, slávnom architektovi Ladislavovi Hudecovi, ktorý „dal tvár“ šanghajským mrakodrapom a významným stavbám. Dvaja zo súrodencov – Alessa a Theo – sa vydajú po stopách svojho otca. Alessa po prvý raz v živote navštívi Slovensko. Režisérovi sa do snímky podarilo zakomponovať aj dosiaľ nezverejnené 16 mm filmy a dokresliť tak obraz a atmosféru koloniálneho Šanghaja.

Farby piesku (r. Ladislav Kaboš, Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 141 655 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 46 800 eur, podpora z RTVS: 28 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 6 DCP nosičov

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )
FOTO: Režisér Ladislav Kaboš s protagonistkou svojho filmu Ľubou El Malaheg, zdroj: Darina Smržová

V stopách originálnych českých komédií

Zavrite oči a skúste si predstaviť Bratislavu pred sto rokmi. Prešpikovanú tajomnými uličkami a tradičnými remeslami, križovatku národností a kultúr. Pridajte americké vlajky aj niekoľko mŕtvol, humor i záhadu, výrazné charaktery hlavných postáv, zaobaľte to do atmosféry filmových klasík, ale nezabudnite to prefiltrovať moderným kinematografickým jazykom. Práve ste sa ocitli v novom slovensko-českom filme režiséra Tomáša Mašína Wilsonov, ktorý začiatkom októbra vstupuje do slovenských kín.

Výpravná komédia s detektívnou zápletkou má nadviazať na poetiku legendárnych českých komédií Adéla ještě nevečeřela či Tajemství hradu v Karpatech. „Wilsonov je gejzír vizuálnych gagov, spontánnych slovných prestreliek a silnej štylizovanej výtvarnej formy. Bol by som rád, keby sa divák zabavil. Nielen na vtipných dialógoch, ale aj na detektívnej zápletke a mystifikácii. Chcel som nadviazať na žáner, ktorý z našej kinematografie na nejaký čas vymizol, no nebolo mojím cieľom nakrútiť retrofilm. Neskromným zámerom bol drzý, dynamický a výtvarne dotiahnutý film,“ hovorí český režisér Tomáš Mašín o filme, ktorý štylizoval ako grotesku.

Dej Wilsonova, ktorý napísal scenárista Marek Epstein na motívy poviedky Michala Hvoreckého Najhorší zločin vo Wilsonove, sa odohráva v čase, keď sa starosta Bratislavy snaží pripojiť mesto k Spojeným štátom americkým a premenovať ho na Wilsonov. Prípravy na tento veľký akt sú v plnom prúde, no v židovskej štvrti začne vyčíňať tajomný vrah, na ktorého je policajný zbor prikrátky. Na pomoc tak prichádza agent FBI Aaron Food (Jiří Macháček), ktorý sa s mladým policajným čakateľom Eisnerom (Vojtěch Dyk) snaží prísť sérii vrážd na koreň. „Keď som čítal scenár prvýkrát, najsilnejší dojem z neho bol, že to nie je niečo, čo by sa u nás bežne realizovalo, a že sa predovšetkým výtvarne a žánrovo vymyká bežnej filmovej produkcii. A potom som bol rád, že konečne budem mať príležitosť nehrať postavu, ktorá prežíva vzťah s nejakou ženou, prípadne s viacerými a rieši kolízie týchto vzťahov, ale naopak, postavu, ktorá má svoj vzťah k ženám jasne vyhranený. Aaron Food mal totiž päť manželiek a všetky sú – ako sám hovorí – zaplaťpánboh už po smrti. To je konečne niečo, čo sa nazýva protiúloha,“ vykresľuje svoju postavu Jiří Macháček. Podobný pocit opisuje herečka Táňa Pauhofová, ktorá sa divákom predstaví v úlohe pôvabnej Šajndele, bezhlavo zamilovanej do Eisnera. „Myslím si, že cesta k vnímaniu tohto filmu je zbaviť sa všetkých predsudkov, lebo je to film absolútne nekorektný voči všetkým a všetkému, a to je na ňom zároveň aj veľmi sympatické. Je cynicky nemilosrdný, ale ku všetkým. Je tam neuveriteľne veľa humorných aj tajomných scén, nechýba v ňom napätie a navyše je to podľa mňa typ filmu, aký momentálne minimálne v rámci Česka a Slovenska nemáme. Takýto film tu dlho nebol a podľa mňa sa dlho nikto ani nič podobné neodváži nakrútiť.“

„Dúfame, že to bude funkčná komédia, a keď bude ten humor nejakým spôsobom univerzálny, tak je nádej, že by to mohlo baviť aj ľudí v zahraničí. To, že je historicky niekam zasadený, by nemuselo byť prekážkou, aby ľudia porozumeli jeho vtipom a fórom, pretože základ je pomerne schematický a čitateľný kdekoľvek,“ povedal pred rokom pre Film.sk scenárista Marek Epstein počas nakrúcania na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Aj keď natáčanie Wilsonova prebiehalo najmä v susednom Česku, v Bratislave vznikla aj jedna z najnáročnejších scén. Robila sa v historickej budove Slovenského národného divadla. „Z finančných dôvodov sme tam mali možnosť nakrúcať len deň a v scenári sme to s Markom rozpracovali do mnohovrstvovej scény, v ktorej sa nitky príbehu prepájajú práve na tomto mieste a súčasne sa vyhlasuje nezávislosť Wilsonova. Je v nej veľa komparzu a pomerne veľká, výtvarne výrazná scéna, dali sme zložiť hymnu oslavujúcu Wilsonov – všetko je vo filme krátko, ale intenzívne,“ vysvetľuje režisér. „Pripravil som storyboard a len scény v divadle mali asi 140 záberov, do toho nepočítam zábery na orchester. Keď je niekto profesionál, vie si predstaviť, že to nebolo ľahké, čo je eufemizmus, pretože človek mal žalúdok malý a tvrdý ako lieskový oriešok. Ale všetci boli ohromne nápomocní, aj keď bolo vidieť, že padajú od únavy,“ dodáva Tomáš Mašín, ktorý režijne debutoval pred šiestimi rokmi snímkou 3 sezóny v pekle.

Wilsonov (r. Tomáš Mašín, Slovensko/Česko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 887 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 460 000 eur, podpora RTVS: 125 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: 8 DCP nosičov

Zuzana Sotáková
FOTO: PubRes