Sám pred sebou neutečiem

Režisér Marko Škop sa po medzinárodne úspešných dokumentoch, ktoré sám nakrútil (Iné svety, Osadné) alebo ich produkoval, vracia na pozíciu debutanta. A všetko nasvedčuje tomu, že aj jeho hraná prvotina Eva Nová sa zaradí do zoznamu k predchádzajúcim úspešným titulom. Na festivale v Toronte, kde mala svetovú premiéru, získala cenu FIPRESCI. V novembri vstúpi Eva Nová do domácich kín. Škop žije niekoľko rokov v Záhrebe, kde sa už stihol „udomácniť“ aj filmársky.

Kde je teraz sústredená tvoja práca – v Chorvátsku alebo na Slovensku?
– Na Slovensku, ale veľa cestujem hore-dolu. Do Záhrebu je to autom štyri a pol hodiny, rovnako ako do Košíc. Všetci sme zvyknutí na horizontály Košice – Praha. Je to veľmi podobné, len otočené do vertikály.

Trvalo dlho, kým sa ti podarilo dostať k filmovej práci v Chorvátsku? Čo bol tvoj prvý projekt?
– Ako úplne prvá prišla ponuka z festivalu, ktorý organizuje chorvátsko-americký producent Branko Lustig. Viedol som workshop pre zahraničných študentov, z čoho vznikli dva krátke filmy. Potom som sa rozhodol, že sa naučím po chorvátsky. V Záhrebe sa ľudia radi socializujú, chodia spolu von, na každom kroku je kafič – kaviareň. Všetci priatelia v Záhrebe hovoria po anglicky, no domáca ekipa po chvíli vždy preklopí na svoj jazyk. Ak som chcel byť súčasťou debaty, potreboval som hovoriť po chorvátsky. Naše reči sú si podobné, takže to išlo rýchlo a všetci tam to, samozrejme, iba kvitovali.

Poznali tvoju dokumentárnu tvorbu?
– Najväčšími dokumentaristickými festivalmi na Balkáne sú chorvátsky ZagrebDox a kosovský Prizren. V Prizrene som bol v porote a Osadné bolo otváracím filmom ZagrebDoxu. Napojenie prebehlo veľmi prirodzene.

V Chorvátsku si pracoval na seriáli, ktorý je u nás známy pod názvom Terapia. Ako si sa dostal k tomuto projektu? V Česku vznikal pre stanicu HBO, ako to bolo pri chorvátskej verzii?
– V Chorvátsku to vyrábala verejnoprávna televízia. Manželka sa na projekte podieľala ako jedna z producentiek, a keď bolo treba pomôcť s kastingmi, zapojila ma do diskusií. V televízii boli s mojou prácou spokojní a dostal som ponuku robiť druhého režiséra. Chorvátsky kolega Tomica Rukavina odrežíroval 27 častí, ja 18. V seriáli účinkovali nové tváre v mixe s najväčšími tamojšími hviezdami, ako Ana Karič, Goran Bogdan, Nina Violič či Elvis Bošnjak. Bola to krásna práca a dobrá škola práce s hercami.

Veľa uznávaných filmárov pracuje pre televíziu, napríklad pre spomínanú HBO, kde majú možnosť nakrúcať kvalitné filmy, seriály, ktoré sú takmer porovnateľné s kinofilmami, a pritom majú väčšiu tvorivú slobodu. Viaceré z nich sa stali takmer kultovými. Aký je tvoj postoj ako filmára k televíznemu filmu?
– Na jednom televíznom filme vo vývoji práve pracujem. Mladý talentovaný dramatik Ivor Martinič píše divadelné hry, ktoré sa hrajú po celom svete. O jednej z nich s názvom Mirjana uvažuje televízia a práve prebiehajú rokovania, či a ako by ju bolo možné nakrútiť. Uvidíme, možno budem na budúci rok v Chorvátsku točiť tento projekt.

Nevnímaš teda prácu pre televíziu ako niečo, pri čom sa budeš musieť vzdať niektorých filmárskych, umeleckých ambícií?
– Vôbec nie. Za dôležité považujem, aby išlo o zmysluplnú prácu, a to ponúka mnoho televíznych formátov v dokumentárnom aj hranom rode. Napríklad rád by som robil cestopis po chorvátskych ostrovoch o špecifikách, jedinečnosti, rozdieloch medzi nimi. To je taká vysnívaná delikatesa a raz sa k tomu možno dostanem. Pokiaľ ide o slovo ambície, nemám ho veľmi rád, je také dvojsečné. Stretol som sa v živote s autormi, ktorí sa premenili na chodiace ambície, akoby sa úspechy a oni sami stali dôležitejšími než samotná výpoveď. Nejde z toho pozitívna energia.

Máš možnosť porovnať finančné i divácke zázemie v Chorvátsku a u nás. Ako je to teda s finančnou podporou štátu a s diváckym záujmom o domáce tituly?
– Chorvátsky audiovizuálny fond HAVC operuje s podobným rozpočtom ako náš Audiovizuálny fond. Krajina má približne rovnaký počet obyvateľov a o čosi menej kín. Fond rozumne proporčne podporuje divácke tituly a filmy pre náročného diváka, majú kinohity, ako napríklad Kňazove deti Vinka Brešana, a festivalové úspechy – film Zvizdan režiséra Dalibora Mataniča ocenili tento rok v Cannes. Chorvátska kinematografia intenzívne žije.

Nakrútiť výlučne domáci titul je veľmi ťažké, často sú nutné koprodukcie. Aká je zatiaľ tvoja skúsenosť? Aké sú tvoje priority pri zháňaní koproducenta?
– Za najlepšie považujem prirodzené koprodukcie, napríklad keď nakrúcate v inej krajine kvôli konkrétnym jedinečným lokáciám. Naše filmy s menším rozpočtom je najvýhodnejšie nakrútiť doma, ale keďže film stojí mnoho peňazí, vždy sa zídu partnerské prostriedky napríklad na postprodukciu. Pri koprodukciách je kľúčová dôvera, preto sa snažím robiť s priateľmi a ľuďmi na podobnej frekvencii.

Podarilo sa ti spolu s priateľmi vybudovať úspešnú spoločnosť, ktorá stále funguje bez veľkých zmien a je zárukou kvality. Ako dnes, s odstupom rokov, vnímaš toto rozhodnutie založiť si vlastnú produkčnú spoločnosť? A aké je v súčasnosti jej miesto v slovenskom mediálnom priestore?
– Artileria je spoločnosť autorov filmov. Hlavne sa snažíme o tvorbu a popri práci na spoločných projektoch robí každý aj niečo iné. Ján Meliš a František Krähenbiel mi boli veľkou oporou, keď som chcel Evu Novú v jednej chvíli už vzdať, lebo sme na projekt nezískali podporu vo fáze vývoja a bol som na dne. Spolu so Zuzanou Liovou ma presvedčili, aby som bojoval ďalej, a som im za to vďačný. Výroba filmu je komplikovaný proces a producentsky je to niekedy na povraz, no na druhej strane je radosť, keď satisfakcia z tvorby stojí za to. Nech to vyznie hoci aj pateticky, pri samotnom nakrúcaní Evy Novej som bol šťastný a z filmu mám úprimnú radosť. Chcel som hovoriť o dôležitosti vedomých rozhodnutí v živote. Okolo seba vidím veľa nedorozumení, ktoré vyplývajú z toho, že mnohé nechávame na samospád, ľudia sa dajú viesť svojím momentálnym prežívaním a nemyslia na to, čo môžu spôsobovať iným. Naše chyby majú najväčší dosah na našich najbližších, na rodinu. Ublíženie a nepochopenia vytvárajú vo vzťahoch dusno, ktoré sa môže rokmi nakopiť. Zároveň ma zaujímala téma mentálnych prenosov z rodičov na deti. Po predkoch sa opakujeme nielen fyzicky, ale aj mentálne, vo vzorcoch správania.

Vo filme je scéna, keď Eva Nová v jednej chvíli hovorí svojej vnučke: „Nemusíš po mne nič opakovať“ a detská hračka po nej mechanickým hlasom verne zopakuje: „Nemusíš po mne nič opakovať.“ Do emocionálne vypätej situácie si vložil humorný moment...
– Potom sa Eva zháči, začuduje sa nad tou opakovacou hračkou slovami: „A predsa opakuje...“, hračka to po nej opäť automaticky odverklíkuje a my sa pozeráme na vnučku s otázkou, či bude podobná ako jej babka. Som presvedčený, že v mnohom áno.

S tvojimi predchádzajúcimi filmami sa spája isté autorské gesto. Zostane prítomné aj v tvojej hranej novinke?
– Pri každom filme sa snažím tvoriť nové, dotknúť sa iného, no vždy tam budem nejako prítomný. Sami pred sebou neutečieme, aj o tom je Eva Nová. Tvoje predchádzajúce dokumenty Iné svety a Osadné boli späté s regiónom Šariša, respektíve s krajným severovýchodom Slovenska, hoci sa cez ne vyplavovali aj problémy iných regiónov.

Sú pre teba tieto oblasti z pohľadu dokumentaristu stále blízke a rovnako príťažlivé? Vidíš v nich ďalšie vypuklé témy, o ktorých priebežne uvažuješ?
– Vždy ma bude zaujímať téma lokálneho v globálnom a rovnako ma vždy bude zaujímať východné Slovensko. Polovicu filmu Eva Nová sme nakrúcali na východe – v obci Pečovská Nová Ves a v mestách Lipany, Prešov a Sabinov. V Sabinove sme bývali v hoteli, ktorého súčasťou bolo kedysi kino, kam v mladosti chodievali moji rodičia. V Sabinove sa nakrúcal Obchod na korze, ľudia tam dodnes spomínajú na filmovačku s Jozefom Kronerom a nás mesto prijalo veľmi pekne. V Pečovskej Novej Vsi nám pán starosta Baňas vytvoril úplne domácu atmosféru. V komparze účinkujú miestni ľudia, vo viacerých úlohách vystupujú prešovskí herci. Hoci sa Eva Nová môže odohrávať hocikde na Slovensku, nakrúcali sme ju v krajine môjho detstva, kde sa cítim veľmi dobre.

Slovenská kinematografia v tomto malom priestore v niektorých prípadoch doplatila/dopláca na neochotu spolupracovať (výnimkou je napríklad práve generácia dokumentaristov, ku ktorej patríš a ktorá spolupracuje úzko, navzájom si pomáha). Ako po rokoch, po všetkých filmoch, úspechoch a, čo je hlavné, teraz aj s odstupom, keďže žiješ mimo Slovenska, vnímaš slovenské filmové prostredie?
– Každé prostredie tvoria jednotlivci a je odrazom konkrétnych ľudí. Najviac ho, samozrejme, ovplyvňujú tí, ktorí majú v rukách moc rozhodovať. Vždy to bude zápas záujmov, tak je to všade vo svete, aj v Chorvátsku, ale aj vo filmovo vyspelom Francúzsku. Situácia u nás sa určite výrazne zlepšila vďaka Audiovizuálnemu fondu aj RTVS. Za správne považujem, aby čo najväčší priestor dostala kvalita, či už ide o kvalitný divácky, alebo kvalitný autorský film. No u nás akoby niekedy nezohrával úlohu predchádzajúci film autora, teda aký je jeho potenciál na ďalší výsledok, v dobrom ani v zlom.

Takže predchádzajúce úspešné tituly nie sú zárukou ničoho?
– Je to škoda, keďže po ceste sa stráca veľa energie. Tvorcovia dokumentov, ktorí sa rozhodli posunúť k hranej tvorbe, uvádzajú ako jeden z dôvodov väčšiu slobodu.

Bol to aj tvoj prípad? Pretože film Eva Nová nebol od začiatku plánovaný ako hraný...
– Každý autor má vnútorné témy, ktoré ho zaujímajú, a hľadá spôsob, ako ich čo najlepšie zobraziť. Pri Eve Novej som sa rozhodol pre rod hraného filmu práve pre možnosť ísť hlboko do zobrazenia dusných nedoriešených vzťahov. To sa, samozrejme, dá aj v dokumente, ale ponor do intimity rodiny s generačnými prenosmi zasahuje všetky zúčastnené postavy až po malé deti a pri reálnych ľuďoch by som narážal na hranice, svoje ľudské hranice. V hranej forme som bol určite slobodnejší, ale pri ďalšej téme to môže byť naopak a bude to práve dokument, ktorý bude tým vhodným médiom, ako veci povedať správnym spôsobom.

Film mal svetovú premiéru v septembri na festivale v Toronte. Aké boli divácke reakcie na Evu Novú? A ako si si užil festival?
– Severoamerické publikum prežíva filmy trochu inak ako európske. V Toronte sa ľudia nahlas prejavovali, dalo sa vo vzduchu hmotne cítiť, keď Eve Novej fandili alebo vzdychali, že nie, toto nerob! Aj ma to trochu zaskočilo, keďže ide o pomerne tvrdú výpoveď. Na druhej strane to bol pre mňa indikátor, že diváci sa s postavami dokázali identifikovať. Ešte aj po skončení diskusie prišlo mnoho ľudí, ktorí sa chceli osobne podeliť o zážitok. V Európe budú možno diváci prežívať film v mrazivom tichu. Európska premiéra bude o pár dní v hlavnej súťaži na festivale v Zürichu, uvidíme tam (rozhovor vznikal v polovici septembra, festival sa koná od 24. septembra do 4. októbra – pozn. red.).

V Toronte film napokon získal cenu FIPRESCI, takže blahoželáme.
– Vnímam to ako poctu pre celý tím ľudí, ktorí sa podieľali na tvorbe filmu. Na prvom mieste patrí moje poďakovanie Emílii Vášáryovej, jej hlavnému hereckému partnerovi Milanovi Ondríkovi a všetkým ďalším hercom a spolupracovníkom.

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: Artileria