Bábky z rybárne

Neprešlo veľa času od uvedenia írskej rozprávky Pieseň mora a do kín (najmä klubových) sa dostáva ďalší celovečerný animovaný film Malá z rybárne. Napriek večerníčkovej minulosti režiséra Jana Baleja a adaptácii Malej morskej víly H. Ch. Andersena nie je ich cieľový divák úplne totožný. Dôležitými motívmi príbehu sú neduhy súčasnej spoločnosti a odkrývanie tajomstiev sveta dospelých, čo primárne oslovuje starších divákov, keďže len oni dokážu správne porozumieť motiváciám. Aktivity spojené s propagáciou česko-slovenského bábkového filmu však paradoxne priťahujú mladšie publikum.

Tvorcovia prezentujú film ako modernú adaptáciu, teda známy príbeh obohatený o známe charakteristiky a fenomény našej každodennosti. Pre zhoršujúci sa stav životného prostredia musí kráľovská rodina opustiť podmorskú domovinu a žiť na súši medzi ľuďmi. Kráľ s matkou a tromi dcérami preto začnú podnikať v tom, čo najlepšie poznajú. Otvoria si rybáreň, kde predávajú ryby – teda svojich niekdajších poddaných – na konzumáciu. Najmladšia z dcér Malá zakrátko oslávi šestnásť rokov, čo ju oprávni rozvážať po uliciach nočného prímorského mesta rybí tovar. Najväčším nebezpečenstvom však nie je neznáme okolie, ale ona sama. Zaľúbi sa do majiteľa nočného klubu, ktorého morálka zodpovedá jeho profesii. Na to, aby sme uhádli koniec príbehu zaslepenej prvej lásky, ani nemusíme poznať Andersenovu predlohu.

Príbeh filmu teda nie je ničím neobyčajný, oživuje už viacnásobne adaptovanú látku, ktorú zasadzuje do súčasnosti. Na jednej strane tak môžeme uvažovať o motívoch dospievania, prvej lásky a zrady, morálne prehnitej spoločnosti, sebaobetovania v prospech vyššieho princípu, úpadku tradícií či hodnôt ako o univerzálnych. Na strane druhej však zistíme, že ich formálna aktualizácia nie je dostačujúcim ozvláštnením. Čarodejnica s vodnou fajkou, stánky s kebabom, ázijské bistrá či pouliční artisti zrkadlia multikultúrny charakter spoločnosti, ide však len o kulisu bez vážnejšieho dosahu na priebeh deja. Istú transformáciu podstúpila aj postava hrdinkinho „princa“ Bogana, ktorý v tomto príbehu vlastní iba miestny verejný dom. Od začiatku je tak vykresľovaný ako antagonista bez kladných vlastností. Uplatnil sa tu rozprávkový princíp „čierno-bielej“. Oveľa väčší problém však je, že postavy sú ochudobnené o komplexné charakteristiky, dokážeme ich opísať aj jednoslovne. Divákovo poznanie vo vzťahu k nim sa nemení, príbeh a okolnosti nič neodhaľujú. Pozornosť filmu sa totiž sústredí na Malú a Bogana, ktorým takisto chýbajú vnútorné motivácie. Meniace sa kostýmy a účes hlavnej hrdinky síce naznačujú akýsi prerod, no ten v skutočnosti prebieha len na povrchu, vnútri ostáva Malá naďalej plachá a naivná. Keď pochopí vlastnú chybu, je ochotná čeliť neľútostným následkom. Zlo tak zostáva nepotrestané. Možno aj takúto paralelu so súčasnou spoločnosťou chcel film vytvoriť, no skôr než za aktuálnu by som tému označila za nadčasovú.

Podstatným elementom narácie Malej z rybárne je vševediaci rozprávač ukotvený v auditívnej zložke filmu. Jeho úlohou je postupne dávkovať informácie, pomocou ktorých dokáže viesť divákovu pozornosť. Hlas českého herca Oldřicha Kaisera však často duplikuje to, čo film prezrádza už obrazom, a preto pôsobí skôr ilustračne a nadbytočne. V iných prípadoch zase nahrádza emócie slovným opisom, čo značne ovplyvňuje mieru divákovho spoluprežívania emócií s postavami. Dialógy postáv absentujú, divákovo poznanie je teda silno závislé od rozprávača. Jeho neustále prítomný hlas posúva Malú z rybárne z hľadiska štylistických prostriedkov do rozprávkového žánru. V skutočnosti sa však s týmto rámcom len pohráva. Pre zaradenie prvej sexuálnej skúsenosti Malej či početných rovnako orientovaných narážok by som film považovala za vhodný skôr pre staršie publikum. To však svojím obsahom a spôsobom rozprávania pravdepodobne nedokáže dostatočne zaujať.

Z hľadiska výtvarných návrhov je Malá z rybárne osobitý bábkový animovaný film. S rovnakou myšlienkou pracuje aj distribúcia a PR tohto filmu. Na tradíciu a kvalitu českej bábkovej animácie upozorňujú sprievodné podujatia, akými sú napríklad interaktívne výstavy, kde sa nádejným divákom predstavujú originálne kulisy, bábky, výtvarné a animačné dielne či ukážky z nakrúcania. Je tu snaha prilákať publikum na zákulisné informácie odhaľujúce náročný proces tvorby Malej z rybárne, napríklad aj enumeráciou naanimovaných záberov, časom stráveným animovaním atď. Hoci na jednej strane môžeme túto formu propagácie považovať za istý spôsob osvety, na strane druhej je v nej vedľajší úmysel, a to prilákať divákov na nie úplne vydarený animovaný film.

Malá z rybárne (Malá z rybárny, Česko/Slovensko, 2015) _SCENÁR A RÉŽIA: Jan Balej _V ČESKOM ZNENÍ ÚČINKUJE: Oldřich Kaiser _HLASOVÉ RUCHY: Anežka Kubátová, Petr Forman, Ivana Chýlková, Barbora Hrzánová, Jan Novotný, Nina Divíšková a iní _MINUTÁŽ: 75 min. _HODNOTENIE: • •

Lea Krišková ( absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Miracle Film

Žena-oko

Portréty žijúcich osobností majú v porovnaní so spomienkovými rešeršami, venovanými tým, ktorých životná dráha sa už skončila, vždy výhodu. Je ňou možnosť živej reflexie zaznamenaného a vyrozprávaného, zbaveného piety i smútku. V prípade dokumentu o živote fotografky Zuzany Mináčovej to platí dvojnásobne.

Hneď v úvode sprevádzajú krátky zostrih jej rozčúlených komentárov na adresu filmu salvy smiechu. Protagonistka okamžite zaujme svojím nadhľadom a skvelým zmyslom pre humor. Ten je akýmsi veliacim motívom príbehu zrasteného s filmom ako centrálnym bodom záujmu jej neúnavného objektívu. Aj na jej fotografiách defilujú poväčšine herci a herečky a jej rodokmeň, siahajúci až kdesi k jednému z Jánošíkových hôrnych chlapcov Silbersteinovi, dokladá ukážka z Fričovho Jánošíka. Režisér Matej Mináč pracuje s týmto zdvojeným princípom života vo filme a filmu v živote dôsledne a bez zbytočných previsov. Zaujímavé je, že táto koncepcia organicky vychádza z reality. Akoby bolo neustále jej imperatívom a alfou i omegou všetko, čo sa deje ako pred kamerou, tak v prozaickom zákulisí filmu. Nadšená obdivovateľka Paľa Bielika si hľadá prácu vo filme a jej prvým sprievodcom po filmovom štúdiu je sám majster. Životným partnerom je filmový scenárista Ján Mináč a jej detstvo je inšpiráciou pre snímku Všetci moji blízki, ktorú nakrúti jej syn – filmový režisér. Hrané dokrútky dramatických aj tragických okolností jej priateľstva a prvej lásky, ktorá ju oddane nasledovala až do Osvienčimu, tu síce svojou realizačnou úspornosťou a sentimentalitou trochu narážajú na odpatetizovaný tón celku, ale koniec-koncov sú aj vo svojej nedokonalosti súčasťou populárneho registra filmových štylistických postupov.

Obratnou štylistkou a manipulátorkou je aj pani Zuzana. Marek Eben premýšľa nad jej neuveriteľnou komunikačnou mágiou, ktorou si diriguje pózujúce hviezdy na karlovarskom červenom koberci. Danny DeVito si na jej povel v slovenčine dáva dole okuliare, John Travolta dvíha ruky a Richard Gere sa jej priateľsky prihovára hneď po prvej fotografii. Niekedy sa zdá, akoby mal filmový festival v Karlových Varoch patent na generovanie žijúcich legiend. Jeho súčasťou je už desaťročia aj pani fotografka a jej očami vidíme parádne defilé hviezd. Ku každému obrázku nasleduje zasvätený komentár, príbeh či anekdota. Osobne je dokonca prítomná Claudia Cardinale. Film má slušnú sumu atribútov schopných pritiahnuť do kín aj takých divákov, ktorí tento žáner obvykle vynechávajú.

Zákulisie festivalu je tu in flagranti. Fotografka loví zábery uprostred cvakajúcich fotoaparátov, zápasí s nefungujúcou technikou a bez problémov sa pohybuje v kolektíve, ktorý vekovo zodpovedá jej vnukovi. Ako doyenka večne prítomného zboru fotografov sa teší jeho úcte a obdivu. Aj najmladší člen vie, že jej prítomnosť si treba zapamätať.

Osobnostná i profesionálna formácia fotografky dáva impulz na úvahy o vertovovskej koncepcii „ozbrojeného pohľadu“, keď je človek kino-okom a objektív prostredníkom procesu písania, vytvárania reality, pri ktorom splýva človek a technika. Tá dokonca určuje a formuje životnú dráhu ľudského média, cez ktoré plynú odrazy toho, na čo namieri objektív. Fotografický obraz, jeho zmysel a výraz, je odrazom aj impulzom zároveň. Je to forma komunikácie, oslovenia obrazom minulosti. Mináčová podáva hviezdam fotografie spred desiatok rokov so slovami: „To je darček pre vás.“ Gesto okamžite láme bariéry, naučené úsmevy i správanie a darca má doložku najvyšších výhod, povolenie vstupu tam, kde vzniká výnimočné.

Objavuje sa tu aj akcent na kontinuitu, akási časozberná fotografia, zachytávajúca aktérov v rovnakých pózach v intervale niekoľkých desaťročí. Taká je séria fotografií dvojice Smoljak – Svěrák pri poštovej schránke v Karlových Varoch či manželskej dvojice Josef Abrhám – Libuše Šafránková v ponáške na bergmanovské kompozície tvárí. Sú registráciou plynutia času, ľudskej prítomnosti a pominuteľnosti aj tým, čo by sme mohli nazvať permanentná obnova, striedanie záplavou nových objektov a ich následnou zmenou v nezvratnom kolobehu.

Jeho variáciou je aj komentár pani Zuzany k ponovembrovým výjavom novej reality, k rekonštrukcii symbolov a postáv slovenského štátu s jeho submisívnym postavením voči fašistickému Nemecku a známym postojom k židovskému obyvateľstvu. Trauma minulosti sa obnovuje, „to už tu bolo“. Spomienka na permanentný strach a úzkosť, znásobená návštevou koncentračného tábora v Osvienčime, pohľadom na väzenskú pričňu, na koľaje do pekla, kde „práca oslobodzuje“, je ďalšou úrovňou výpovede o zložitom osude, v mnohom ilustrujúcej tie najdramatickejšie krízy 20. storočia, od nástupu fašizmu k nástupu a následnému pádu komunizmu.

Výnimočným momentom tohto portrétneho dokumentu je aj to, že ho natočil syn o svojej matke a táto rodinná atmosféra umocňuje bezprostredný emocionálny výraz filmu. Divák sa mení na účastníka živej diskusie a do istej miery aj zápasu o význam a výber toho, čo vo filme má byť a akú to má mať podobu. Dôraz na emocionálnu stránku rozprávania, možno aj na úkor faktografie, je rovnako neštandardným postupom a znásobuje pôsobivý výraz filmu.

Dojímavo odkrýva emocionálny kontext svojej fotografie Magda Vášáryová. Vznikla tesne po smrti jej otca a ona číta vo svojej tvári zvláštny smútok. Film dáva statickým obrazom – fotografiám nové významy, respektíve obnovuje ich a komentármi im dáva novú emocionálnu akceleráciu.

Keďže tohto roku bol v kinách aj portrétny dokument Martina Šulíka o scénografovi Milanovi Čorbovi, ponúka sa možnosť porovnania týchto nesporne osobitých filmov. Mináčovský tandem, pochopiteľne, ide po hlbších vertikálnych tónoch osobnej výpovede, kde vzťah k profesii fotografky filmového sveta dominuje a dobové ukotvenie je zaujímavé do tej miery, do akej sa týka protagonistky. Evidentná je aj snaha o emocionálny akcent filmu a potreba zaujať i pobaviť diváka. Šulík je v Milanovi Čorbovi konvenčnejší, elitárskejší, sústredený na „poetiku“ osobnosti. Cez jeho kolegov hodnotí prácu, necháva hovoriť odborníkov na scénografiu a divadelných kritikov, ale zaujímajú ho aj osobnostné rysy hrdinu vrátane jeho koníčkov. Jedno i druhé zasadzuje do dobového kontextu a dáva tak filmu horizontálny rozmer. Skúma väzbu medzi človekom a dobou, v ktorej žije, čo je zaujímavé aj svojím vizuálnym rozmerom a premietnutím sa do Čorbovej tvorby.

Mináča viac inšpiruje a priťahuje žáner dokudrámy, kombinácie dokumentárnych a hraných pasáží. Chce ozajstný dramatický „kus“, nestačí mu rozprávanie, verbálna spomienka. Vidí dramatické detstvo svojej matky ako tému na ďalšie sfilmovanie. Film a obraz je skrátka inherentnou formou videnia, stotožnenia osudu s jeho filmovou podobou. Okrem iného má táto metóda aj terapeutické účinky, ako potvrdzuje samotná protagonistka filmu. Výčitky svedomia za nešťastný osud detskej lásky jej nedávali dlhé roky spávať.

Rozdiely v režijnom štýle oboch filmov ležia kdesi na hranici medzi Európou a Amerikou. Šulík decentnejšie dávkuje emócie a neponúka príbehovú paradigmu o talentovanom selfmademanovi, ktorý dokázal prekročiť ideovú nežičlivosť doby a s úspechom uplatniť svoj talent. Mináč nemá v tomto ohľade žiadne zábrany. Svedčí o tom aj slogan jeho filmu: Osud ženy, fotografky, ktorú zachránila veľká láska a ona chcela túto lásku odplatiť tým, že viedla zmysluplný život. Mináč vyznáva melodrámu, divácky vďačný žáner, zrozumiteľný lokálne aj globálne. Presunutie hranej časti – tajomstva, ktoré fotografka dlhé roky skrývala – do druhej polovice filmu na zvýšenie očakávania a dramatického efektu takisto zodpovedá dramaturgickým postupom za veľkou mlákou.

Asi by sme v slovenskom filmovom a fotografickom miestopise museli veľmi dlho hľadať ženu, ktorá by sa Zuzane Mináčovej vyrovnala nielen odvahou presadiť sa v ešte stále dominantne mužských povolaniach, ale aj akousi živelnou činorodosťou, nezlomnou razanciou a energiou byť stále v plnej poľnej tam, kde sa deje to, čo sa dá fotografovať. Ak bolo sprostredkovanie esencie životnej vitality, talentu a humoru výnimočnej ženy cieľom filmu, nepochybne sa to podarilo.

Očami fotografky (Slovensko/Česko, 2015) _SCENÁR A RÉŽIA: Matej Mináč _KAMERA: Jan Drnek _HUDBA: Miloš Krkoška _ÚČIKUJÚ: Zuzana Mináčová, Matej Mináč, Julie Ondračková, Zdeněk Piškula, Lukáš Král a iní _MINUTÁŽ: 81 min. _HODNOTENIE: • • • • ½

Viera Langerová ( filmová publicistka )
FOTO: Itafilm