O sile a zraniteľnosti malej plavkyne

V bratislavskom prístave som ešte nebol, a hoci ma trochu znervózňuje hľadanie správnej cesty, som naň zvedavý. Je horúca sobota 29. augusta, niečo pred trinástou hodinou. Vtedy sa má v prístave začať nakrúcanie nového filmu Juraja Lehotského. Takže moja zvedavosť je dvojnásobná. A hneď po príchode na pľac sa k nej pridáva prekvapenie.

Nie, nakrúcanie sa nezrušilo ani nepresunulo. Štáb je na mieste, chystá sa scéna. Za iných okolností by som povedal, že na pľaci vládne ruch, no nie je to celkom tak. Štáb je totiž malý, nenápadný, a hoci je Juraj Lehotský v prípravnom nasadení, nie je stredobodom žiadneho veľkého hemženia, ktoré by musel prácne koordinovať vo svoj prospech. Zaujíma sa predovšetkým o malé dievča, ktorému maskérka upravuje vlasy. Dievča? Myslel som si, že hrdinom filmu je malý chlapec z rozvedenej rodiny. Erik. Tak sa mal film aj volať. „Zmena z chlapčenského hrdinu Erika na dievča Ninu vznikla spontánne. Spolu so scenáristom Markom Leščákom sme si uvedomili, že by bolo zaujímavé vidieť v príbehu dievča, ktoré by nieslo akýsi chlapčenský charakter. Bojovnosť. Bude takou samotárkou vo svojom svete, ktorému rozumie iba ona,“ ozrejmuje režisér. „Dievča má v sebe zároveň väčšiu zraniteľnosť a krehkosť. Pôsobí medzi rozhádanými rodičmi stratenejšie. Rozprávanie o dievčati, ktoré miluje športové plávanie, nám pripadalo silnejšie a jedinečnejšie a tomu sme prispôsobili aj nové obsadenie matky a otca.“ Malú Ninu stvárňuje usmievavá Biba, ostrihaná na chalana. A v súvislosti s ňou ma čaká ďalšie prekvapenie nakrúcania, ale až o niečo neskôr.

Všetko sa odohráva vonku na dlhej betónovej plošine, krytej železnou strechou. Naboku sú odstavené nákladné vagóny, kde-tu pohodené kôpky dreva, káble a oceľové laná. Pozdĺžny okraj plošiny čnie vysoko nad Dunajom, k protiľahlému brehu spútanej rieky sa zavše privlečie bruchatá loď. Prístav je skvelá kulisa pre film. Juraj Lehotský má na krku malý fotoaparát a premýšľa nad riešením scény, ako príde do prístavu Nina za svojím otcom. Toho hrá Adrian Jastraban. Oblečený v špinavých montérkach skúša, či mu pôjde zváranie. Bez problémov. Chvíľu trvá, než si režisér dohodne postup s hercami a kameramanom Norom Hudecom. Napokon sa spúšťa akcia a Nina kráča popri vagónoch k pracujúcemu otcovi – „Tata.“ – „Čo tu robíš? Stalo sa niečo?“ Nina vysvetľuje, že chce plávať, otec namieta, že nemôže, pretože má narazené rebrá, a keď sa dcéra prieči, chystá sa zavolať jej matke. Nina sa však rozbehne a malá potýčka sa preklápa do akčnejšieho vyústenia. To však príde na rad neskôr.

Zatiaľ sa opakuje scéna krátkeho rozhovoru, najprv sa kamera zameriava na Ninu, neskôr sa rovnaká scéna nakrúca s dôrazom na postavu otca. V tejto druhej fáze Ninu v zábere nevidieť, no Bibka, ako ju oslovuje režisér, je aj tak na značke, aby mohla nahrávať Adrianovi Jastrabanovi. Keď z úzadia sledujeme akciu, s chichotom sa za nami otáča. Je to prosto sympaticky živé dieťa, no keď sa opätovne dostane pred objektív, v momente mení výraz, v ktorom sa odrazu mieša smútok a zraniteľnosť s odhodlaním a priamosťou. A pôsobí to nenútene a presvedčivo. Prekvapený rozmýšľam, kde sa to v tom usmievavom stvorení berie. Súčasne však oceňujem Jurajov výber hlavnej predstaviteľky.

Spoza železnej konštrukcie nad plošinou začína vyzerať slnko a priestor nakrúcania rýchlo obsadzujú čoraz väčšie svetelné mapy. Štáb sa musí poponáhľať, aby sa obrazová atmosféra úplne nelámala. Režisér ešte vyskúša zopár nápadov, ako dynamické snímanie bežiacej Niny alebo detail jej tváre, popred ktorú by mali preletieť iskry zo zvárania, a ide sa na veľký celok z protiľahlého brehu. Členovia štábu si berú vysielačky a rozdelia sa. Lehotský sprevádza kameramana a akciu riadi na diaľku, kým herci zostávajú na starej známej plošine a produkčný prevetrá čln, aby ho dostal zo záberu. V chystanej scéne má Nina na úteku pred otcom zbehnúť po schodíkoch, čo vedú z plošiny k rieke, a napokon odplávať. Všetko je jasné, môže sa začať. Ide to až prekvapivo hladko – Biba sa na schodíkoch bleskovo vyzlieka, bez okolkov vstupuje do Dunaja a pláva preč. Vo vode ešte stíha rázne reagovať na otcove bezradné výkriky. Opäť ma prekvapuje – odvahou. Režisér končí akciu, je spokojný, Biba, ktorá je už od brehu slušne ďaleko, sa môže vrátiť. A celý výstup zopakovať. Tentoraz sa zvukár presunie k produkčnému do člna, aby sa pokúsil o lepší záznam. Chvíľa čakania, než záberom prejde iný motorový čln, a Biba opäť uháňa po schodíkoch, vchádza do rieky a Adrian Jastraban ako predstaviteľ zaskočeného otca na ňu márne volá.

„Stop!“ Je to „v kufri“, Biba sa môže ísť osušiť. V tropickom teple to nebude až taký problém. Zostáva už len drobnosť – nakrútiť ju z nadhľadu, ako uniká po schodíkoch do rieky, a v prístave pre filmárov padla. Štáb sa však ešte plánuje presunúť ku karloveskému ramenu Dunaja na večerné nakrúcanie.

Ja odchádzam domov a na spiatočnej ceste strieda moju počiatočnú zvedavosť iná. Teraz už myslím na hotový film. Hoci je mi jasné, že na jeho ceste do kín môže tvorcov ešte všeličo znervózniť. A všeličo znamená aj čas a peniaze. „Keďže máme detského hrdinu, musíme film dokončiť približne do piatich mesiacov. Ak dopadne priaznivo podpora z Audiovizuálneho fondu, začneme nakrúcať zase v polovici októbra,“ vysvetľuje Lehotský s tým, že v lete nakrúcali len päť dní. „Čaká nás ich ešte zhruba tridsať. Nakrúcať sa bude v rodinnom dome, v otcovom malom byte, na rakúskej pumpe, v prístave, v uliciach sídliska, pri Dunaji, na plaveckých pretekoch. A vo filme by sa mal nakrátko objaviť aj americký plavec Michael Phelps,“ dodáva režisér. Snímku, ktorá teraz nesie pracovný názov Nina, produkčne zastrešuje spoločnosť Punkchart films a vo fáze vývoja ju podporil AVF aj program MEDIA. Premiéra sa zatiaľ plánuje na koniec roka 2016.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta