(23. 4. 1939 – 2. 8. 2013)

V historickej budove Slovenského národného divadla sa 9. augusta konala rozlúčka s významným hercom, režisérom a pedagógom Jozefom Adamovičom, ktorý zomrel vo veku 74 rokov.

Najstaršie spomienky na herca Jozefa Adamoviča siahajú až do roku 1955, keď sa len ako šestnásťročný zúčastnil na nakrúcaní filmovej veselohry Karola Kršku a Jozefa Medveďa Štvorylka. Nádejný mladík sa po tejto skúsenosti rozhodol v kariére herca pokračovať a časom sa z neho stala jedna z najuznávanejších osobností slovenského filmu a divadla. Vysokú školu múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1960 ako jeden z najlepších študentov. Talentovaný herec ihneď nastúpil do činohry Slovenského národného divadla. A v tomto období prišiel aj nečakaný úspech v zahraničí. Z čerstvého absolventa VŠMU sa vďaka filmu Valčík pro milión (r. Josef Mach) stala veľká hviezda na Kube a doma sa mohol Adamovič pochváliť tisíckami ctiteliek.

Náhly úspech dokáže aj ublížiť. Sú herci, ktorých bude tvár vždy predurčovať na istý typ postáv. Výrazné črty predurčovali Adamoviča na úlohy húževnatých chlapov, ktorí si stoja za slovom. Našťastie sa pozíciou ženského idolu nenechal zmiasť a rozvíjal svoj herecký talent, nedal sa zaškatuľkovať.

Azda ani nebolo úlohy, ktorú by si nevyskúšal. Skvele sa hodil napríklad na postavy slovenských junákov, zahral si a zatancoval vo viacerých folklórnych filmoch. Bol zaľúbeným mládencom v Roku na dedine (r. Martin Ťapák, Karol L. Zachar), hájnikom Michalom v adaptácii Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy (r. Jozef Pálka), Miškom v televíznej verzii Tajovského Ženského zákona (r. Pavol Haspra) a vo filme Kubo prebral nevestu Jozefovi Kronerovi.

Pre širokú verejnosť zostáva v pamäti najmä ako Móric Beňovský z úspešného televízneho seriálu z roku 1975 Vivat Beňovský (r. Igor Ciel). Bol to jeden z projektov, kde si zahral po boku svojej dlhoročnej manželky Božidary Turzonovovej.

Pre iných bol zase jedným z najvýraznejších hercov SND. Počas svojho pôsobenia v divadle stvárnil približne šesťdesiat postáv. Zahral si v Kráľovi Learovi, v Richardovi III., populárny bol i jeho Christian v hre Cyrano z Bergeracu. Herec Martin Huba na tieto časy spomína pre denník Plus jeden deň: „My si dnes ani nevieme predstaviť, aký bol on v tých šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárny. To sa dá s dnešnou popularitou ťažko porovnať. Spomínam to preto, lebo zostal absolútne normálny, na svoju slávu sa pozeral s milou iróniou, nikdy nepodľahol sebaobdivu. Považoval som to za veľmi mužné a inteligentné.“

Záznamy jeho cesty sa po roku 1989 vytrácajú, v médiách sa objavoval zriedkavo, ale spomienky na neho nájdeme všade. Jozef Adamovič bol hercom, režisérom, spoluzakladateľom Akadémie umení v Banskej Bystrici aj obľúbeným profesorom študentov košického konzervatória.

Vladana Hrivnáková (študentka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)

(26. 6. 1918 – 8. 8. 2013)

Jiří Krejčík patrí medzi velikánov československej a českej kinematografie. Pôsobil ako režisér, scenárista a príležitostný herec. Aj napriek pokročilému veku bol neustále zapriahnutý do filmového diania i tvorby. Necelé dva mesiace po jeho 95. narodeninách sa s ním však nielen filmový svet musel rozlúčiť.

Pochádzal z Prahy. Po maturite začal pôvodne študovať techniku, ale pre uzatvorenie vysokých škôl počas nemeckej okupácie pôsobil na Barrandove ako štatista a pomocný režisér. Práca pri filme ho zaujala natoľko, že po skončení vojny začal študovať filmovú vedu a pustil sa do filmovej a televíznej réžie. Prvou príležitosťou bol krátky animovaný film Dárek (1946) Jiřího Trnku a Jiřího Brdečku, kde mal Krejčík na starosti hranú časť. O rok neskôr už uviedol svoj celovečerný debut Týden v tichém domě. Jeho nasledujúce snímky sú poplatné dobe, v ktorej vznikali, keďže ani Krejčík sa nevyhol ideologickému nátlaku zhora. Zaujímavou výnimkou je film Svědomí (1948), citlivo ladená psychologická dráma o vine a výčitkách bežného človeka. Krejčík sa v nej zaoberá motiváciou konania, etickými a morálnymi hodnotami, ľudskými slabosťami a cnosťami, odhodlaním či strachom. S podobnými motívmi sa môžeme stretnúť v mnohých jeho ďalších filmoch. Napríklad v kolibskom projekte Polnočná omša (1962) zachytáva dilemu rodiny kolaborujúcej s Nemcami, ktorá má prichýliť zraneného syna – partizána. Spolu s Jozefom Kronerom, Hanou Meličkovou a Ladislavom Chudíkom si tu zahralo viacero významných slovenských hercov.

No Krejčíkov filmový záber bol širší. Dokázal rovnako premyslene nakrútiť psychologickú drámu, historický príbeh či komédiu. Vyhýbal sa prehnanému pátosu a rád sa na veci pozeral s vtipným nadhľadom a uštipačným humorom. K jeho vrcholným dielam patria tituly Vyšší princip (1960), Svatba jako řemen (1967), Pension pro svobodné pány (1967) alebo Božská Ema (1979) s Božidarou Turzonovovou v úlohe Emy Destinovej. Jeho posledný celovečerný film Prodavač humoru (1984) s Júliusom Satinským je zaujímavou satirou o úrovni socialistickej zábavy. Na svoju dobu to bola odvážna snímka, ale kritiky súdobých pomerov sa Krejčík nikdy nebál. Práve pre svoju večnú nespokojnosť a otvorenosť mával problémy, na Barrandove dostával zákazy, smel tvoriť len v televízii, jeho filmy sa nepremietali.

Dôležitou súčasťou Krejčíkovej tvorby bola vždy práca s hercom. Vedel objavovať mladé talenty a zviditeľnil aj viacero slovenských mien. „S mladými hercami som mal vždy prekrásnu spoluprácu. Prijímali moje tvorivé podnety a boli schopní ich tvorivo spracovať. Vzájomne sme si rozumeli. Cítil som, že sú vďační za moju podporu, a ja som mal radosť, keď sa objavil nový talent. Tak to bolo s Emíliou Vášáryovou v Polnočnej omši, s Ivanom Mistríkom vo Vyššom principe, s Hanou Hegerovou vo Frone, s Janou Brejchovou, Vladimírom Pucholtom... a mnohými ďalšími,“ povedal pre magazín Českej televízie ČT+. A podobne si pochvaľoval aj spoluprácu s Gabrielou Marcinkovou, ktorú pred pár rokmi obsadil do svojho posledného televízneho filmu Osudové peníze (2010). Medzi českými herečkami vraj žiadnu adeptku nenašiel.

Martina Polívková ( filmová publicistka )