39. LFŠ UHERSKÉ HRADIŠTĚ

Killer, Kašpar, Goebbels v tropickom kotle


Letná filmová škola nie je klasický festival, skôr vzdelávacie podujatie pre klubistov a fanúšikov filmu. Zo zložitej programovej štruktúry sa nováčik môže aj „sfanfrniť“: vyberať si v sekciách a okruhoch zameraných na dejiny kinematografie, osobnosti filmu, tematické bloky, žánre je zložité – a tak to bolo aj na tohtoročnej 39. LFŠ v Uherskom Hradišti (26. júla – 3. augusta).


Istotou mohla byť stávka na portugalskú kinematografiu, predstavenú od éry nemého filmu cez novú vlnu a filmy venované špecifickému hudobnému žánru fado až po súčasnosť, ktorú predstavujú okrem iných aj režiséri Pedro Costa (1959) a dnes 104-ročný (!) Manoel de Oliveira: mohli sme vidieť jeho Prácu na rieke Douro (1931) i príspevok do poviedkového filmu Staré mesto (2012). Do Hradišťa majster prísť nemohol, lebo práve nakrúca v Brazílii film o posadnutosti diablom.

Zo slávnych období dejín filmu padla voľba na zlatú éru Hollywoodu, na tento účel vymedzenú rokmi 1929 až 1945. Oveľa „vzrušujúcejšiu“ kolekciu však tvorili nemecké filmy nakrútené po Hitlerovom nástupe k moci pod bdelým okom ministra propagandy Josepha Goebbelsa; spomedzi tisícky filmov z obdobia rokov 1933 až 1945 má asi stovka propagandistický charakter, z nich polovica je v Nemecku doteraz zakázaná. Pravda, neodniesla si to len Leni Riefenstahl s Triumfom vôle, ale aj menej známi „tvorcovia“ s filmami antisemitskými (Žid Süss), antikomunistickými (Chlapec z Hitlerjugend), antibritskými (Strýko Krüger), antisovietskymi (GPU), antičeskými (Zlaté mesto)...

LFŠ bola aj podujatím osobností. Z tých nežijúcich to bol japonský režisér Kaneto Šindó, ktorý zomrel vlani vo veku sto rokov (svoj posledný film nakrútil len dva roky pred smrťou). Prominentným hosťom bol Goran Paskaljević i poľský scénograf Allan Starski (Oscar za Spielbergov Schindlerov zoznam, César za Polanského Pianistu). V dobrej spoločnosti sa tak ocitol tohtoročný jubilant Dušan Hanák. S obrovským záujmom publika sa stretol estónsky režisér Ilmar Raag a jeho slávny film Trieda o fiktívnom masakre na strednej škole v Tallinne, na ktorý spolu s ďalšími tvorcami nadviazal sedemdielnou televíznou sériou o osudoch tých, čo prežili.

Predstavenie kinematografií krajín Vyšehradskej štvorky sa do veľkej miery nieslo v retroštýle (retrospektíva Vojtěcha Jasného, ktorému v účasti zabránil úraz, „širokouhlé šesťdesiate“ z Národného filmového archívu Praha, poľský historický veľkofilm), skromnejšie bol zastúpený súčasný poľský a maďarský film. Z novej českej tvorby zaujali popri hraných filmoch, ktoré sa už dostali alebo sa čoskoro dostanú aj do našej distribúcie (Líbánky Jana Hřebejka, Jako nikdy Zdeňka Tyca), skvelé dokumenty Heleny Třeštíkovej (Život s Kašparem, časozberný portrét herca a režiséra Jakuba Špalka), Josefa Abrháma ml. (Hoteliér o pokuse Jana Kačera naštudovať s Pavlom Landovským jeho hru Hodinový hoteliér) či Báry Kopeckej (DK o živote a tvorbe predčasne zosnulého architekta Davida Kopeckého).

Zo slovenských filmov si diváci mohli pozrieť Ďakujem, dobre Mátyása Priklera, Môjho psa Killera Miry Fornay, Zázrak Juraja Lehotského, Nový život Adama Oľhu, Zamatových teroristov Pavla Pekarčíka, Ivana Ostrochovského a Petra Kerekesa. Do kolekcie najlepších študentských filmov bol zaradený aj film Matúša Krajňáka Are You Feelin’ Good?, do bloku študentských animovaných filmov zasa Pandy Matúša Vizára, Frankenhand Andreja Gregorčoka, Terra Nullius Martiny Frajštákovej a tWINs Petra Budinského.

Jaroslav Hochel (filmový publicista)
 

21. ART FILM FEST

Kde vlastne bol ten Art Film Fest?


Skromné začiatky, postupný rozmach, takmer zánik i povstanie z popola zažil vo svojej histórii festival Art Film Fest (AFF) v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne. V priebehu rokov sa pozmenil názov podujatia, šachovalo sa aj s miestom konania – tohto roku ešte o čosi viac.


Dvadsiaty prvý AFF (21. – 26. júna) bol o dva dni kratší než zvyčajne. „Šetriaci režim“ sa prejavil aj vo voľbe nositeľov ceny Hercova misia a vo výbere filmov, medzi ktorými bolo dosť distribučných predpremiér. Program to však kvantitatívne ani kvalitatívne veľmi neovplyvnilo, hoci pravdou je, že žiadny divák nemôže vidieť za šesť dní toľko filmov ako za osem.

Hoci aj v predošlých ročníkoch bežala časť programu v Trenčíne, centrom diania zostávali Trenčianske Teplice s príjemným kúpeľným parkom a so svojskou atmosférou. Tohto roku sa do Trenčína presťahovalo prakticky celé zázemie festivalu; v Tepliciach zostali ceremoniály spojené s Mostom slávy, niektoré sprievodné podujatia a, samozrejme, zdigitalizované kino Prameň. Zdigitalizované je aj trenčianske ArtKino Metro, svoje brány opäť otvorilo socialistické monštrum zvané ODA a dve moderné kinosály poskytol Cinemax. Pri absencii kinostanu (o ktorej sa organizátori vyjadrovali, akoby ju spôsobila vyššia moc, a nie ich rozhodnutie) bol tak pomer kinosál 4 : 1 v prospech Trenčína (v minulosti 3 : 2). Nepochybujeme o tom, že podmienky sú v Trenčíne vyhovujúcejšie, ale zrejme to nebude jedinou príčinou zmeny; tú hlavnú treba hľadať v slovách riaditeľa festivalu Petra Nágela: „Nie je trvalo udržateľné, aby celú festivalovú infraštruktúru priviezli a zafinancovali len samotní organizátori.“

Toto pozadie bolo však návštevníkom festivalu pravdepodobne ukradnuté, lebo tí dychtia najmä po kvalitných filmoch. Určite ich nesklamala ani súťaž hraných filmov, v ktorej sa stretli snímky z významných medzinárodných festivalov (Cannes, Berlinale, Rotterdam, Sundance). Zvíťazil film kazašského režiséra Emira Bajgazina Hodiny harmónie, ktorý tematizuje násilie v prostredí základnej školy a zároveň ho metaforicky zovšeobecňuje. (Škoda, že dojem trochu pokazili režisérove arogantné reakcie na otázky divákov po premietaní.) Snímke udelili aj Cenu primátora Trenčianskych Teplíc. Modrého anjela za réžiu získal film gruzínsko-nemeckej dvojice Nina Jekvtimišvili – Simon Gross V rozpuku, ktorý citlivo zachytáva mladučkú protagonistku v chaotickom roku 1992. Jej predstaviteľka Lika Babluani si odniesla Modrého anjela za ženský herecký výkon; obdobnú cenu v mužskej kategórii dostal turecký herec Ercan Kesal za výkon vo filme Aliho Aydina Pleseň. Kvalitu súťaže podčiarkla porota udelením až dvoch Zvláštnych uznaní, a to mexicko-španielskemu filmu Zlatá klietka (r. Diego Quemada- Diez), príbehu troch guatemalských tínedžerov na strastiplnej ceste za lepším životom v USA, a rakúskej snímke Vojačka Jana (r. Daniel Hoesl), v ktorej sa konfrontuje snaha dvoch žien z rôznych prostredí vymaniť sa zo zabehaného spôsobu života. Film zároveň získal Cenu primátora Trenčína. Naším želiezkom v ohni bola dráma Miry Fornay Môj pes Killer, ktorej sa v silnej konkurencii ocenenie neušlo; režisérka však získala Cenu Film Europe, udeľovanú za mimoriadny tvorivý čin mladého slovenského filmového tvorcu, ktorý získal uznanie v zahraničí.

Spomedzi 38 titulov v súťaži krátkych filmov si Modrého anjela vybojovala Realita 2.0 mexického režiséra Victora Orozca Ramireza, animovaný dokument o násilí spojenom s drogovým obchodom. Zvláštne uznania pripadli austrálskej Rieke režiséra Tarquina Netherwaya o dvoch tínedžeroch, ktorých spojila náhoda a ktorí spolu zabíjajú letný čas, a španielskemu dokumentu Príbeh pre Modlinovcov brazílskeho režiséra Sergia Oksmana, ktorý tematicky súvisí s Polanského filmom Rosemary má dieťatko.

Hlad divákov uspokojili aj filmy zo sekcií Európske zákutia, Okolo sveta, Prísľuby z východu, Láska a anarchia – napríklad novinky Bruna Dumonta, Françoisa Ozona, Wonga Kar-waia, Richarda Linklatera, Sergeja Loznicu, Danisa Tanovića. Focus sa tentoraz zameral na Škadináviu v kolekcii rozsahom neveľkej, ale mimoriadne kvalitnej. Skutočným zásahom do čierneho bola však riskantná stávka na canneského víťaza – Život Adèle režiséra Abdellatifa Kechichea, uvedený v pôvodnej trojhodinovej verzii, ktorú pravdepodobne na Slovensku už nikdy nikto neuvidí.

V ostatných rokoch má silnú pozíciu sekcia Slovenská sezóna; popri snímkach už známych z distribúcie ponúkla aj viacero noviniek, z toho tri dlhometrážne: debut Romana Fábiana Banícky chlebíček a dokument Ľubomíra Štecka Štvorec v kruhu. Slovenský filmový ústav predstavil pri príležitosti 50. výročia svojho založenia reštaurované kópie filmov Pieseň o sivom holubovi, 322 a Sedím na konári a je mi dobre. (Aj) slovenské filmy tvorili sekciu IN Film – 20 rokov, ktorá bola bilanciou dvoch desaťročí pôsobenia produkčnej spoločnosti, kde vznikajú tak umelecké, ako aj prijateľné divácke snímky.

Udeľovanie ocenenia Hercova misia poňali organizátori tentoraz ako poctu slovenským hercom, ktorí sa presadili v zahraničí. To platí najmä o Barbore Bobuľovej, žiarivej hviezde talianskeho filmu. Martin Huba si zasa zahral v mnohých českých (česko-slovenských) filmoch. V prípade Júliusa Satinského sa organizátori prvý raz rozhodli udeliť Hercovu misiu in memoriam – jeho komediálny talent pripomenula sekcia prevažne barrandovských snímok, doplnených o dokumenty Petra Hledíka a Kamily Vondrovej. Nositeľmi Zlatej kamery sa stali režiséri Ulrich Seidl (po vlaňajšom uvedení snímky Raj: Láska sme si mohli „skompletizovať“ jeho trilógiu filmami Raj: Viera a Raj: Nádej) a Juraj Herz.

Na tohtoročnom AFF sme mohli vidieť veľa kvalitných filmov; ťažšie bolo získať pocit, že sme na festivale. Ešteže v kinách to bolo v poriadku, lebo, povedané s Martinom Cielom: „Film funguje vtedy, keď sú jeho postavy aspoň také veľké ako divák a zároveň má ten divák okolo seba iných divákov.“ A to sa na 21. Art Film Feste určite dialo.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
 

48. MFF KARLOVE VARY

Z Varov s cenami


Tancujúci John Travolta, obviňujúci Oliver Stone či k slzám dojatý Vojtěch Jasný. Aj taký bol 48. ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary, ktorý priniesol aj tri ocenenia pre slovenské filmy.


Umelecký riaditeľ festivalu Karel Och vybral so svojím tímom do tohtoročného programu 235 filmov, z toho 197 hraných (163 celovečerných, 34 krátkych) a 38 dokumentárnych (30 celovečerných, 8 krátkych), ktoré videlo od 28. júna do 6. júla 128 031 divákov. Pri 461 projekciách tak vychádza úctyhodný priemer 277 divákov na predstavenie!

Filmy boli zaradené do štyroch súťažných a siedmich nesúťažných sekcií, ďalších osem sekcií organizátori vyhradili poctám filmárskym osobnostiam (Theodor Pištěk, Jerry Schatzberg, Oliver Stone), tematickým prehliadkam a retrospektívam venovaným produkčným spoločnostiam (americká nezávislá spoločnosť Borderline Films), národným kinematografiám (Zaostrené na kurdský film), archívnym snímkam (Návraty k prameňom – tu bola odpremiérovaná aj digitálne zreštaurovaná kópia filmu Petra Solana Kým sa skončí táto noc) a krátkometrážnej tvorbe.

V štruktúre programu došlo k jednej zmene. „Po desiatich inšpiratívnych rokoch sa uzavrela existencia programu Hudobná odysea, ktorý je od tohto roku nahradený sekciou Imagina, zameranou na filmy experimentálne, avantgardné a vôbec pomerne radikálne v zaobchádzaní s obsahom i formou,“ povedal Karel Och.

Medzi štrnástimi snímkami v súťaži hraných filmov, tohto roku vyrovnanej, sme mali zástupcu v podobe česko-slovenskej snímky Líbánky. Jan Hřebejk si za drámu o tom, či sme zodpovední za činy, ktoré sme spáchali v mladosti, odniesol Cenu za réžiu. Veľkú cenu – Krištáľový glóbus udelila hlavná porota na čele s Agnieszkou Holland maďarsko-nemecko-rakúsko-francúzskej adaptácii románu Ágoty Kristóf Veľký zošit v réžii Jánosa Szásza. Je to dráma o tvrdom dospievaní trinásťročných bratov-dvojčiat, ukrývajúcich sa počas vojny u krutej starej mamy na vidieku. Zvláštnu cenu poroty si odniesol Ben Wheatley za britský „úlet“ Pole v Anglicku. Cenu za najlepší ženský herecký výkon získali štyri protagonistky americko-švédskej koprodukcie Vtáčik (r. Lance Edmands) – Amy Morton, Louisa Krause, Emily Meade a Margo Martindale. Film získal i Cenu ekumenickej poroty „za najhlbší a najzrelší debut, aký sme kedy videli“. Cenu za najlepší mužský herecký výkon získal Ólafur Darri Ólafsson za úlohu alkoholika v islandskom filme XL (r. Marteinn Thórsson). Zvláštne uznanie poroty udelili čiernobielemu životopisnému príbehu rómskej poetky Papusza v spracovaní poľskej manželskej dvojice Joanna Kos-Krauze – Krzysztof Krauze. Talianska politická komédia Nech žije sloboda (r. Roberto Andò), ktorá vyhrala bodovanie medzinárodnej kritiky a mala úspech aj u divákov, vyšla naprázdno. Rovnako ako Toni Servillo, ktorý stvárnil hlavnú dvojúlohu.

Medzi tuctom súťažných titulov v sekcii Na východ od Západu sme mali dvoch zástupcov. Hraný debut Juraja Lehotského Zázrak získal Zvláštne uznanie a Zamatoví teroristi, slovensko-česko-chorvátsky film režisérskej trojice Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík, Peter Kerekes, získal Cenu FEDEORA (Federácie filmových kritikov z Európy a Stredozemia) pre najlepší film zo sekcie Na východ od Západu. Cenu Na východ od Západu si odniesli Plávajúce vežiaky (r. Tomasz Wasilewski), ktoré sa zaoberajú homosexualitou v silno katolíckom Poľsku. V súťaži dokumentárnych filmov získala Cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút rusko-nemecko-česká Rúra (r. Vitalij Manskij) a Cenu za najlepší dokumentárny film do 30 minút britský Beach Boy (r. Emil Langballe). Náš zástupca – dlhometrážny debut Pala Korca Exponáty alebo príbehy z kaštieľa sa stretol s priaznivým ohlasom u divákov. Cena Nezávislá kamera v sekcii Fórum nezávislých putuje do Čile. Získal ju film Veci, tak ako sú (r. Fernando Lavanderos). Na Divácku cenu denníka Právo až do predposledného dňa festivalu ašpirovala digitálne reštaurovaná snímka Všichni dobří rodáci Vojtěcha Jasného, ktorý sa po projekcii dojatý priznal, že „je šťastný ako malý chlapec“ a prevzal Cenu prezidenta MFF Karlove Vary, no v závere tento film predstihla novinka Alice Nellis Revival o starnúcich rockeroch, ktorí sa po štyridsiatich rokoch snažia obnoviť svoju kapelu Smoke.

Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii získal jeden z najvýznamnejších českých výtvarníkov a držiteľ Oscara (za film Amadeus) Theodor Pištěk, ďalej režisér Oliver Stone – na margo jeho niekoľkých poučujúcich „politických prednášok“, ktoré vyvolali veľkú diskusiu, povedal prezident festivalu Jiří Bartoška: „Nedávame mu cenu za jeho postoje, ale za vynikajúce filmy, ktoré nakrútil“ – a herec John Travolta. Ten osobne uviedol krátkou tanečnou kreáciou Pomádu v Letnom kine, kam prišlo rekordných 2 238 divákov.

Na festivale boli predstavené aj tri knižné publikácie. Prezentácia Best of Slovak Film 1921 – 1991 z produkcie SFÚ sa odohrala za účasti autora textov, britského kritika Petra Hamesa a krstnej mamy, umeleckej poradkyne karlovarského festivalu Evy Zaoralovej, ktorá predstavila aj Diagnózy času Jana Lukeša a Život fotografky Zuzany Mináčovej (Mináčová je už mnoho rokov neodmysliteľnou súčasťou festivalu).

Neštatutárne ceny sa rozdelili medzi ruskú Hanbu (r. Jusup Razykov) o ženách, ktoré márne čakajú na návrat svojich mužov, členov posádky ponorky Kursk – film získal Cenu medzinárodnej filmovej kritiky (FIPRESCI) – a Veľký zošit – Cena Europa Cinemas Label za najlepší európsky film v hlavnej súťaži a v sekcii Na východ od Západu. V Karlových Varoch sa už tradične predstavili pripravované hrané dlhometrážne projekty v rámci Works in Progress. Cena 10 000 eur v službách pre najsľubnejší projekt putovala do Gruzínska producentke Schôdzok naslepo.

Zatiaľ čo medzi pripravovanými hranými projektmi sme zástupcu nemali, na Docu Talents from the East ich bola takmer tretina. Autorský film Vladislavy Plančíkovej o riešení „maďarskej otázky“ v povojnovom Československu Felvidék. Horná zem by sa mal dostať do kín už o dva mesiace, ďalšie tri dokumenty – Gottland, Jazzové vojny a Exkurzie – majú premiéru plánovanú na rok 2014. Možno sa niektorý z nich dostane do súťaže 49. MFF Karlove Vary, ktorý sa uskutoční od 4. do 12. júla 2014.

Miro Ulman