Keď Koliba znamenala film


Osud filmovej Koliby sa v dôsledku privatizácie v 90. rokoch a následného úpadku stal smutnou kapitolou dejín slovenskej kinematografie. Tento mesiac je to už šesťdesiat rokov, čo boli sprevádzkované kolibské ateliéry. Ako to vyzeralo v prvých rokoch tamojšieho filmového života?


Spočiatku bolo vybavenie ateliérov skromné a vo viacerých ohľadoch provizórne. V štúdii, ktorá vznikla v roku 1949, sa rátalo s oveľa rozsiahlejšou výstavbou, no v prvej etape sa podarilo zrealizovať iba menšiu časť. Spomína na to Hviezdoslav Herman, ktorý mal na starosti technické dobudovanie ateliérov a ich uvedenie do prevádzky. „Keďže sa už roku 1949 prejavila možnosť získať financie na začatie výstavby, aby táto možnosť neprepadla, Filmprojekt vypracoval bez ohľadu na zastavovaciu štúdiu potrebnú stavebnú dokumentáciu okopírovaním nových filmových hál v Hostivaři a ich doplnením o vtedy modernú vzduchotechniku, ďalej výkresy spojovacej chodby s prípravňami, trafostanice a meniarne, ako aj herecké príslušenstvo k hale č. 2. Toto sa vtedy považovalo za solídny základ na urýchlené začatie výstavby a provizórnej prevádzky,“ píše Herman v texte z 80. rokov, ktorý pripravoval na knižné vydanie. V roku 2006 ho v zredukovanej podobe uverejnil časopis Kino-Ikon (Hviezdoslav Herman: Spomienky filmára-technika. In: Kino-Ikon 2/2006, ASFK v spolupráci so SFÚ, Bratislava). Herman ďalej uvádza: „... prvé nadšenie z výstavby nám trocha schladilo rozhodnutie o krátení finančných prostriedkov. Bolo sa treba uskromniť, a tak v prvej etape nám z výstavby Filmového mesta ostalo iba torzo, skladajúce sa z dvoch filmovacích hál, spojovacej chodby, trafostanice a jedného hereckého príslušenstva.“ Samozrejme, výstavba neskôr pokračovala a postupne sa na Kolibu presúvali ďalšie potrebné oddelenia a prevádzky. V roku 1953 sa však dosť improvizovalo. „Vtedy sme chceli na Kolibe za každú cenu začať s nakrúcaním filmov. A tak sme museli najpotrebnejšiu techniku sústrediť do provizórnych stavieb,“ dozvedáme sa z Hermanovho textu.

Niektoré dielne boli v tom čase umiestnené v drevených barakoch prenesených zo Slodobu. Slodob bola aukčná hala Slovenského dobytkárskeho družstva na Trnavskej ulici v Bratislave, ktorú filmári využívali ako ateliér ešte pred otvorením Koliby. V 40. rokoch sa zase nakrúcalo v bývalej budove Československého rozhlasu na Jakubovom námestí, v najmenšom európskom ateliéri, ako ho často nazývali. Tvorcom tam komplikovali prácu aj dva podporné stĺpy, s ktorými bolo treba rátať pri stavbe dekorácií. V takýchto podmienkach vznikali prvé povojnové hrané filmy formujúcej sa slovenskej kinematografie, medzi ktoré patrili Vlčie diery, Kozie mlieko, Lazy sa pohli, Boj sa skončí zajtra a ďalšie. S kolibskými ateliérmi sa síce spájal nejeden problém, ale nepochybne znamenali posun k lepšiemu. Tu je iba stručný postreh Petra Severa (Jozefa Boboka), ktorý v roku 1954 navštívil kolibské nakrúcanie Lettrichovej Drevenej dediny a napísal o tom do Kultúrneho života: „Moderný ateliér je stavaný tak, že vysoko nad povalou sú mostíky, z ktorých sa spúšťajú na oceľových lanách lávky, na ktorých sú reflektory a prípadne i osvetľovači a stavači... Všetko visí zhora, z povaly, kamera i herci majú možnosť pohybu a hlavne – v jednej hale možno postaviť päť i viac dekorácií.“ Sever však nezabudol poznamenať aj čosi iné: „Treba ešte postaviť všeličo, aby zmizli drevené baraky, dovezené sem zo Slodobu, aby technici a remeselníci, garderóba a osvetľovači netlačili sa v miestnostiach, určených pre iné účely. Najmä techniku treba dohotoviť, aby celý proces výroby (vyvolávanie, kopírovanie a spracovanie filmov) bol na Kolibe sústredený a tvoril tak komplexnú jednotku.“ Nové filmové laboratóriá boli na Kolibe sprevádzkované v roku 1968.

Spomínaná Drevená dedina nebola prvým kolibským filmom, tým sa v roku 1953 stala veselohra Paľa Bielika V piatok trinásteho. Vtedy už nejaký čas v Slovenskom filme pôsobil aj scenárista a dramaturg Albert Marenčin. „V piatok trinásteho radím medzi filmy z núdze. Bolo treba rýchlo niečo nakrúcať na splnenie plánu, no nebolo čo. A Bielik sa podujal, že túto medzeru vyplní. V tých časoch sa už hovorilo, akí sú naši diváci upracovaní, preto im treba ponúknuť niečo veselé. Bielik napísal scenár, dokázal film urobiť za necelý rok a mal úspech,“ hovorí Marenčin. Bielik bol po vojne prvým slovenským režisérom dlhometrážnych hraných filmov a Albert Marenčin jeho prácu oceňuje. Považuje ho za odchovanca dobrých amerických filmov s výraznými mužskými hrdinami, ktorý si osvojil zmysel pre dramatické napätie, spád aj odľahčenie. A ovplyvnila ho i spolupráca s Martinom Fričom. V prvej polovici 50. rokov sa k Bielikovi pridávali ďalší režiséri hraných filmov, ako bol Vladimír Bahna či Andrej Lettrich. Nakrúcalo tu aj niekoľko českých tvorcov a treba pripomenúť, že k rozvoju slovenskej kinematografie prispelo mnoho Čechov rozličných profesií, čo platí aj pre samotné kolibské ateliéry.

Albert Marenčin ešte ku kontextu filmovej tvorby 50. rokov poznamenáva, že ani schválenie umeleckej kvality a ideologickej priechodnosti neznamenalo, že sa daný projekt zrealizuje. „Jeden režisér nad látkou ohrnul nos, druhý takisto, až scenár zostal ležať v zásuvke. Ja sám som takto napísal niekoľko scenárov, o ktoré nemal nikto záujem. Umelecká rada ich schválila, odobrila a nič. Niekedy sa ponúkali ako na dražbe, a to aj českým režisérom.“ Podľa Marenčina sa situácia zlepšila po tom, čo sa mu podarilo presadiť model, aby na scenároch spolupracovali aj režiséri.

K neveľkej skupine slovenských režisérov hraných filmov pribudol v druhej polovici 50. rokov aj Peter Solan. Debutoval snímkou Čert nespí (1956), na ktorej sa režijne podieľal František Žáček. V súvislosti s filmom Čert nespí Solan spomína zaujímavú skutočnosť, že pri jeho nakrúcaní bola využitá zadná projekcia a neskôr využil drahé zariadenie zadnej projekcie DEFA pri filme Boxer a smrť (1962). „Samotné ateliéry boli postavené dobre, pomáhal pri tom aj profesor FAMU Jaroslav Bouček, ktorý vedel o podobných stavbách veľa. Kolibské ateliéry však neboli dovybavené, chýbali pridružené pracoviská, napríklad zvukové,“ rozpráva o kolibských začiatkoch Peter Solan. „Mali sme z profesionálnej stránky veľmi dobrých osvetľovačov aj stavačov, hoci by bolo smelé tvrdiť, že už v 50. rokoch ich bolo na Kolibe dostatok.“ Podľa Solana však na Kolibe neboli ani tak technické a technologické problémy, ako problémy ľudského a organizačného charakteru. Napokon pripomína rok 1959 s nešťastne známym 1. pracovným festivalom československého filmu v Banskej Bystrici, ktorý slúžil aj na zastrašenie progresívne zmýšľajúcich tvorcov. Bolo to v čase, keď Solanovi na Kolibe neprešiel zámer nakrútiť sci-fi podľa Tallovej predlohy, ktorá vyšla knižne pod názvom Zelená planéta Zem. Vedenie si žiadalo úpravy scenára, s ktorými tvorcovia nesúhlasili, a tak z plánov zišlo. Anton Krajčovič však pre film navrhol dekorácie, ktoré neskôr predstavil na výstave.

V nasledujúcej dekáde sa situácia menila a Koliba čoraz viac ožívala pozoruhodnými filmami. No keď sa na jej konci začali ozývať médiá s kritikou, že dostavba komplexu je pomalá a pri takom tempe nebude hotová ani v roku 2000, nikto ešte nemohol tušiť, v akom úpadku bude Koliba začiatkom nového milénia. (Po)privatizačnému pochovávaniu filmárskej základne sa na tomto mieste nebudeme venovať, ale na záver uveďme slová Eduarda Grečnera: „Prevrat roku 1989 prišiel s heslom ,nie sme ako oni!‘. V otázke filmových ateliérov Koliba to platí možno viac, ako si uvedomujeme. Pre moju generáciu táto téma je zlým svedomím a pre ďalšie mementom.“

Daniel Bernát