Zložité obdobie hľadania


Slovenský filmový ústav si tento rok pripomína 50. výročie svojho vzniku a mesačník Film.sk pri tejto príležitosti informuje o jeho histórii. Séria článkov, ktorá bude vychádzať do konca roku 2013, mapuje dejiny SFÚ po jednotlivých dekádach očami jeho zamestnancov. Pokračujeme rokmi deväťdesiatymi.


Deväťdesiate roky možno označiť za dekádu hľadania odštartovanú pádom komunizmu a následnými zmenami. Na neistú pôdu sa dostala aj kinematografia a to, že sa jej ušli poriadne rany pod pás, najlepšie demonštruje privatizácia Koliby. Nové podmienky sa premietli aj do fungovania Slovenského filmového ústavu (SFÚ). V jeho prípade sa takisto hľadal model, ako ďalej, a ani on sa nevyhol ranám pod pás. Práve v tejto dekáde sa v SFÚ vystriedalo najviac riaditeľov – deväť.

Začalo sa to Igorom Ličkom, ktorého v roku 1990 vystriedal Štefan Vraštiak. Vo funkcii zotrval len krátko, no v roku 1995 sa stal riaditeľom SFÚ po druhý raz. Vraštiak naznačuje dobový kontext, keď hovorí o rapídnom poklese slovenskej filmovej produkcie po roku 1991. V súvislosti so SFÚ spomína na prípady nekompetentného vedenia a upozorňuje aj na situáciu, keď mohol SFÚ prísť o svoje sídlo na Grösslingovej ulici. Pri moci bola vtedy Mečiarova vláda s ministrom kultúry Ivanom Hudecom. Podrobnejšie o tom hovorí Peter Dubecký, ktorý sa stal riaditeľom SFÚ v roku 1999 a je ním dodnes. „Budova bola pripravená na odpredaj a filmový ústav mal prenajaté dve malé kancelárie na Dobrovičovej ulici, kde pracovalo päť-šesť ľudí vrátane vedenia. Časť ostatných zamestnancov mala byť presunutá do Štúdia Koliba, a. s. Väčšina z materiálov filmového ústavu už bola zazmluvnená a uložená na Kolibe, no boli v priestoroch s nestálou teplotou, vysokou vlhkosťou, v nevhodných podmienkach. Práve v tomto období nastalo najväčšie poškodenie skladovaných materiálov, predovšetkým filmových,“ spomína Dubecký na roky 1996 až 1998 a upozorňuje aj na neštandardnú situáciu, keď bol v roku 1996 na niekoľko mesiacov poverený riadením filmového ústavu Vladimír Ondruš, ktorý súčasne viedol akciovú spoločnosť Štúdio Koliba.

Vráťme sa však na začiatok dekády, keď sa toho takisto veľa udialo. K 1. januáru 1991 bol SFÚ vyčlenený z organizačnej pôsobnosti Slovenskej filmovej tvorby (SFT) a ako Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum sa stal samostatnou príspevkovou organizáciou priamo riadenou ministerstvom kultúry. V tejto súvislosti došlo aj k delimitácii majetku, pracovníkov, archívu a práv k slovenským filmom, ktoré vyrobila SFT do roku 1990. V tom čase bol riaditeľom filmového ústavu Martin Šmatlák, súčasný riaditeľ Audiovizuálneho fondu. „Koncept, s ktorým som do SFÚ nastúpil, bol založený jednak na osamostatnení dovtedajších pracovísk archívu, dokumentácie a výskumu od Koliby, ktorej súčasťou bol ústav v predchádzajúcich desaťročiach. V praxi to znamenalo vybudovať základnú administratívu SFÚ ako novej štátnej organizácie,“ objasňuje Martin Šmatlák. „Zámerom však bolo aj rozšíriť zbierkotvorné a výskumné aktivity ústavu o prezentačnú činnosť a takisto o správu verejných zdrojov na podporu kinematografie. Asi málokto si dnes ešte pamätá, že v SFÚ mala svoje zázemie vtedajšia ,grantová komisia‘ na podporu filmu a že ústav mal vo svojej prvej zriaďovacej listine medzi hlavnými činnosťami aj správu fondu kinematografie... K tomu síce nikdy nedošlo a dnes už funguje samostatný Audiovizuálny fond, ale základné nastavenie všetkých ostatných činností aj zdrojov SFÚ z roku 1991 funguje prakticky dodnes.“ Šmatlák pripomína, že ústav nemal byť závislý len od dotácií zo štátneho rozpočtu, mal mať aj možnosti na vlastné zdroje – to bola jedna zo základných podmienok vzniku SFÚ. „Základnou stratégiou bolo vytvoriť funkčnú organizáciu, ktorá v kontexte slovenskej kinematografie ako jediná mala naďalej zostať v pôsobnosti štátu. Inšpirovali sme sa trochu vtedajším francúzskym CNC a zvažoval sa aj škandinávsky model,“ pokračuje Šmatlák. „Napokon ,dohľad‘ nad rozdeľovaním verejných zdrojov zostal na ďalšie takmer dve desaťročia výlučne pod ministerstvom kultúry a vznik fondu kinematografie sa ukázal ako v tej dobe nerealizovateľná myšlienka. SFÚ sa preto ďalej profiloval ako odborné archívne, výskumné, dokumentačné a prezentačné pracovisko. Podarilo sa nám rozbehnúť projekt komplexného výskumu dejín slovenskej kinematografie, zriadila sa jediná filmologická knižnica na Slovensku, zo skladu filmových kotúčov sa SFÚ postupne stal etablovaným filmovým archívom, výrazne sa skvalitnili dokumentačné činnosti a bývalý Filmový klub sa otvoril verejnosti aj medzinárodným podujatiam.“

Peter Dubecký považuje začiatok deväťdesiatych rokov, keď v ústave pracoval ako vedúci filmového archívu, za zložité obdobie. Bolo sa treba vyrovnať so spomínanou delimitáciou, s nastavením systému v rámci zbierkových fondov, so vzťahmi so Slovenskou televíziou, s otázkami, ktoré vyplývali z delenia spoločného štátu. Súčasný riaditeľ SFÚ oceňuje viaceré Šmatlákove kroky a radí k nim aj podporovanie výskumu, vydanie publikácií Pavla Branka, Václava Maceka, Martina Ciela a ďalších, podieľanie na celovečerných filmoch Rošáda, Na krásnom modrom Dunaji, Papierové hlavy... „Po mojom odvolaní v roku 1993 sa dostali do popredia aj snahy zbaviť SFÚ jeho ,svojprávnosti‘ (nezmyselný koncept Národného centra pre audiovizuálne umenie), z pozície politicko-ekonomickej moci ovládnuť filmový archív, presťahovať jeho fondy na Kolibu a sprivatizovať budovu SFÚ,“ dodáva Šmatlák.

Keď koncom deväťdesiatych rokov nastúpil do vedenia filmového ústavu Peter Dubecký, našiel túto inštitúciu podľa vlastných slov v rozklade. „Čakalo na mňa množstvo nášľapných mín. Bolo treba vyriešiť vzťah so Štúdiom Koliba, a. s., získať späť negatívy filmov, audiovizuálne dedičstvo, museli sme dať do poriadku nevyplatené tantiémy, uhradiť množstvo faktúr... V tom čase došlo vo filmovom ústave aj k najväčším personálnym zmenám, keď odišla asi polovica z takmer tridsiatich zamestnancov,“ vysvetľuje Dubecký. „Bolo to veľmi náročné, ale pomohli mi ľudia z audiovizuálneho prostredia ako Ondrej Šulaj, Dušan Trančík, Martin Šmatlák, Juraj Lihosit – dali sme dokopy pracovnú skupinu, ktorá sa raz týždenne stretávala a riešila problémy ústavu. Pomohol aj minister kultúry, takže sa pomaly darilo nastavovať zásadné systémové kroky, ktoré viedli k stabilizácii archívnych zbierok.“

Do deväťdesiatych rokov spadá aj vydanie publikácie Dejiny slovenskej kinematografie (1997, Osveta, Martin), na ktorej sa SFÚ podieľal. Ústav takisto participoval na viacerých podujatiach – inicioval vznik medzinárodného festivalu prvých hraných filmov Fórum, podporil Art Film, spoluorganizoval Medzinárodný festival filmových klubov, podieľal sa na príprave veľkej výstavy 100 rokov kinematografie a slovenský film, ktorá sa uskutočnila v Bratislave, v roku 1996 zorganizoval v Banskej Bystrici medzinárodnú konferenciu k dejinám slovenskej kinematografie... To všetko boli tie svetlejšie body v dekáde, ktorú pekne charakterizuje Martin Šmatlák: „Tak ako v celej slovenskej kinematografii aj vo fungovaní SFÚ boli deväťdesiate roky obdobím vydarených pokusov aj nezmyselných zakopnutí, obdobím rýchlych vonkajších zmien a pomalšieho myslenia.“ Podľa neho však bolo východiskové nastavenie ústavu zo začiatku dekády dobrým predpokladom pre pozitívny rozvoj SFÚ po roku 1999.

Daniel Bernát

 

SFÚ a deväťdesiate roky v skratke

- riaditelia SFÚ: Igor Ličko (1989 – 1990), Štefan Vraštiak (1990), Martin Šmatlák (1991 – 1993), Emil Lehuta (1993 – 1995), Š. Vraštiak (1995 – 1996), Vladimír Ondruš (1996), Eduard Klenovský (1996 –1997), Pavol Janík (1997), Marián Kováčik (1997 – 1998), Peter Dubecký (1999 – )
- K 1. 1. 1991 bol ústav vyčlenený z organizačnej pôsobnosti Slovenskej filmovej tvorby a vznikol Slovenský filmový ústav – Národné kinematografické centrum ako samostatná príspevková organizácia riadená MK SR.
- K 1. 1. 1997 sa zmenila právna subjektivita SFÚ-NKC na Národné centrum pre audiovizuálne umenie (NCAVU).
- V r. 1997 vydáva martinská Osveta s prispením SFÚ publikáciu Dejiny slovenskej kinematografie (Václav Macek, Jelena Paštéková).
- K 15. 6. 1998 zmenil SFÚ-NKC názov na Filmový ústav, k 1. 8. 1999 zmenilo NCAVU názov na Slovenský filmový ústav.