Pokračovanie obsahu:

Svetozár Sprušanský,

Mám rád Slnko v sieti. Pre mňa je až také neslovenské. Možno francúzske... Obrazné, monochrómne, nie doslovné... Slovensky neprepoetizované. Pritom vyžaruje zvláštnu poéziu. Uhrančivo chladné a inšpirujúce k pozornému vnímaniu. Podnecujúce diváka dešifrovať, dopĺňať vlastným prežívaním. Významy, vnemy, postrehy...

Tento film vo mne vždy vyvolával zvláštnu atmosféru. Videl som ho, keď som mal dvadsať rokov. Keď som ho z donútenia viac-menej „musel“ vidieť. A – úplne ma pohltil. Fascinoval. Vtedy som nevedel povedať čím. „Hmýrením lásky“, zachytením nezachytiteľného...? Potom som si tento film pozrel v tridsiatke a zaujal ma skôr formou. Štruktúrou vrstvenia príbehu, prostriedkami a postupmi zvolenej filmovej reči, zvláštnosťami, až zlomyseľnosťami narácie. A teraz – po štyridsiatke –som sa k nemu dobrovoľne a rád vrátil. A opäť prekvapenie. Ponor do emocionality náznaku. Tento film nestarne a nikdy ani nezostarne. Starneme pri ňom my diváci. A vždy si ho posúvame tam, kam sme v živote sami dospeli. Veru... Takýchto filmov sa dnes málo nakrúca.

Len pod čiaru dodávam, že v tomto filme sa stretli takí špičkoví majstri ako Alfonz Bednár, Štefan Uher či Ilja Zeljenka. Patrí im náš obdiv.