Finále je na dosah. V kinosálach

Pred štyridsiatimi rokmi sa Československo stalo v Belehrade majstrom Európy vo futbale. A tento rok sa podarilo dostať na európsky šampionát aj slovenskému tímu. Ako sa za ten čas zmenilo prostredie tohto populárneho športu? Ako dnes žijú niekdajší československí majstri a ako súčasné hviezdy slovenského futbalu? Aj na to sa pozreli tvorcovia dokumentárneho filmu Finále, ktorý v októbri vstupuje do slovenských kín.

„Film je o našej viere, že aj našinec sa môže dotknúť hviezd. To je také patetické, ale v niečom pravdivé vyjadrenie. Belehradskí hrdinovia nám totiž za komunizmu ukázali, že je to naozaj možné. A ako mladí chlapci sme to prežívali veľmi intenzívne, preto sme sa teraz rozhodli natočiť film Finále,“ hovorí jeden z režisérov snímky Palo Korec a pokračuje: „Chlieb a hry, to je to najdôležitejšie, čo ponúka každý spoločenský systém svojim občanom, aby sa nebúrili, nefrflali a nerevoltovali. A z týchto hier vyrastajú víťazi, hrdinovia, hviezdy, ktoré národ obdivuje, zbožňuje, o ktorých diskutuje a sníva, pričom zabúda na každodennú realitu. Aj my sme mali a máme takýchto hrdinov. A náš projekt rozpráva o týchto zabudnutých, ale aj práve žiariacich hviezdach – súčasných futbalových hrdinoch, ktorí sú tým starým v niečom podobní, ale zároveň strašne vzdialení.“ Palo Korec mal vlani v kinách esejistickú Čakáreň a pred tromi rokmi sa premietal jeho celovečerný dokument Exponáty alebo Príbehy z kaštieľa. Na aktuálnom Finále režijne spolupracoval s Dušanom Milkom.

Korec vysvetľuje, že si pri tvorbe snímky nezvolili nostalgicko-reportážnu optiku, ale sústredili sa na širšie spoločenské, historické a ekonomické súvislosti. Film podľa neho nie je zložený len zo žurnalistických odpovedí bývalých aj súčasných hviezd slovenského futbalu a ich spomínania na zážitky. „Pokúsili sme sa o konfrontáciu vtedajšieho a súčasného spôsobu života a myslenia. A zobrazením dnešného života najlepších futbalistov Európy roku 1976, ktorí prežívali svoje bohatierske roky úplne ináč než dnešní hrdinovia, sme sa pokúsili rozšíriť tému nášho filmu o časový rozmer. Čas, ktorý poznamenal našich hrdinov, hrá dôležitú úlohu. Je to vlastne aj film o starnutí, o hľadaní spôsobu, ako prežiť jeseň života, aj o sumarizovaní športovo úspešného života,“ ozrejmuje Palo Korec a vzápätí dodáva, že snahou bolo, aby nevznikol film smutný a ťaživý, ale hravý a optimistický. „Niektorí z majstrov Európy 1976 sa cítia poškodení, iní iba s úsmevom spomínajú na svoju mladosť. Každý podľa svojho naturelu, charakterových daností, ktoré ich ovplyvňovali tak, ako vtedajšia spoločenská situácia a ubiehajúci čas – na vyjadrenie tohto času používame množstvo archívnych materiálov. Je to film o úspechoch aj o sklamaniach, za ktoré si protagonisti sčasti môžu sami, hoci do určitej miery to ovplyvniť nemohli. Ale žijú a spomínajú, zatiaľ čo mladí súčasní reprezentanti existujú v inom, jagavom a bohatom svete.“

Ak tvorcovia Finále konfrontujú rozličné obdobia a generácie, v čom objavili najväčšie kontrasty? Korec hovorí, že vo všetkom, od spôsobu života a myslenia cez možnosti, aké boli k dispozícii kedysi a dnes, až po bohatstvo a chudobu. „Je to vlastne kontrast dvoch rozdielnych svetov a spoločensko-politických systémov. Ale tieto kontrasty prinášajú aj úsmevné situácie, ktoré ich ostrú hranu otupujú.“

Nakrúcanie dokumentárneho filmu Finále prebiehalo na mnohých miestach sveta, od Istanbulu po Bordeaux, od Prahy cez Ženevu až po Neapol. Tvorcovia nakrúcali s Jurajom Kuckom, Martinom Škrtelom, Marekom Hamšíkom v ich prechodných domovoch a na tohtoročných majstrovstvách Európy aj s kompletnou víťaznou jedenástkou z Belehradu (sú to Ivo Viktor, Koloman Gögh, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Antonín Panenka, Jozef Móder, Karol Dobiáš, Zdeněk Nehoda, Ján Švehlík, Marián Masný), ktorá stojí v jadre rozprávania. Do filmu sa podarilo dostať aj nemecké futbalové hviezdy. Bolo to práve nemecké mužstvo, s ktorým odohrali československí futbalisti finálový zápas na ME 1976.

Športový dokument Finále vstúpi do slovenských kín 27. októbra. Čím môže byť podľa Korca divácky atraktívny? „Práve tou konfrontáciou mladých so starými a predovšetkým pre mladšiu časť publika pohľadom do zákulisia, ako žijú dnešné futbalové hviezdy, hoci film nie je primárne o tom. Dúfame, že pritiahne do kín aj všetkých futbalových fanúšikov a ich priateľov.“

Finále (r. Palo Korec, Dušan Milko, Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 283 450 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 31 000 eur, podpora z RTVS: 100 000 eur) – uvedené sumy sú bez DPH
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film sa bude uvádzať na DCP nosičoch.

Daniel Bernát
FOTO: S PRO ALFA SK

O tvrdom živote bez poetizovania

„Tie deti sú ako pierko vo vetre. Kam ich fúknete, tam letia. Nemajú stabilnú zem, nemajú záchytný bod.“ V októbri prichádza do slovenských kín nový slovensko-český film Pirko režisérskej dvojice Lucia a Petr Kleinovci Svobodovci. Spoločensky aktuálnu drámu uviedol 16. septembra v slovenskej premiére 11. MFF Cinematik v Piešťanoch.

Príbeh, aký sa ťažko spracúva. Príbeh, ktorý ani zďaleka nie je ojedinelý. Príbeh, aký sa odohráva s naším vedomím, ale bez nášho bezprostredného svedectva. Nová filmová dráma Pirko prináša na plátna osudy Martiny alias Shakiry, ktorá sa po dovŕšení osemnástich rokov dostáva z detského domova na východe Slovenska do sveta. Slobodná, s pár eurami v obálke a s amuletom pre šťastie sa vydáva rovno do Prahy za svojou tínedžerskou láskou Romanom. Prvé šťastné chvíle však rýchlo a nečakane vystrieda pád na samé dno. Za filmom, ktorý je nakrútený autenticky a drsne, sa ukrýva mozaika viacerých skutočných osudov zneužívaných dievčat, detí z detských domovov a drogovo závislých. „Ja o tom nedokážem mlčať. Viem, že sú o tejto téme rôzne snímky, ale vždy sú zmäkčované alebo zobrazené nejakým kultivovaným spôsobom. My sme mali potrebu ukázať to v čo najreálnejšom svetle. Tie verejné domy alebo byty, kde sa prostituuje, naozaj existujú a takto nejako aj vyzerajú,“ načala diskusiu po festivalovej premiére Pirka Lucia Klein Svoboda, ktorá napísala scenár filmu, režírovala ho, produkovala a zahrala si v ňom aj jednu z postáv – biologickú matku Martiny. Na snímke pracovala päť rokov, ale tejto problematike sa venuje už dvanásť rokov. Navštevuje detské domovy, reedukačné centrá, pozná pražských pasákov aj ich dievčatá, vnikla do prostredia verejných domov. „Keď sa dlho pohybujete v tejto komunite, tak sa vám zdajú normálne veci, ktoré normálne nie sú. Čiže určite mám hranicu posunutú ďalej ako bežný divák. Ale mňa veľmi iritujú filmy, ktoré túto tému poetizujú,“ uviedla na margo drsných scén vrátane brutálnych bitiek či surových znásilnení, ktoré divák uvidí bez príkras a zľahčovania.

Hlavnej úlohy sa zhostila Dominika Zeleníková, ktorú si tvorcovia vybrali ešte skôr, než sa zviditeľnila v rozprávke Johankino tajomstvo či seriáli Divoké kone. „Najprv sme mali na postavu Martiny inú herečku, teda vlastne neherečku. Tá nám však vypadla desať dní pred nakrúcaním, keď už bolo všetko pripravené. Zavolali sme teda na VŠMU, aby nám poslali študentky na kasting. Potom som však počula, že im v škole povedali, že podľa scenára ide o porno, a tak prišla na kasting iba Dominika,“ osvetlila výber hlavnej protagonistky Lucia Klein Svoboda. Vo filme sa okrem nej objaví viacero talentovaných, no verejnosti menej známych hercov. „Boli sme všade. Vystriedali sme niekoľko kastingových agentúr, robili sme kasting aj na vlastnú päsť. Strávili sme tým veľa času a myslím si, že to niečo prinieslo,“ doplnil Petr Klein Svoboda, ktorý sa takisto podpísal pod réžiu a produkciu snímky. „Čo sa týka predobrazov mojej postavy, zoznamoval som sa s bezdomovcami, s ľuďmi v ubytovniach, na záchytkách pre narkomanov, takže som čerpal inšpiráciu z reálneho života,“ povedal na premiére Tibor Kotlár, ktorý stvárnil postavu Romana. Okrem neho si v Pirku zahrali aj Viktória Šuplatová, Martin Finger, Tamás Gál, Boleslav Polívka, Jan Plouhar, Štěpán Kozub či Juraj Igonda. „Chceli sme sa vyhnúť tomu, aby nám vo filme hrali tieto hlavné a náročné postavy neherci. Mne sa nepáči, keď sa zneužívajú ľudia, ktorí majú naozaj problém. Tie deti či tínedžeri pochádzajú zo sociálne slabších rodín, nedostáva sa im dôstojného správania, sú ako rozbité vázy. Sebaúctu už majú tak v keli, že by som ich nedokázala zneužiť, aby hrali vo filme. Myslím si, že si zaslúžia iný prístup a šancu,“ ozrejmila režisérka výber hercov. Filmovú hudbu zložila Ľubica Malachovská-Čekovská, o dramaturgiu sa postaral Marek Epstein a kamery sa zhostil Asen Šopov.

Snímka sa nakrúcala 28 dní v septembri až novembri 2015 na Slovensku a v Česku. Vizuálne sa tvorcovia inšpirovali kinematografiou 70. rokov a film nakrútili vo formáte cinemascope. „Mám rada filmy z tohto obdobia a páčia sa mi sférické sklá, hĺbky. Z tejto stránky sme trochu uleteli a to nás bavilo. Aj color grading sme si robili sami, bez kameramana,“ priblížila Lucia Klein Svoboda, podľa ktorej by film mohol prispieť k spoločenskej debate a vyvinúť tlak na kompetentných, ktorí sú za deti z detských domovov a reedukačných centier zodpovední.

Drámu Pirko uvidia aj diváci v zahraničí, napríklad v novembri ho uvedie festival Black Nights v Tallinne.

Pirko (Pirko, Lucia a Petr Kleinovci Svobodovci, Slovensko/Česko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 564 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 16 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: Goodmind

Cesta k Tatrám pre mladšie publikum

Čo nové môže divákom ponúknuť ďalší dokumentárny film o slovenských veľhorách, zvlášť keď sa volá Tatry, nový príbeh? Režisér Michal Romeo Dvořák tvrdí, že väčšina filmov o Tatrách sa venuje prírode a životu od výšky 1 500 metrov, kým on sa snažil zachytiť atmosféru súčasných Tatier cez príbehy ľudí z miestnych osád, cez ich pocity a smerovanie, „zakonzervovať správu o jednej generácii Tatrancov“ v rozlíšení 4K. Jeho film sa v septembri dostal na plátna kín.

Dokument sa začína rýchlym sledom záberov na tatranské štíty, orla a krkolomné kúsky parkúristov na Lomnickom štíte. Protagonistami filmu však nie sú skákajúci mladíci, ale šéf Tatranského okrášľovacieho spolku Patrik Kolesár, vysokohorský nosič Pišta Bačkor a slovensko-kanadská cestovateľka Katka, ktorá si čoraz viac uvedomuje, že jej miesto je v Tatrách. Letmé pohľady do ich životov a útržky ich názorov kombinuje Michal Romeo Dvořák s pasážami o športových podujatiach v Tatrách, turistickom ruchu a prírodných krásach. Často pri tom využíva dronové zábery, časozbery alebo spomaľovačky s výrazným hudobným sprievodom.

„Nemá cenu snažiť sa konkurovať prírodopisným dokumentom klasického strihu à la Pavol Barabáš a podobne. Väčšina členov nášho štábu sú mladí filmári z Bratislavy s veľkým technickým prehľadom, nakrúcajú reklamné spoty, hudobné videoklipy a neoplatí sa tlačiť ich do niečoho iného. Aj ich rukopis a 4K rozlíšenie, v ktorom sa točilo, je ,novým príbehom Tatier‘, novým prístupom k tejto výsostne slovenskej téme,“ hovorí režisér Michal Romeo Dvořák. Tatry vníma ako región v pohybe, ktorý sa mení pod vplyvom spoločenských zmien posledných desaťročí, veľkých investičných projektov aj dramatických prírodných udalostí. To bolo podľa jeho slov impulzom na vyjadrenie sa k atmosfére a vývoju regiónu. Ako pripomína prezentačný materiál k filmu, tento zážitkový dokument nemá do hĺbky skúmať históriu regiónu a nie je to sociologická ani prírodovedná sonda. Snahou bolo „zachytiť zmenu prístupu ľudí v regióne k horám a prírode, turistike a cestovnému ruchu“.

Film predstavuje Tatry počas jedného roka, od zimy do zimy. Nakrúcalo sa kamerou RED Epic, kameramanmi snímky boli Branislav Mihok, Michal Nemtuda, Ondrej Volko, Miro Lacko, Filip Geschwandtner, Jakub Sedláček a Peter Nix Balna. Michal Romeo Dvořák bol režisérom, spoluautorom scenára, producentom i strihačom filmu. Mimochodom, jeho meno je spojené aj s divácky úspešným vlaňajším dokumentom Rytmus: Sídliskový sen (r. M. Drobný), ktorý produkoval i strihal.

V prípade titulu Tatry, nový príbeh Dvořák spomína aj skutočnosť, že projekt sa dostal do ponuky sprievodného programu súvisiaceho s predsedníctvom Slovenska v Rade EÚ. „Pôvodne to vôbec nebolo účelom ani plánom. Až v poslednom štádiu strihu a postprodukcie zaznelo z úst kolegov, prečo to neskúsiť, že podobný sprievodný program organizátori určite potrebujú. Skúsili sme teda z vlastnej iniciatívy osloviť Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, kultúrne oddelenie, kde nám pomohli s oslovením odboru pre samotné predsedníctvo,“ ozrejmuje režisér. „Vedľajším a príjemným efektom bolo aj to, že kultúrny odbor MZVaEZ si film vzal pod svoje krídla, oficiálne ho zaradil do ponuky programu pre všetky veľvyslanectvá SR v zahraničí a ešte túto jeseň sa film bude zadarmo premietať pre krajanov a hostí na slovenských ambasádach v Dánsku, Indii, Nemecku, Moldavsku a Česku.“

Do slovenských kín prináša tento 61-minútový dokument distribučná spoločnosť Itafilm. Paradoxne, je to krátko po premiére inej tatranskej snímky – Barabášovej Slobody pod nákladom o vysokohorských nosičoch. Michal Romeo Dvořák na margo toho poznamenáva, že Pavol Barabáš jeho film videl a vraj ho nadchol. „Ocenil práve bohatú obrazovosť, techniku záberov i samotný risk pustiť sa do podobného projektu. My zároveň vieme, že to nie je len o tom, a spolužitie, porozumenie prostrediu, téme, tomu, čo človek nakrúca, je to najzásadnejšie a tam sa nedá ,predbiehať‘. V tom Pavol Barabáš je a bude kráľ. Tatry sú proste jeho, on miluje Tatry a Tatry milujú jeho. Náš prístup však môže k Tatrám, k pokoju hôr aj k meditácii o vlastnom ja pritiahnuť mladšieho, asi skôr mestského diváka, ktorý by inak o filmy Pavla Barabáša nezavadil,“ uzatvára svoje rozprávanie Michal Romeo Dvořák.

Tatry, nový príbeh (r. Michal Romeo Dvořák, Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 148 000 eur
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP nosičoch.

Daniel Bernát
FOTO: Itafilm

Mrzutý hrobár na krku

Krásna blondínka z mesta a nevrlý hrobár – obaja sklamaní v láske – sa nevdojak ocitnú v spoločnej domácnosti v jednej malebnej českej dedinke. A reťaz komických situácií sa môže začať. Známy český producent Tomáš Hoffman prichádza v októbri do slovenských kín so svojím režijným debutom – komédiou Bezva ženská na krku.

Eliška (Petra Hřebíčková) je milujúca manželka na plný úväzok, ale len do momentu, keď ju charizmatický a bohatý manžel Pavel (Jiří Langmajer) požiada o rozvod. Na prahu štyridsiatky sa rozhodne vybudovať si život nanovo ako učiteľka v malej dedine. Rázny starosta ju nasťahuje do domu k neotesanému Božíčkovi (Ondřej Vetchý).

„Základom každej komédie je paradox. Tu je krásna učiteľka z mesta, plná optimizmu a dobrej vôle, na druhej strane drsný mrzút, ktorý už nemá pre čo žiť. Je jasné, ako to dopadne, zaujímavá je cesta k ich vzájomnej záchrane,“ hovorí pre Film.sk režisér Tomáš Hoffman, ktorý pracoval aj na scenári filmu. Pod ten sa podpísali aj Jiří Vejdělek s Marekom Jeníčkom. „Pri písaní som mal pred očami ženu, ktorá je zvyknutá žiť na vysokej nohe a potom sa náhle musí postaviť na nohy vlastné,“ vyjadril sa v tlačovej správe Jiří Vejdělek.

„Petra Hřebíčková stála pri projekte Bezva ženská na krku od začiatku a ani o tom nevedela. Ako producent som niekoľko rokov pátral po peknom scenári, v ktorom by si Petra mohla zahrať hlavnú úlohu. A keď sme ho konečne našli, Petra otehotnela. Rozhodli sme sa na ňu počkať a urobili sme dobre. Petra je skvelá dramatická herečka, dokonca má Cenu Thálie za titulnú rolu v inscenácii Maryša. Popritom je však aj úžasná komediantka s výborným zmyslom pre humor,“ spomína na obsadenie hlavnej úlohy režisér Hoffman a pokračuje: „Petra bola na každý deň nakrúcania perfektne pripravená, plná energie a nápadov, ktoré som rád využíval. V mesiacoch pred začiatkom nakrúcania mi často kládla nečakané otázky, týkajúce sa jej úlohy, a tým ma nútila o postave Elišky viac premýšľať. Som jej za to vďačný.“ Okrem Hřebíčkovej, Vetchého a Langmajera sa z českých hercov vo filme predstavia aj Václav Postránecký, Miroslav Táborský či Ondřej Malý, zo slovenských Kristína Svarinská. Niektorí z nich si už zahrali v snímkach, ktoré Hoffman produkoval, ako sú napríklad Muži v nádeji (r. J. Vejdělek), Nevinnosť či Kawasakiho ruža (r. J. Hřebejk).

Nakrúcanie prebiehalo v Prahe, v Pyšeloch, vo Václaviciach a v Martiniciach u Želivky. Hoffman si pochvaľoval ústretovosť miestnych ľudí, ktorí filmárom všemožne pomáhali. A to, že sa zhostil réžie snímky, hodnotí ako prirodzené vyústenie svojej kariéry. „Už som bol filmový novinár, riaditeľ distribučnej spoločnosti, producent, takže režírovanie je len logickým vyvrcholením môjho pôsobenia vo filme. Človeka s takou komplexnou filmovou skúsenosťou aby jeden hľadal. Keby som sa teraz u niektorého z kolegov producentov uchádzal o prácu, bol by som zrejme označený nálepkou ,prekvalifikovaný‘. Rovnako ako pri tých predošlých profesiách chcel som si réžiu vyskúšať na vlastnej koži,“ dodal Tomáš Hoffman. Slovenským koproducentom filmu Bezva ženská na krku je spoločnosť CinemArt.

Bezva ženská na krku (Bezva ženská na krku, r. Tomáš Hoffman, Česko/Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: približne 925 000 eur (finálne vyúčtovanie nebolo v čase uzávierky Film.sk dokončené)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude uvádzaný na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: CinemArt SK