JAKUB MEDVECKÝ

V redakcii Film.sk sme sa rozhodli vrátiť k staršej rubrike Ako ďalej, absolvent?, aby sme predstavili začínajúcich filmárov, zistili, aké skúsenosti získali počas štúdia a s akými predstavami a ambíciami vstupujú do profesionálneho života. Tentoraz prinášame vyjadrenia absolventa Ateliéru scenáristickej tvorby FTF VŠMU Jakuba Medveckého.

Úroveň výučby na akejkoľvek vysokej škole sa do značnej miery odvíja od úrovne pedagógov. Ja som mal na nich šťastie. Tri roky som bol pod spoločným vedením Mareka Leščáka a Zuzany Liovej, na magisterskom stupni som diplomový scenár konzultoval už len so Zuzanou ako so svojou ročníkovou vedúcou. Okrem podnetných spätných väzieb bolo pre mňa najväčším prínosom, že ma po napísaní prváckeho ročníkového scenára „dotlačili“ k tomu, aby som ho zrealizoval. Počas výroby som bol pri všetkých fázach – od scenára cez prácu na pľaci až po záverečný strih –, mal som teda možnosť overiť si v praxi funkčnosť, resp. nefunkčnosť toho, čo som napísal. K tejto skúsenosti sa každoročne pridávali krátke filmy, ktoré nám Marek so Zuzanou dávali natáčať popri písaní etúd. Tie som si už režíroval sám, niekedy som bol aj kameramanom a strihačom. Síce mi to istý čas trvalo, no nakoniec sa mi podarilo spadnúť z piedestálu neomylného scenáristu, ktorému spolužiaci kazia jeho „geniálne“ texty, a pochopil som, že mnohokrát je chyba už v literárnom tvare, ktorý som napísal. Lenže to, čo bolo pre mňa plusom – dotiahnutie scenára až na „plátno, ktoré neklame“, je zároveň mínusom ateliéru scenáristiky. Nie každý pedagóg totiž dáva svojim študentom každoročne natáčať krátke filmy a tlačí ich do realizácie vlastných textov, čo je škoda. Vo štvrtom ročníku síce existuje predmet, na ktorom si študenti pripravia a natočia vlastný krátky dokumentárny a hraný film, no to sa mi zdá málo, respektíve neskoro, keď študent až ako štvrták uvidí, ako si sám pokazil to, čo napísal (existujú aj výnimky, keď sa film skutočne podarí, no tie sú vo výraznej menšine).

Často počúvam, že na filmovej fakulte nefunguje prepojenie ateliérov, že študenti rôznych odborov si k sebe len ťažko hľadajú cestu. Ja som tento problém nikdy nevnímal, na škole som sa totiž spoznal s viacerými režisérmi, s ktorými spolupracujem dodnes. Nemyslím si, že škola má silene vytvárať spolupráce, tie by mali vychádzať najmä z kamarátskych väzieb a rovnakého pohľadu na svet, len vtedy môžu pretrvať aj po skončení štúdia, a to žiadne „nariadenie zhora“ nedokáže zabezpečiť. FTF VŠMU vytvára dostatočný priestor na sebarealizáciu študentov, tí si to však nie vždy naplno uvedomujú a voľnejší režim nechápu ako slobodný priestor na manévrovanie, ale ako absenciu pravidiel, ktoré by štúdium skvalitnili, keby existovali. Do istej miery to môže byť pravda, no ja by som hľadal pôvod problému predsa len inde. V úvode tvrdím, že som mal šťastie na svojich pedagógov, no zo skúseností mnohých iných študentov z rôznych ateliérov viem, že so svojimi pedagógmi spokojní nie sú. Dôvody sú rôzne a niekedy skutočne oprávnené, no aj tu vidím východisko. Voľnosť, ktorá na škole vládne, umožňuje študentom konzultovať svoje práce s kýmkoľvek. Nezažil som, že by mi nejaký pedagóg odmietol konzultáciu, aj keď som bol z úplne inej katedry alebo som jeho predmet vôbec nemal zapísaný v rozvrhu.

Mnohí z tohtoročných absolventov scenáristiky si našli prácu na TV projektoch alebo robia na scenároch k celovečerným debutom, prípadne sa podieľajú na organizovaní festivalov a filmových podujatí, takže si myslím, že s uplatnením sa po ukončení scenáristiky to nie je až také zlé. No na druhej strane treba priznať, že písanie ma zatiaľ neuživí a bez brigády v Kine Lumière, kde pracujem ako premietač, by som svoje mesačné náklady pravidelne pokryť nedokázal. Zbytočne si s tým však hlavu nelámem, vedel som, že obdobie po ukončení školy nebude najľahšie. Svoju energiu sa snažím venovať najmä písaniu scenára celovečerného filmu a dúfam, že v budúcnosti sa mi podarí dosiahnuť vytúženú métu – písať autorské scenáre, prípadne dramaturgovať projekty, ktoré ma tematicky a ľudsky zaujímajú.

V súčasnosti spolupracujem s producentom Jakubom Viktorínom a režisérom Teodorom Kuhnom na scenári ku Kuhnovmu celovečernému hranému debutu. Príbeh je voľne inšpirovaný stále neobjasnenou vraždou Daniela Tupého. Máme už isté prostriedky na natáčanie, no stále nie sme spokojní so scenárom. Povedali sme si, že pokiaľ nebude scenár podľa našich predstáv, točiť sa nepôjde. Nechcem nič zakríknuť, no myslím, že nám svitá na lepšie časy a o chvíľu budeme s literárnou fázou prípravy finišovať. Okrem toho ma oslovila dokumentaristka Lenka Králiková Hashimoto, s ktorou dávame dokopy dokumentárny cyklus večerníčkov pre deti. Jeho primárnym cieľom je cez detské hry z rôznych kútov sveta priblížiť deťom už v ranom veku odlišnú kultúru a spôsob života iných národností. Spočiatku som mal rešpekt pred tvorbou pre deti, no postupom času som zistil, že je to zaujímavé, pestré a najmä úplne iné písanie ako dovtedy. Rozprávkové motívy mi umožňujú prekračovať hranice reálneho sveta, čo ma vcelku baví.

spracovala Zuzana Sotáková
FOTO: archív J. M.