Príbeh je pre film nevyhnutný

Hovorí, že práca na filme je pre neho skôr koníčkom a viac sa venuje fotografii. Možno aj preto je jeho kameramanský rukopis tak ľahko čitateľný. Po filmoch 66 sezón, Ako sa varia dejiny či Koza sa teraz postavil za kameru aj ako režisér. A do jej zorného poľa postavil svojho brata vo veľmi ťažkom životnom období. Aj o svojom režijnom debute 5 October hovorí Martin Kollar.

Vyštudoval si kameru, ale fotografia ťa sprevádza súbežne s profesiou kameramana. Po skončení školy si sa fotografii venoval dokonca ešte intenzívnejšie. Ale tak ako pri filmoch vždy išlo o fotografiu na pomedzí fikcie a reality, stretáva sa v nej všednosť, banalita a imaginárno. Ako vnímaš manipuláciu s realitou pred objektívom?
– Keď som sa pozeral na obrázky z dejín fotografie, prichytil som sa pri tom, že mám najradšej veci, ktoré neboli skonštruované, ale odpozorované. Vyšlo mi z toho, že keď robíš fotografie postavené v pozorovateľskom mode, tak aj keď na nich bude všetko zlé, majú tú výhodu, že sa nestratia a v budúcnosti môžu byť nositeľom minulosti. Mohli by sme to nazvať budúcim archívom.

Čím je z tohto uhla pohľadu dokumentárny film?
– Film je pre mňa niečo úplne iné ako fotografia, a to v práci s príbehom. Pri fotografii môžeš vytvárať a spájať asociácie omnoho voľnejšie – pri filme sa to tak robiť nedá, zrazu nič nefunguje. Túžil som spraviť 5 October oveľa abstraktnejšie, bližšie k tomu, ako to robím vo svojich fotografických knihách, najmä v tých dvoch posledných. Keď sme dali dokopy prvý strih so Sašou Gojdičovou a neskôr s Marekom Šulíkom, absolútne to nefungovalo. Od začiatku bol 5 October plánovaný ako nemý film, ktorý bude rozprávať iba obrazom, tým som si to všetko dosť skomplikoval. A keď som ešte opustil aj príbeh, celé to prestalo dávať zmysel. Museli sme to začať ťahať viac ku klasickému príbehu. A zrazu z toho začalo vznikať niečo úplne iné. Príbeh je pre film nevyhnutný.

Ale aj v tvojich fotografiách vidíme príbehy, čo si vyžaduje aj väčšiu účasť diváka, možno ešte intenzívnejšiu ako pri pozeraní filmu. A pri prezeraní fotiek si môže vytvárať vlastné príbehy…
– Ja si myslím, že v tom je to veľké kúzlo. Vždy ma poteší, keď sa podarí urobiť fotografiu, ktorá ťa dostatočne provokuje, aby si sa do nej zadíval. Už to je pre mňa malé víťazstvo, že je niekto ochotný pozerať sa na fotografie sústredene. A keď si ten človek nájde na fotografii niečo, čo mu rozbehne myšlienky, odrazu narazí na to, čo nie je ukončené. Keď je teda vyprovokovaný natoľko, že nájde na fotografii chýbajuci element, akúsi dieru, ktorú má potom chuť zapĺňať, stáva sa spoluautorom, dotvára príbehy na obrázkoch. Dôležitejšie je to, čo na obrázku nie je, ako to, čo tam je. Iba človeka navediem a on si to už dotvorí po svojom. Dá sa to aj pri filme. Keď som robil nemý film, touto jednoduchou metódou som sa k tomu priblížil. Bavilo ma, ako sa dajú prekrývať tie dva svety.

Ty ani nedávaš svojim fotografiám názvy.
– Nie. Samozrejme, texty môžu byť vážnymi spoluhráčmi fotografií, môžu mať význam, keď sa s fotografiami navzájom provokujú. Ale inak je názov vyplnením tej diery. Vôbec nechápem, prečo niekto potrebuje názvy fotografií, prečo tým odo mňa chce, aby som mu zobral tú najväčšiu radosť. Keď som mal výstavu v SNG, v knihe návštev bolo 90 percent komentárov o tom, že kde sú názvy fotografií. Možno by bola sranda dať im úplne iné názvy a ľudia by to tam potom hľadali (smiech).

Vo svojej diplomovke si sa venoval téme Super 16 mm formát a ostatné existujúce formáty. Odvtedy sa technika výrazne posunula. Aký je tvoj vzťah k filmovej surovine?
– Posledný titul, ktorý som nakrúcal na klasickú filmovú surovinu, bol Ako sa varia dejiny. Na filme som mal rád ten blikavý hmlistý obraz, keď som sa díval cez kameru, cez optický sektor. Bol som prvý divák a všetko vyzeralo krásne. To bola moja jediná obľúbená vec a chýba mi to spolu s rešpektom voči materiálu, nevidenému až do konca natáčania. Všetci mali oveľa väčší rešpekt, aby dostali čo najviac vecí na to limitované množstvo suroviny, ktoré bolo k dispozícii. Režiséri bývali oveľa pripravenejší, vedeli, že všetko musia dostať na film v obmedzenom čase, a teda boli v intenzívnom napätí, čo sa prenášalo aj na ľudí pred kamerou – pochopili, že je to vážne, a išli naplno. To napätie spôsobovalo čosi, čo som potom zažíval len zriedkavo. Deje sa to iba pri scénach, ktoré sa nedajú opakovať, musia sa podariť na prvú.

Zároveň sa v súčasnosti veľa vecí dorába v počítači, čo platí aj pre film Koza. Baví ťa hrať sa s obrazom v strižni, v postprodukcii?
– Robím to celkom rád. S Ivanom (Ostrochovským – pozn. red.) sa mi točilo dobre, pretože ho baví pracovať s obrazom a jeho významami. Má veľa nápadov a veľmi prísne hodnotí tie tvoje, musíš si ich obhájiť a vyargumentovať. Tým, že sme záznam robili na fotoaparát, vedeli sme, že máme limitované možnosti v rámci jednoduchej postprodukcie. Preto sme boli pri práci čo najpresnejší, napríklad čo sa svetla týka. Vo filme zasvieti slnko iba raz, na konci filmu. A my sme naozaj nenakrúcali v dňoch, keď svietilo, aby sme si to nepokazili.

Aké bolo stretnutie s tvorcami Generácie 90?
– Kto ich nemal rád? Mal som šťastie, že som sa s nimi mohol zviezť na pár filmoch. Ale, našťastie, ja môžem robiť filmy iba ako hoby, tak sa na mňa režiséri ani veľmi neobracajú, aby som s nimi nakrúcal každú vec.

Ty nie si typ kameramana, ktorý by chcel byť iba „okom režiséra“. Do akej miery je pre teba dôležitý vlastný autorský vklad?
– To je od filmu k filmu iné. S Petrom Kerekesom sme práve teraz nakrúcali Cenzorov v Odese. On pri niečom presne vie, čo chce, a niečo zas nechá prirodzene plynúť. Naša spolupráca vyzerá tak, že ja mu niečo ponúknem a on povie, že nie. Alebo naopak, on niečo navrhne, ja to urobím naopak, potom to zmeníme a takto sa motáme dookola, až máme pocit, že je to presne ono. Viem však, že všetci režiséri trpia pri jednej veci: sú nešťastní, keď musia čakať na svietenie. A, bohužiaľ, svetlo je vo filme viac ako dôležitá vec.

Režiséri, s ktorými spolupracujem, majú radi, keď im do filmu hovoríš, keď ich akoby spochybňuješ. Musia ti v tom momente odpovedať na otázky, ktoré sa boja sami sebe položiť alebo si ich nechcú pripúšťať. A keď to robíš, vedia, či ťa to, čo nakrúcaš, baví, alebo nie. Zároveň sa mi zdá, akoby aj očakávali, že na niečo nepristúpiš. Keby išlo všetko hladko, spôsobí to u nich neistotu.

Pri stabilných kameramansko-režisérskych dvojiciach ma vždy zaujíma ich názor na to, do akej miery kameraman spoluvytvára to, čomu hovoríme rukopis režiséra.
– Neviem. Ja sa teším na nový film Ivana Ostrochovského, ktorý nakrúca s Jurajom Chlpíkom, či to bude vidno a ako. Ono to nesúvisí s tým, kam postavíš statív, skôr je to o tom, v akom si rozpoložení s ostatnými. V akej tvorivej i životnej etape ste. Aj s jedným a tým istým človekom môžem mať úplne odlišné zážitky, často sa pri rozličných nakrúcaniach správame úplne ináč.

Aj kameramani si časom vytvoria svoj rukopis a niekedy si režiséri vyberajú konkrétneho kameramana na konkrétny projekt.
– Ale sú aj takí machri, ako napríklad Martin Štrba, ktorý má svoj repertoár veľmi široký. Nech nakrúti hocičo, je to dobre spravené. A potom sú takí, ktorí sú pri každom filme podobní ako predtým alebo je ich rukopis ľahko rozoznateľný. No napokon všetko aj tak určuje príbeh.

Pre teba sú napríklad typické až chirurgicky presne komponované zábery, do istej miery ťa charakterizujú.
– Máš niekoľko nástrojov, ktoré môžeš použiť, a keď robíš v takých malých, „hračkárskych“ štáboch ako my, musíš sa inak prispôsobovať svetlu. Keď nakrúcaš dlhé zábery, musíš vytvoriť atmosféru, ktorá bude trvať, čo sa nedarí vždy ľahko. Nehovoriac o tom, aké ťažké je to pre hercov-nehercov. Ale aké skvelé to je, keď sa to niekedy podarí! Našťastie, pri filmoch, aké robíme my, máme jednu výhodu – čas. Vždy na niečo čakáš, a tak máš čas komponovať záber, vypiplať ho, potom čakáš, čo sa pred kamerou udeje... A druhá vec je, že mám rád filmy, v ktorých sa je na čo pozerať. Keď ťa už na pľaci nebaví pozerať sa do kamery, na to, čo sám robíš, je jasné, že to nebude baviť ani ostatných. Väčšinou sa snažím skúšať to, až kým ma nezačne baviť pozerať sa na to.

Najviac spolupracuješ s Petrom Kerekesom. V čom ste na jednej vlne? A v čom ste sa navzájom najviac ovplyvnili?
– Na to sa ťažko odpovedá, on si to náhodou prečíta a zavolá mi, či som sa zbláznil. Som rád, že Petra niekedy baví robiť so mnou, mám jeho filmy rád, robí ich v niečom veľmi frajersky. Páči sa mi ten pocit, keď si myslím, že už sa približujem k pochopeniu toho, ako ten film myslel, a nakoniec ma výsledný tvar prekvapí. Takisto mám na filme rád, že sa dostanem na miesta, kam by mi inak nenapadlo ísť, zrazu nemáš jednu hlavu, ale dve. Keď potom niečo fotografujem, odrazu tomu rozumiem, obohatený v kontexte filmu, na ktorom sme robili spolu.

Film 5 October je osobný, kým doteraz si sprostredkúval cudzie príbehy. Bol tento film o väčšej zodpovednosti?
– Vždy som rozmýšľal, čo by ma nakoplo k nakrúteniu autorského filmu. Obišiel som polovicu planéty, aby som prišiel na to, že to, čo by ma bavilo točiť, mám doma. Že je to niekto, koho som dostal od života. Nie som veľký fanúšik ,,príbuzenských“ filmov, ale tým, že sme s bratom iné generácie, sme si neboli takí blízki. Po všetkých tých filmoch, ktoré som nakrúcal s inými ľuďmi a nemohol som mať hlavné slovo, ma zaujímalo, či to bude fungovať tak, ako som si predstavoval. Bolo veľa vecí, o ktorých som si myslel, že by ich bolo dobré nakrútiť takým a takým spôsobom, ale režiséri to nechceli. Teraz som si to mohol urobiť po svojom. Bolo zaujímavé zisťovať na vlastných chybách, koľko vecí funguje a koľko zase nie.

Film 5 October hovorí o človeku pred ťažkou operáciou, no nie je o umieraní a vlastne ani o rakovine.
– To dúfam, bavilo ma skúšať rozprávať komplikované veci o čakaní a smrti bez toho, aby to bolo patetické. Je tam veľa ďalších motívov, ako sú útek, samota, strach, politické kontexty… Nie sú tam však prvoplánovo, divák si to musí dosadiť. Robilo mi radosť, keď to niekedy fungovalo.

Sloboda cesty a blízkosť smrti nie je novým spojením, už sme také videli. Čo bolo pre teba osobne dôležité zachytiť v tomto filme? A bolo to to isté, čo chcel tvoj brat? Bol pri finálnom zostrihu?
– Ja si myslím, že on nemal jasnú predstavu. Ani si neviem presne predstaviť, čo od toho očakával. Nevedel ani, ako bude film vyzerať. Je to komplikovaná otázka. Mnohých vecí som sa snažil iba dotýkať; keď pracuješ s blízkymi, najťažšie je udržať si odstup. Bol to však vnútorný súboj, ako to neurobiť zase z príliš veľkého odstupu a byť k nemu blízko. Hľadal som spôsob, ako na diváka preniesť až fyzickú bolesť, to, čo prežíval vo svojej samote, na ceste či úteku. Teraz mám pocit, že sme mohli byť v strižni oveľa odvážnejší.

Stal sa tento film prostriedkom na vaše vzájomné spoznanie? Vravel si, že ste si pre veľký vekový rozdiel neboli až takí blízki.
– Do veľkej miery. Ale nazvime to tak, že to bol iba taký moment priblíženia v špeciálnych časoch.


Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: Miro Nôta