Jaroslav Hochel

filmový publicista

Sú to už štyri roky, čo sa v rámci festivalu Jeden svet konala diskusia na tému Hraný dokument?. Prišla v nej reč aj na snímky s rómskou tematikou, ktorých je v našej audiovizuálnej tvorbe neúrekom (dokonca toľko, že im Zuzana Mojžišová o dva roky neskôr venovala samostatnú publikáciu). Jeden z diskutujúcich vtedy zauvažoval aj o jednej z možných príčin, prečo to tak je: Rómovia sú hraví, pri filmovaní ústretoví, radi sa predvádzajú pred kamerou... Zrejme je to pravda, ale zároveň to vo mne vyvolalo otázku, ktorá sa mi odvtedy pri rôznych príležitostiach vkráda do mysle...

Ak nazrieme hoci len do susedného Česka, zbadáme tam napríklad Český sen dvojice Klusák – Remunda, projekt, v ktorom tvorcovia, sledujúc vyššie ciele, oblafli nielen verejnosť, ale aj kravaťákov z reklamnej agentúry, ktorá s plnou vážnosťou pripravovala reklamnú kampaň na neexistujúci hypermarket. O šesť rokov neskôr nakrútil Vít Klusák film Vše pro dobro světa a Nošovic o temnej stránke výstavby a fungovania kórejskej automobilky pri jednej českej dedine. Keď potreboval zábery priamo z výroby, predstieral, že robí reportáž o bežnej exkurzii skupiny dôchodcov v továrni. Ešte ďalej zašla odvážna Silvie Dymáková v známom filme Šmejdi, v ktorom s použitím skrytej kamery zaznamenala nekalé praktiky pokútnych predajcov predraženého tovaru, ktorí zneužívajú najmä seniorov. A nedávno rozbúril vody českého dokumentu poslucháč FAMU Jakub Charvát, ktorý v krátkej snímke Rada nad zlato otvorene, s obrovskou odvahou poukázal na praktiky „finančných poradcov“ spoločnosti OVB. Spoločnosť sa teraz snaží zamedziť každé jej premietanie, na mladého tvorcu podala súdnu žalobu a žiada finančné odškodné.

Pri sledovaní filmov (pars pro toto) o hravej rómskej dvojici obdivujúcej Daru Rolins a Karla Gotta či o svojráznom rómskom kandidátovi na poslanca krajského zastupiteľstva sa u mňa – v porovnaní s výkonmi českých dokumentaristov – dostavuje pocit akejsi „cesty ľahšieho odporu“ a objavuje sa už spomínaná otázka: Nezjednodušujú si tak trochu naši dokumentaristi využívaním hravých a ústretových Rómov svoju prácu?

Samozrejme, výber témy je predovšetkým osobnou záležitosťou tvorcu. Vážim si aj dokumenty, ktoré si vyžadujú starostlivé rešeršovanie a dlhodobú prípravu. Ale chýbajú mi také, ktoré by naozaj ťali do živého. Áno, máme tu odvážnu a niekedy dosť „neučesanú“ Zuzanu Piussi, ktorá si takisto užila fenomén trestného oznámenia, zdá sa, že svojou Cooltúrou teraz pichol do osieho hniezda Miro Remo, ale kontroverznejších tém je stále ako šafranu. Na čosi, čo by malo rozmer Šmejdov či Rady nad zlato, stále iba čakáme.