Presskitom pointu nenahradíš

Smrteľné historky sú svojráznym celovečerným debutom už renomovaného animátora a aktuálne aj scenáristu a režiséra Jana Bubeníčka. Svojráznym preto, že hoci štyridsiatnik Bubeníček nie je v pozícii, v ktorej by musel komusi čosi dokazovať, súbor štyroch, respektíve šiestich animovaných filmov pôsobí práve takto.

V prvom rade, Smrteľné historky sú vlastne poviedkový film. Tri rozsiahlejšie animáky – Antonio Cacto, Maják a Veľký chlap – sú pospájané tromi dvojminútovými animovanými gagmi, ktoré sa všetky spolu i každý zvlášť volajú rovnako – Na draka. A podľa presskitu to tematizuje hrdinstvo, smrť a vzťah čohosi veľkého a čohosi malého, čo teraz, takto na konci, síce dáva dokonalý zmysel, ale ak by som si to v tom presskite neprečítal, nikdy by mi to nenapadlo. Lebo malý steampunkový rytier síce v krátkom skeči na trikrát plánuje zabiť veľkého draka a aj sa v tom umiera, ale že by to akosi anticipovalo, čo sa bude diať v tých dlhších animákoch, to zase nie.

Alebo, a aj toto je pokojne možné, to len prostoduchejšiemu divákovi jednoducho nedošlo. Nevadí, aj predstieraná hĺbka je lepšia ako žiadna a presskit, súc vlastne akýmsi návodom na použitie, uvedie celú vec na pravú mieru. Smrť sa tematizuje, aj hrdinstvo, a teda veľkosť a malosť, najprv v rozkošne staromilskom portréte dvoch nekompatibilných spolubývajúcich, potom v existenciálnej dráme podriadeného, ktorý spozná, že šéf je zlý, a do tretice v gangsterskej roadmovie. Že z toho vyšla taká strašná banalita, to je už iný problém. Akože, malosť sa stretne s veľkosťou a dôsledkom je hrdinská smrť? Múdro! Piliere metafyziky Západu sa otriasajú v samotných základoch, filozofi pália čitateľské preukazy, poznania sa nám dostalo mierou vrchovatou, náklad, s ktorým si slabšie povahy neporadia.

A to pritom nechcem byť zlý, ani ironizovať nechcem. Kým film Smrteľné historky nekontaminoval jeho vlastný presskit, vlastne sa mi náramne páčil. Bez návodu, bez konceptu, len ako tri dlhšie animáky spojené troma kratučkými to bolo podstatne lepšie. Čo lepšie, vynikajúce, krásne, poetické. Také autonómne hrania sa so žánrami, ktoré stoja na animácii, na poctivo a majstrovsky zvládnutom remesle. Kombinácia živého herectva a animácie v prvom príbehu (Antonio Cacto), aj taká až dadaistická poetika nepravdepodobne všedného, výrazová čistota druhého príbehu (Maják), ktorý sa zaobišiel celkom bez slov, a uvoľnenosť príbehu tretieho (Veľký chlap), karikujúceho veľkolepým spôsobom všetky tie gangsterky, v ktorých sa viac tára ako strieľa. Tie prvé dva boli vo svojej prozaickej jednoduchosti akurátne, z toho tretieho by sa dalo vyťažiť viac, ale bolo to fajn, animátorská bravúra v celej svojej remeselnej podstate. Umelecky azda najambicióznejší film Maják sa ocitol v strede, zarámovaný priamočiarejšími snímkami, a náramne mu to svedčí, lebo je najmenej doslovný. Bubeníček v tejto svojej autorskej polohe, teda ako animátor a pokojne aj režisér, bez problémov ustojí porovnanie s klasikmi, možno až formátu Týrlovej, Zemana či Trnku, zlyháva však v zmysle pre mieru. Akoby mu sama animácia nestačila, respektíve akoby mu nestačilo pomocou animácie rozprávať príbeh.

Alebo vôbec nejde o autorské zlyhanie a celé je to problém neustráženého PR, v animovanom filme však viac ako v hranom platí, že ak autor chce, aby mu bolo porozumené, musí si vystačiť len s filmom a žiadne komentáre pred alebo po, vysvetľujúce, o čo autorovi vlastne išlo, nie sú na mieste.

Lebo potom vzniknú presne takéto problémy.

Videl som film, páčil sa mi, nadchol ma, film, čo sú v ňom tri filmy a tri poetiky a tri pointy, a vôbec: film úplný, hotový, zmysluplný.

A potom som si, z číreho nerozumu, v naivnej viere, že sa čosi zaujímavé dozviem, k tomu filmu, čo sa mi tak páčil, prečítal jeho presskit. A zrazu akoby som sa díval na ten film zle, nielenže mi nedošlo, aký bol autorský zámer, ale ešte aj detailné opisy deja sa ma snažili presvedčiť, že som videl čosi celkom iné ako to, čo autori nafilmovali. Neuveriteľná drzosť, to kde sme, aby autori rozhodovali, o čom sú ich filmy?

Smrteľné historky (Smrtelné historky, Česko/Slovensko 2016) _scenár a réžia: Jan Bubeníček _kamera: Radek Loukota _strih: Zdeněk Marek, J. Bubeníček _hudba: Zirkus Guerinni, Zirkus Odvážná srdce, Petr Šoupa, Clarinet Factory, Radim Hladík, Vladimír Mišík, Kamil Hála, Vlastimil Hála, Messer Chups _hrajú: Jan Budař, Pavel Landovský, Aleš Najbrt _minutáž: 80 min. _hodnotenie: • • • ½

Juraj Malíček ( teoretik popkultúry )
FOTO: PubRes

Showgirls s vypusteným bazénom

Krása nie je všetko. Krása je to jediné.

Búúú(rlivé) reakcie publika na projekciách v Cannes a polarizované kritiky nie sú pre „auteura“ Nicolasa Windinga Refna ničím novým. Pri canneskom uvedení svojho filmu Len Boh odpúšťa sa režisér označil za pornografa, ktorý nakrúca o tom, čo ho vzrušuje. Odmieta kompromisy a neuhýba pohľadom pred brutalitou a praktikami bežne považovanými za hanobenie tela. V snímke Neon Demon opustil svety mužského násilia a odvážne vykročil tam, kde je hybnou silou krása, aby ju odhalil v jej vyprázdnenej krutosti. Snaha tu isto bola.

Osirelá Jesse (Elle Fanning) vstupuje do sveta módneho priemyslu. Je mladučká, prirodzene krásna, prosto dokonalá. Urobia s ňou niekoľko fotografií, zoznámi sa s maskérkou Ruby (Jena Malone) a modelkami Gigi (Bella Heatcode) a Sarah (Abbey Lee). Výrazom vyplašenej lane okúzli každého, kto je niekto, a na prvý pokus získava práce, na ktoré sa iné pripravovali snáď od škôlkarských čias. Čo je však vážnejšie, takýto úspech sa neodpúšťa a podceňovanie nepísaných zákonov biznisu je rovnako fatálne ako preceňovanie neškodnosti „priateliek“.

V prvej hodine filmu cizeluje Winding Refn atmosféru, štylisticky budovanú ako americký plazivo-mrazivý triler, čo sa hrá na Lyncha – taký, ku ktorému neodmysliteľne patrí motel s podivným majiteľom (Keanu Reeves) a vôbec, s množstvom podozrivo podozrievavo pozerajúcich ľudí –, prekladaný voľným výberom videoklipov z dekády, keď supermodelky vládli svetu. V tej druhej definitívne odhalí svoju inšpiráciu slasherom a talianskym giallom a zlovestná atmosféra závratným tempom graduje k zlovestným udalostiam.

Ak je niečo, čím Winding Refn dokáže zaujať (aj) vo svojich nedánskych filmoch, sú to štýly, ktoré si pre svoje filmy vyberá. Bronson bol nádhernou ukážkou práce s Kubrickom, v snímke Drive dominujú Scorsese a Mann. Neon Demon je v tomto zmysle kakofonickejší. Hoci dominuje už spomenuté giallo s výraznými odkazmi na Daria Argenta a jeho Suspiriu, resp. trilógiu troch matiek (vrátane hudby skupiny Goblin), časté používanie svetelných odleskov aktuálne pripomína J. J. Abramsa (prvé dva startrekové rebooty, Star Wars: Sila sa prebúdza). Nech znie táto posledná kombinácia akokoľvek zvláštne, problémy filmu nespočívajú v nej. Tie tkvejú skôr v tom, že použitím jednotlivých štýlov Winding Refn síce dosahuje predpokladaný momentálny efekt – precízne budovanú a miestami hypnotickú atmosféru scény, no tam sa celá tá paráda končí. Ako film postupuje, čoraz intenzívnejšie cítiť, že požičané štýly, pokiaľ sú použité naprázdno, sa jeden od druhého izolujú a menia na vrstvenú nudu s nevyrovnaným rytmom a nezamýšľaným humorom.

Celá satira na módny priemysel je zhrnutá do slovného i obrazového klišé, a to niekoľkokrát a v rôz nych obmenách. Zneužívané modelky a silní muži priemyslu variujú frázy o tom, že krása nie je všetko, ale to jediné, až do tej miery, že sa celý film rozpadá na podivnú paródiu samého seba. Pri tom, ako všetci hovoria stále to isté, sa len ťažko odoláva spomienke na povzdych Windinga Refna počas nakrúcania filmu Len Boh odpúšťa, že ho robia už tri roky a on už ani pomaly nevie, o čom je. Neon Demon vyvoláva pocit, že po každej scéne všetci zabudli, čo sa už povedalo, a tak to zopakovali v inom aranžmáne. A to sa nakrúcal kratšie ako predchádzajúci titul.

Kombinácia hercov, ktorí vedia hrať, s tými, čo vedia pôsobiť, pričom obe skupiny dokážu byť znepokojivo uhrančivé či strnulé, načrtáva možný pôvodný zámer sebauvedomelej Alice v krajine zázrakov. Minimalizmus v hereckom prejave, ktorý je pre Keanu Reevesa prirodzenosťou a s prehľadom ho zvláda aj trio Malone – Heathcode – Lee (a ďalší vrátane Christiny Hendricks), totiž vytvára práve to umelo a nedôveryhodne pôsobiace zázemie postáv, ktorých hodnotové rebríčky a praktiky nasvedčujú, že s ich mentálnym nastavením je niečo veľmi v neporiadku, a do tohto sveta vstupuje krehká, bledá a bezbranne pôsobiaca Elle Fanning.

Neon Demon vyznieva ako dokonale pripravená módna fotografia: všetko je premyslené, farebne zladené, svetlo dopadá tam, kam má. Asi by jej ani nebolo čo vytknúť, až na to, že prezentuje viac osobu namachrovaného fotografa než čokoľvek iné. Že jej chýba vlastný príbeh, a ak nejaký náhodou ukazuje, je až hmatateľne falošný. Ale ktovie, možno sa aj z neho stane kult razenia Verhoevenovej satiry na lasvegaský zábavný priemysel, napriek tomu, že bazénová scéna vo filme Neon Demon je bez vody.

Neon Demon (Neon Demon, Francúzsko/USA/Dánsko, 2015) _réžia: Nicolas Winding Refn _scenár: N. Winding Refn, Mary Laws, Polly Stenham _kamera: Natasha Braier _strih: Matthew Newman _hudba: Cliff Martinez _hrajú: Christina Hendricks, Keanu Reeves, Jena Malone, Elle Fanning, Abbey Lee, Desmond Harrington _minutáž: 117 min. _hodnotenie: • •

Kristína Aschenbrennerová ( filmová publicistka )
FOTO: Film Europe Media Company

Vážiť si samotu

Nový dokumentárny film Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom je svojho druhu spomienka na minulosť. Na veľkú minulosť tatranských horských nosičov.

Asi každý z nás si spomenie, ako napríklad pri výstupe do sedla Váhy stretával horských nosičov, ktorí boli akoby uzavretí do seba, odpočívali s krošňami opretými o skalu alebo pomaly, no iste, vyrovnane a pravidelne našľapovali na kamene. Niesli propán-butánové fľaše, basy piva, uhlie, potraviny. Napriek tomu v Chate pod Rysmi alebo v ďalších tatranských chatách nebolo jedlo výrazne drahšie než v reštaurácii v Poprade. Barabáš to vysvetľuje ústami svojich nosičov: nosiči vynášajú kilogram za 50 centov, celkovo môže mať náklad 80 až 150 kilogramov. Motiváciou nosičov sú len ťažko peniaze. Ten hlavný dôvod, prečo to robia, je psychický: sú to ľudia, ktorí milujú hory, horské výstupy, štíty a sedlá. Samota na horách im dáva pocit slobody. A keďže štyria hrdinovia filmu Sloboda pod nákladom sú zároveň chatári, nemajú žiadnych šéfov, nemusia mať nepretržite mobilný signál a nemusia sa nikomu spovedať.

Barabáš nakrúca svoje filmy náročne. Filmársku prácu nikdy nezanedbá. Je zjavné, aké zložité museli byť jednotlivé zábery, aké vysiľujúce muselo byť čakanie na počasie, aké tvrdé bolo skĺbenie expedície s natáčaním. A v každom zábere chce Barabáš niečo povedať, vysvetliť, ukázať, že aj nemožné sa dá. V mnohých našich filmoch skôr vidieť, že štáb si natáčanie veľmi užíval a divák bol tým posledným, na koho tvorcovia mysleli. U Barabáša to je naopak. Nakrúcanie muselo byť utrpením, ale výsledok pôsobí zábavne. Režisér v jednom rozhovore prezrádza, že Sloboda pod nákladom patrí medzi jeho najťažšie filmy. Tak či onak, výsledok je hravý, celkovo pôsobí oveľa ľahšie ako napríklad film Jaroslava Matouška Akceptácia o treku Michala Maláka a Miroslava Leitnera cez 23 tatranských dolín a 18 horských sediel.

Barabášove filmy majú pravidelne niekoľko hrdinov, väčšinou členov expedície. Ani v prípade filmu o tatranských nosičoch to nie je inak. Sú štyria: Viktor Beránek, Ladislav Chudík, Ladislav Kulanga a Peter Petras. Všetci majú vyše 60 rokov a práci v horách zasvätili svoj život. Od filmu Omo – Cesta do praveku (2002) až po Trou de Fer – Železná diera alebo Suri (2015) zachytáva Barabáš členov expedícií a zároveň okolitú prírodu, pričom priebeh expedície vytvára príbehové jadro so starostlivo dávkovanými dramatickými momentmi. Hlavný moment gradácie je vypointovaný ku koncu príbehu. Je tu reportážny, etnologický a prírodopisný prvok. Všetky sa navzájom prelínajú. Bez jedného sa nedá porozumieť druhému. Len čo jeden vynecháte, stavba príbehu sa rúca a ten prestáva mať pre diváka zmysel. Vo svojom tatranskom filme postupuje Barabáš v štýle televízneho dokumentu. Teda príbehu, ktorý nemá pevnú centrálnu zápletku a dáva zmysel, aj keď si v priebehu deja zájdete po keksíky. Obsah filmu je postavený na komentároch štyroch nosičov a poprekladaný zábermi Vysokých Tatier. Tu sa ukazuje určitá slabosť koncepcie: nosiči hovoria príliš učene, nútia sa do pózy akýchsi vierozvestcov.

Barabáš nakrúca Tatry ako napohľad pekné pohorie, čo určite zodpovedá realite. Je to skutočne „vybrúsený šperk“, ako hovorí Ladislav Chudík. V tejto súvislosti by som spomenul pozoruhodný hraný film Mimózy marockého režiséra Olivera Laxa (táto španielsko-marocko-francúzsko-katarská koprodukcia bola uvedená na Art Film Feste Košice 2016), ktorý zobrazuje pohorie Atlas vrátane jeho prírodných skvostov – jazera Ifni a vrchu Džabal Tubkál – ako oku neveľmi lahodiacu krajinu, plnú ľadovcových a kamenných splazov a zle udržiavaných horských chodníkov. Všetko je tu akosi neurčito rozložité a ťažko definovateľné. Tatry majú svoj tvar, svoje dominanty. Každá hora má svoju tvarovú charakteristiku, pohorie je kompaktné a jasne definované. A tak ho režisér aj zobrazuje. Tatry sú pre neho vzorom súmernosti, estetiky a účelnosti.

Barabáš sa krátko zastaví pri tom, ako sa štyria legendárni tatranskí nosiči dostali k svojmu povolaniu a prečo ho vykonávajú. Viktor Beránek (z Chaty pod Rysmi) zdôrazňuje „chvíľky samoty“. „Pokoj hôr je veľmi dobré sanatórium, aby človek zostal pri rozume,“ hovorí nosič a pokračuje: „Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel.“ Peter Petras (Rainerova chata) je pôvodným povolaním učiteľ a aj obaja jeho bratia nosia v Tatrách. Hovorí, že hory naučia človeka nebyť netrpezlivý a agresívny. Ladislav Kulanga (Skalnatá chata) patrí medzi najrešpektovanejších nosičov, ako rekordér s vynesenou váhou 207,5 kg (Zamkovského chata) alebo 151 kg (Téryho chata) je nekorunovaným kráľom tatranských nosičov. Zdôrazňuje dôležitosť intímneho dotyku s prírodou. Ladislav Chudík (Zamkovského chata) bol hudobníkom Slovenskej filharmónie, ale svet kultúry mu pripadal až príliš snobský. Preto odišiel do hôr nosiť. Podľa jeho slov mu to dodalo chuť do života. „Je to boj samého so sebou,“ hovorí o svojej horskej profesii.

Nosiči prišli „čerpať energiu hôr“, ktorá je pre nich omnoho dôležitejšia než pľuzgiere od popruhov. O tatranských nosičoch je známe, že do hôr odchádzali i z politických dôvodov. Tento moment však Barabáš nerozoberá, práve tak ako spoločenský rozmer. Napríklad u Ladislava Chudíka musel byť okamih rozhodnutia medzi vysokou kultúrou a horami mimoriadne vyhrotený. Barabáš sa však tomuto zlomu veľmi nevenuje – napokon, v žiadnom zo svojich filmov nerozoberá politické ani spoločenské aspekty. Ide mu o prírodu, o ľudský výkon. „Sám som bol nosičom, ako študent som nosil na Zbojnícku chatu, ale vtedy som ešte presne nevedel, o čom nosenie je,“ hovorí režisér. „Nosil som väčšinou v lete počas letných prázdnin, spoznával nosičov a hlavne ten jednoduchý život – naložiť si niečo na chrbát a doniesť do cieľa. To je to, čo ma táto práca naučila a čo mi zostalo dodnes.“ Všetci štyria hrdinovia filmu hovoria sami za seba a sú nasnímaní na svojich obvyklých trasách, zároveň sa však všetci štyria stretávajú na Rainerovej chate. Hory sú pre nich absolútne pozitívne médium, samota a sloboda je pre nich nadovšetko. No samota a sloboda má aj svoje tienisté stránky, tie však film nerozoberá. Pre Barabáša je dôležitá „hudba prírody“, vyjadrená zábermi hôr a hudbou Michala Novinského.

Film je poctou povolaniu, ktoré v horách zaniká alebo už zaniklo. Vo švajčiarskych Alpách majú nákladné lanovky, v rakúskych Alpách stavajú cesty až do výšky 3 000 metrov, prípadne používajú helikoptéry, ktoré sú rýchlejšie a lacnejšie. Tatranskí nosiči sa však invázii techniky bránia. „Vrtuľníky tu nemajú čo robiť,“ hovorí Petras. Podľa jeho názoru je nosič v Tatrách prirodzený endemit, asi ako kamzík alebo svišť. „Je to ale najmenej chránené povolanie,“ varuje. Film je zároveň poctou fyzickej pripravenosti. Vynášanie nákladu je skutočne svojho druhu športová kategória. Vo filme sa krátko spomína na preteky horských nosičov Nosičská stovka, čo je vlastne memoriál Juraja Petranského, ktorý tragicky zahynul pri vynášaní – zmietla ho lavína. Vo filme o ňom rozpráva jeho matka Mária Petranská a stáva sa vlastne piatou postavou dokumentu.

Film sa nepristavuje pri detailoch. Zaujímavé je napríklad to, ako treba náklad umiestniť do nosidla, ako a kde odpočívať. Jeden z nosičov to nazýva „nosičská veda“. Spomenie, ako Jožo Petras vyniesol na chatu sporák ťažký 137 kg, ale pri podobných perličkách režisér nezotrváva. Nezastavuje sa, náhli sa k ďalším témam, možno sa ponáhľa až príliš. Jeho zámerom je ukázať súžitie nosičov so zimnými, s jarnými i letnými Tatrami, prezentovať majestát hôr a povedať niečo o povolaní, ktoré pomaly mizne s najstaršou generáciou tatranských nosičov. Barabášovým hlavným cieľom bolo povedať, prečo to tí ľudia robia, prečo nosia náklady, ktoré môže oveľa pohodlnejšie dopraviť helikoptéra. O to vo filme ide. „Chcel som ukázať, že tatranskí nosiči majú svoje opodstatnenie. Ide o to, aby ľudia, keď ich vidia na chodníku s ťažkým nákladom, mali iný prístup k tomu, čo si na vysokohorskej chate kúpia, aby si vážili dúšok piva alebo čaju alebo tatranku, ktorú si tam kúpia. Proste vážiť si veci okolo seba.“ Peter Petras o tom hovorí: „Nosič je najdôležitejším druhom, ktorému hrozí vo Vysokých Tatrách vyhynutie. On nielenže zásobuje chatu, ale je aj informátorom v doline v každom počasí, radí, či je chodník schodný, kam ísť, pretože pozná dolinu ako vlastnú dlaň. Samozrejme, obsluhuje aj pri okienku, znáša odpad, je prvý pri záchranných akciách. Je to veľmi dôležitý druh v tatranskej doline.“

A ešte jeden moment by som vyzdvihol: väčšina našich súčasných filmov sa zaoberá umelcami – rockermi, tanečníkmi, maliarmi, literátmi. Dokumenty o iných profesiách sú ojedinelé, pokiaľ to práve nie je Věra Čáslavská. Možno práve preto si treba vážiť Barabášov príspevok o „iných ľuďoch“. O tých, ktorí si vážia samotu, slobodu a majestát hôr. Hory ich oslobodzujú od pochybností intelektuálov a výstup je pre nich priestorom meditácie a intimity. Práve to nám tento film naliehavo tlmočí.

Sloboda pod nákladom (Slovensko, 2016) _scenár, réžia, kamera: Pavol Barabáš _strih: Róbert Karovič _hudba: Michal Novinski _minutáž: 61 min. _hodnotenie: • • • •

Radovan Holub ( filmový publicista )
FOTO: ASFK