Vlado Vizár

hudobník, architekt

Z pohľadu filmového sveta som bežný a laický divák a konzument. Tým však nechcem povedať, že nemám na filmovú tvorbu a filmové diela svoj názor. Čosi z filmovej problematiky sa na mňa prilepilo už v detstve, keď sme najskôr s otcom a neskôr s bratom Damianom (on sa neskôr stal profesionálnym filmovým a divadelným teoretikom) zachytávali pohyblivé obrázky na filmový materiál kamerou Admira 8 mm a po vyvolaní sme si ich doma premietali. Neskôr na štúdiách architektúry som si overoval svoj zmysel pre kompozíciu, kontrasty, dynamiku a rytmus obrazu, čo je, samozrejme, alfou a omegou pre film, ale inak to v nevšedne veľkej miere platí aj v hudbe!

V pohľade na slovenskú filmovú tvorbu, žiaľ, prekročím predvojnovú klasiku aj tú z obdobia tesne po vojne. Jánošíkovia – či už ten Siakeľov z roku 1921, alebo Fričov z roku 1935, dokonca ani ten Bielikov z roku 1963 – ma nechytili za srdce. Pre mňa boli tie filmy teatrálne, s priveľkým pátosom. Ešteže v roku 1976 prišiel Kubalov animovaný Zbojník Jurko! Ale musím sa priznať, že ako deväťročnému školákovi sa pre mňa stal nezabudnuteľným film a „muzikál“ Rodná zem (J. Mach, 1953). Dnes asi najviac uprednosťujem nekonečnou režisérskou fantáziou a tisícorakým filmárskym kumštom nabité Jakubiskove filmy. Také filmy, ako sú napríklad Tisícročná včela, Perinbaba, Sedím na konári a je mi dobre, môžem pozerať znova a znova – a je mi znova dobre!

Bohužiaľ, ponežnorevolučné roky zničujúco postihli okrem celej slovenskej kultúry (a kultúrnosti) aj slovenskú filmovú tvorbu (napriek verejným utopistickým „sľubom“ súdruha Mečiara), a tak ma toto obdobie – až na výnimky – filmovým dielom nezaujalo. Súčasnú filmovú tvorbu pre televíziu nebudem komentovať. Hoci nie som profesionálny filológ ani špecialista na slovenský jazyk, „ide ma šľak trafiť“, čo všetko nespisovné prejde režisérom slovenských dialógov cez ich jazykové sito!