Kino Lumière v júli a auguste:

Súčasnosť, avantgarda i klasika

Skvelý nórsky publicista Egil Lejon pripravuje medzinárodnú konferenciu o baníckych tradíciách v Nórsku a na Slovensku. To aby som mu vyhľadal nejaký zaujímavý film. Viem aj o niektorých z našej dávnej minulosti. Reflektujú dianie, keď sme boli európskymi a svetovými lídrami v ťažbe drahých kovov, no nevyhli sa ani veľkým sociálnym nepokojom v dobách slávy našich banských miest. Preto je pre mňa najočakávanejšou júlovou novinkou film domáceho režiséra Romana Fábiana Banícky chlebíček (2013).

Čo je vysoký štandard strednej, ale aj mladšej filmárskej generácie na Slovensku, aspoň čo sa dokumentárnej tvorby týka, to v cykle €urópske filmy za €uro ukáže snímka Petra Kerekesa 66 sezón. Aktuálna je aj pre tohtoročné európske hlavné mesto kultúry Košice, keďže sa na pozadí turbulentných dejín mesta v 20. storočí zaoberá zlomkami odlišných individuálnych pamätí a skúseností.

Možno si však vyberiem aj z premiér svetových filmov, ktoré som ešte nevidel: napríklad Liberace! (2013) režiséra Stevena Soderbergha alebo litovský koprodukčný titul Miznúce vlny (2012) – veď filmy zo strednej a z východnej Európy sú u nás stále veľkou výnimkou. Upozorňujú na ne v shakespearovskom archívnom bloku aj ruské tituly Grigorija Kozinceva Hamlet (1964) a Kráľ Lear (1971), ktoré sú neprehliadnuteľné i v konkurencii Kurosawových originálnych interpretácií Ran (1985) a Krvavý trón (1957) alebo takmer nesmrteľného diela svetovej kinematografie z obdobia postmoderny Prosperove knihy (1991) Petra Greenawaya.

Z veľkých zosnulých by som odporúčal kolekciu filmov surrealistického analytika a metaforika nielen tajomných hlbín jedincov španielskej spoločnosti – Luisa Buñuela. Kto už zažil jeho Skrytý pôvab buržoázie a Denník komornej, mal by si doplniť prinajmenšom film Anjel skazy (1962) z mexického obdobia režiséra.

Aj v letnom bloku súčasných európskych filmov je množstvo vynikajúcich snímok. Akokoľvek rozporne a polemicky si interpretujeme dejiny aj súčasnosť s našimi južnými susedmi (na čo upozorňujú slovenské dokumenty Hodina dejepisu a Arbitráž, o ktorých sa dosť diskutuje a ktoré tentoraz kino neuvádza), práve filmy maďarských režisérov – Je to iba vietor Benceho Fliegaufa a Turínsky kôň Bélu Tarra – patria v súčasnej kinematografii k najoriginálnejším a najemotívnejším. Spolu s ďalšími uvádzanými titulmi Manderlay a Melancholia Larsa von Triera či Biela stuha a Láska Michaela Hanekeho.

odporúča publicista a kritik Viliam Jablonický