Trezor sa otvára

Slovenský filmový ústav (SFÚ) si tento rok pripomína 50. výročie svojho vzniku a mesačník Film.sk pri tejto príležitosti informuje o jeho histórii. Séria článkov, ktorá bude vychádzať do konca roku 2013, mapuje dejiny SFÚ po jednotlivých dekádach očami jeho zamestnancov. Pokračujeme rokmi osemdesiatymi.

Vyhľadávanie informácií akéhokoľvek druhu je dnes otázkou niekoľkých kliknutí. So samozrejmosťou prijímame komfort prehľadne usporiadaných faktov. No ešte v sedemdesiatych rokoch stáli filmári, ktorí potrebovali nájsť v starých týždenníkoch konkrétnu historickú udalosť či osobnosť, pred kopou katalogizačných lístkov. Tie ich doviedli k množstvu materiálu a trvalo hodiny aj dni, kým našli presne to, čo potrebovali. Až v osemdesiatych rokoch stačilo zalistovať v systematickom katalógu a hodiny sa zmenili na minúty. „Nesporne najvýznamnejšou pracovnou udalosťou osemdesiatych rokov v SFÚ bolo katalogizačné spracovanie slovenských filmov po roku 1945,“ potvrdzuje Štefan Vraštiak. „Bolo vydaných 26 zväzkov katalógov hraných, krátkych, spravodajských filmov a diafilmov, na ktorých pracovali Marianna Forrayová, Sylvia Lacková a ja. Sústredil som sa aj na vydávanie edície Dokumenty, ktorá mala 52 zväzkov (1983 – 1991). Obsahovali témy ako Zem spieva, SNP a film, Diafilm, FČSF, Výročia a jubileá, Tvorivé aktívy, Film a hudba, Národní a zaslúžilí umelci, Ceny slovenskej filmovej kritiky, Zlatý fond slovenskej kinematografie, ďalej to boli brožúry k seminárom a podujatiam. V edícii vychádzali aj Ročenky slovenskej kinematografie (1981 – 1993).“

Jednou z kľúčových publikácií bol systematický katalóg venovaný spravodajskému filmu, ktorý vyšiel v niekoľkých zväzkoch a zostavila ho Sylvia Lacková, bývalá spolupracovníčka Paľa Bielika. „Pred mojím príchodom do SFÚ sa už Ivan Rumanovský pokúšal triediť informačný materiál k filmovým týždenníkom. Nezanechal však systém, ktorým pracoval. S hrôzou som zistila, že na originálnych letáčikoch zo štyridsiatych rokov, ktoré sa zachovali iba v jedinom exemplári, sú veľké pečiatky-písmená. Nikto však nevedel, čo znamenajú. Navyše to všetko bolo zvlhnuté a plesnivé. Rozhodli sme sa už tieto originálne letáčiky nepožičiavať, čo nebolo jednoduché, pretože sme vtedy ešte nemali rozmnožovací stroj, aby sme ich mohli odkopírovať. Tak ich jedna pani odpisovala,“ spomína Lacková. „Týždenníky mali slogany, ktoré neboli veľmi zrozumiteľné. Nedalo sa podľa nich zistiť, o čo tam ide. Napríklad titul Slniečko opäť vychádza. O čom tento šot môže byť? Tak som si to pustila a dozvedela sa, že bol zákaz vydávať detský časopis Slniečko, ale v šesťdesiatych rokoch zákaz zrušili, takže Slniečko opäť vychádzalo.“ Ďalším problémom bolo, že v jednotlivých týždenníkoch často chýbalo niekoľko šotov, ktoré tam podľa letáka mali byť. „Keď niekto potreboval časť materiálu, jednoducho si ho vystrihol. Správali sa k filmovému materiálu ako k novinám, ktoré si prečítajú a zahodia. Tým, že sa správali tak barbarsky, bol letáčik zbytočný. Vtedy som sa rozhodla, že ich nebudeme odpisovať, ale sadnem si za strihací stôl, každý jeden týždenník si pozriem a napíšem jeho skutočný obsah. Nemala som si ich však na čom premietať. Mohla som ísť do projekcie, ale nedalo sa stihnúť všetko zaznamenať. Žiadala som o strihací stôl, ale zamietli mi to. Nebola naň miestnosť ani správna elektrická zásuvka s trojfázovým prúdom a bol aj drahý. Tak som išla na Kolibu s tým, že keď budú vyraďovať strihací stôl, nech ho pošlú do filmového ústavu. Potom sa konečne našla aj miestnosť.“ Následne bolo treba vymyslieť triedenie materiálu, ktoré by umožňovalo rýchlejší prístup k požadovaných položkám. „Môj systém pozostával z ôsmich tried a ďalších podtried. Vytvorila som aj klasifikačné tabuľky, podľa ktorých sa to ďalej delilo do úplných detailov. Spracovanie materiálu desiatkovým systémom podľa klasifikačných tabuliek je prácne, najmä ak ide o také množstvo materiálu, ktorý neustále pribúda. Ale keď potom prišiel dajme tomu Štefan Uher, ktorý potreboval do svojho filmu Zlaté časy špecifický záber z druhej svetovej vojny, namiesto zdĺhavého sledovania a vyberania z veľkého množstva žurnálov odchádzal po desiatich minútach s tromi konkrétnymi tipmi,“ spomína Lacková, ktorá predtým pátrala v zahraničných archívoch po prvých žurnáloch nakrútených spoločnosťou Nástup. „V štyridsiatych rokoch tu neboli laboratóriá, takže všetky materiály sa vyvolávali a kopírovali vo Viedni. Do Rakúska sa však nedalo vycestovať, mohla som ísť iba do Budapešti a odtiaľ som doniesla všetko, čo sa nakrútilo v Rakúsko-Uhorsku. Našla som tam množstvo zaujímavého materiálu, napríklad unikátne zábery z bombardovania letiska v Spišskej Novej Vsi z roku 1939. V histórii je táto udalosť zaznamenaná ako ,malá vojna‘. Ďalším unikátom je kompletný krátky film z roku 1917 o návšteve kráľovskej rodiny v Bratislave – Karol I. sa vtedy prišiel predstaviť ako nový panovník po tom, čo zomrel Franz Jozef. Čiastočne sme teda doplnili niektoré veci, ktoré nám chýbali, ale stále to nebolo všetko. Dozvedela som sa, že niečo si odniesli Rusi ako vojnovú korisť.“

SFÚ bol v osemdesiatych rokoch aj spoluzakladateľom filmových festivalov, ako bol napríklad Etnofilm Čadca, ktorý trvá dodnes. „K tomuto festivalu sa viaže prvé uvedenie trezorového filmu Obrazy starého sveta režiséra Dušana Hanáka na 5. Etnofilme v roku 1988, kde získal najvyššie ocenenie – Veľkú cenu,“ hovorí Štefan Vraštiak. „Bola to zo strany slovenských filmárov prvá predzvesť blížiacej sa nežnej revolúcie. Ako ste písali minule, trezorové filmy boli v rokoch normalizácie uložené v jednej miestnosti archívu SFÚ. Na dverách boli tri zámky: SFÚ, MK SSR a ÚV KSS a prístup do miestnosti bol možný len vtedy, keď sa zišli traja zástupcovia spomínaných inštitúcií. Kľúče od trezoru však boli nečakane vrátené SFÚ. Vysvetlili sme si to tak, že trezor bol zrušený, a tak sa Hanákov film dostal na Etnofilm Čadca.“

V roku 1981 zavítala na Slovensko významná návšteva – režisér filmu Jánošík z roku 1921 Jaroslav Siakeľ. Na jeho návštevu spomína Štefan Vraštiak. „Pozvali sme ho na seminár k 60. výročiu slovenského hraného filmu v Martine – Genéza slovenského filmu v kontexte československej kinematografie. Zúčastnili sa na ňom všetci najvýznamnejší predstavitelia vedenia Československého filmu na čele s ústredným riaditeľom Dr. Jiřím Puršom, ktorý odovzdal Siakeľovi pamätnú medailu Zaslúžilý pracovník československej kinematografie. Siakeľ počas seminára navštívil rodnú obec Blatnica a o jeho pobyte vznikli aj filmy. Venoval sa mu hlavne Ivan Rumanovský. SFÚ usporiadal počas jeho pobytu v Bratislave tlačovú konferenciu a projekciu filmu Jánošík.“

Osemdesiate roky priniesli aj nový filmový nosič – VHS kazety. A prvú videopožičovňu otvoril Slovenský filmový ústav. „Vo Filmovom klube Ústredia Slovenského filmu (dnes Kino Lumière) bola 15. septembra 1986 otvorená prvá videopožičovňa na Slovensku, ktorú zásobovala filmami vtedajšia Slovenská požičovňa filmov a postupne sa do fondov dostali aj slovenské snímky. K dispozícii boli filmy z vtedajšej distribúcie, keďže videopráva do požičovní sa kupovali až začiatkom rokov deväťdesiatych. V priebehu roka bolo vo videopožičovni vyše dvesto filmov,“ spomína Štefan Vraštiak, ktorý sa v roku 1990 stal riaditeľom SFÚ.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)


 

SFÚ a osemdesiate roky v skratke

- Knižnica SFÚ sa v roku 1984 presťahovala na Kolibu.

- V roku 1985 bola v SFÚ založená videotéka.

- Vyšla publikácia Súčasná kultúra filmového diváka (L. Volko, J. Majchrák , 1980).

- Seminár k 20. výročiu založenia SFÚ – Film a divák (1983).

- Otvorenie Múzea Karola Plicku v Blatnici (1988).

- Vychádzajú Ročenky slovenskej kinematografie 1981 – 1993.

- Vychádza katalóg a stručné dejiny Diafilm 1955 – 1981 (S. Lacková, 1985).

- Vychádzajú katalógy Spravodajský film 1945 – 1965 (1987), 1953 – 1960 (1989) – S. Lacková.

- Vychádzajú katalógy slovenskej celovečernej hranej, krátkometrážnej a spravodajskej filmovej tvorby (M. Forrayová, Š. Vraštiak, 1987 – 1990) – Slovenský film 1945 – 1989, Slovenská krátkometrážna tvorba 1945 – 1989 (1984 – 1991), Spravodajský film na Slovensku 1945 – 1985 (S. Lacková, 1987 – 1989).