Filmy Sladké hry minulého leta, Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné, Petrolejové lampy, Ružové sny, Perinbaba či Zabudnite na Mozarta nespája meno režiséra, ale meno kameramana – Jozefa (Doda) Šimončiča. A ešte to, že všetky sa oplatí vidieť opakovane a čas im nevzal schopnosť osloviť. Šimončič v auguste oslávi 70 rokov.

Pôvodne chcel rodák z Bratislavy študovať architektúru, ale neprijali ho, a tak sa priplietol k filmu a stal sa jednou z najvýraznejších kameramanských osobností na Slovensku. Zo Šimončičovho obrazového stvárnenia často vyrastala atmosféra, ktorá umne komunikovala s príbehom, postavami, témou filmu, jeho významovou štruktúrou. Dobrým príkladom je impresionisticky naladená vizualita televízneho filmu Sladké hry minulého leta (1969), ktorý nakrútil režisér Juraj Herz a Šimončič zaň už v ranom období svojej kariéry získal cenu na prestížnom festivale v Monte Carle. S Herzom spolupracoval aj na ďalších snímkach, medzi ktoré patria Petrolejové lampy, Sladké starosti či Galoše šťastia. A bola to spolupráca obojstranne prospešná. „U Juraja som sa naučil správne čítať scenár, zvoliť si tú najlepšiu koncepciu – výber optiky a celkový štýl filmu,“ uviedol Šimončič pred desiatimi rokmi v rozhovore pre Film.sk. „Držím sa praxe, že režisérovi musí kameraman pomáhať, a nie myslieť na svoje obrázky. Ak sa povie, že kamera bola výborná, ale film nestál za nič, má na tom čiastočne svoju vinu aj kameraman. Nakrúcam tak, aby bol film ako celok výborný, a potom si divák všimne aj vizuálnu stránku.“

Od filmu Sladké hry minulého leta sa treba vrátiť ešte o malý krok späť, do obdobia, keď sa Šimončič stretol s režisérom Elom Havettom. Spoznali sa už počas štúdia na pražskej FAMU a Havetta s ním neskôr nakrútil oba svoje celovečerné filmy – Slávnosť v botanickej záhrade (1969) aj Ľalie poľné (1972). „Bol umelecky nadaný, plný energie, filmový básnik, ktorý hľadal budúcnosť. Svoju prácu robil celým srdcom, bol vytrvalý, neúnavne usilovný, originálny, miloval tých najjednoduchších a najobyčajnejších ľudí,“ povedal Dodo Šimončič na adresu Havettu a jeho výrok vystihuje mnohé z toho, čo sa dá odčítať z filmov, ktoré spolu nakrútili. V spomínanom rozhovore označil Ela Havettu za najtalentovanejšieho režiséra, akého poznal, ale na inom mieste Šimončič nezabudol pripomenúť, že mal šťastie na vynikajúcich režisérov. K tým menovaným treba priradiť Dušana Hanáka, Juraja Jakubiska, Martina Hollého, Miloslava Luthera a ďalších.

Keď sa v osemdesiatych rokoch dostal k práci v západnom Nemecku, ponúkli mu technické vybavenie, o akom sa mu v Československu mohlo len snívať. Napriek tomu tu vznikali kvalitné filmy a Šimončič bol pri viacerých z nich. Aj pri tých, ktoré skončili v trezore. A mal byť aj pri tom, ktorý napokon nemohli ani nakrútiť – pri Havettovom projekte Pod zem, pod zem.

Daniel Bernát

V auguste to bude päť rokov, čo zomrel Maximilián Remeň. Jeho meno nájdeme v titulkoch kritikou najviac oceňovaných, ale aj zatracovaných snímok, preto nie div, že jeho filmografia vyznieva ako prehľad dejín slovenskej kinematografie. Ako strihač vytvoril za 36 rokov práce viac ako štyristo filmových a televíznych diel. Počas jeho profesionálneho pôsobenia sa na Slovensku nakrútilo 304 hraných dlhometrážnych filmov pre kiná, 129 z nich – čiže takmer polovicu – strihal Maxo Remeň. Okrem toho ďalších vyše sto dlhometrážnych filmov strihal pre televíziu.

Maxo počas kariéry doslova zničil, zodral niekoľko strihacích stolov. V tých časoch sa strih netýkal virtuálnych núl a jednotiek v AVID-e, súvisel s reálnymi kilometrami filmových pásov a s fyzicky namáhavou prácou. Maxo, ako ho volali spolupracovníci a priatelia, sa vďaka svojej schopnosti strihať „kedykoľvek, s kýmkoľvek a čokoľvek“ stal legendou a z trojice prvých strihačov bol kvantitatívne najvýkonnejší. Povestné „s kýmkoľvek“ však neplatilo automaticky, pretože s režisérmi, s ktorými si ľudsky „nesadli“, strihal väčšinou iba raz.

Režisér Peter Solan si na Maxa Remeňa spomína ako na absolútneho profesionála s veľkým charakterom, s ktorým bola radosť strihať. S úctou a obdivom na Maxa spomína aj najproduktívnejší režisér v histórii slovenskej kinematografie Martin Ťapák, ktorý s ním strihal všetky svoje filmy. Schopnosť Maxa vyťažiť z každého materiálu maximum potvrdilo viacero režisérov, a keď bolo najhoršie, „strihal“ aj doma v obývačke na koberci. „Scenár (Mŕtvi učia živých – pozn. aut.) nebol celkom zlý, len bol nedotiahnutý, tak som ho na papieri rozstrihal na malé kúsky a cez víkend som ho v obývačke na zemi poskladal do jednotlivých obrazov a hľadal, čo za čím. Niektoré obrazy sa museli spájať, iné zase rozdeliť. Nakoniec film dostal cenu na festivale československého filmu. A práve na toto strihač je – je dramaturgom nakrúteného materiálu –, lebo zo scenára, aj keď sa zdá stopercentne napísaný, sa vždy počas nakrúcania niečo vypustí, niečo sa zasa urobí navyše. A strihač musí robiť len s tým materiálom, ktorý sa nakrúti, nemôže nič pridať, len niečo strihnúť. Preto sa nevoláme pridávači, ale strihači.“

Narodil sa 3. decembra 1927 v obci Ilija pri Banskej Štiavnici v rodine baníka. Po skončení gymnázia chvíľu učil, potom pomáhal budovať Trať mládeže, až nakoniec išiel namiesto do Sovietskeho zväzu študovať „elektroinžinierstvo“ do Prahy. Ako chlapec z malej dediny sa nevedel Prahy nabažiť, a tak chodil každý večer (a v nedeľu aj dvakrát) do kina alebo do divadla. Po dvoch semestroch veľmi rýchlo pochopil, že to „elektroinžinierstvo“ nie je pre neho, preto sa prihlásil na FAMU, kde síce začal študovať réžiu, ale skončil ako prvý absolvent novovzniknutej katedry strihovej skladby.

Ako prvý a zatiaľ jediný spomedzi strihačov bol poctený cenou Zlatá kamera, ktorú udeľuje Art Film Fest. Slovenská filmová a televízna akadémia mu zase udelila národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. V osobe Maximiliána Remeňa bola na Slovensku prvý raz ocenená profesia strihu a strihovej skladby.

Simona Vallovičová (strihačka)

Štrnásteho júla by scenárista Tibor Vichta oslávil osemdesiate narodeniny, ale dožil sa iba päťdesiatych siedmych. Čo všetko by za ten čas stihol, premyslel a napísal, akú stopu by medzi filmármi vo vytúžených slobodných podmienkach zanechal?

Na túto hypotetickú otázku už, žiaľ, jednoznačnú odpoveď nedostaneme, jej náznak však môžeme hľadať v živote, ktorý žil (1933 – 1991)...

Hoci sa dožil pádu bývalého režimu, celé roky bol s najbližšími priateľmi Petrom Solanom, Martinom Hollým, Dušanom Trančíkom, Albertom Marenčinom, Eduardom Grečnerom, Stanislavom Barabášom a ďalšími konfrontovaný s ideologickým tlakom – nesúhlas s ním vedome či podvedome, viac či menej zašifrovane presakoval do príbehov, ktoré rozprával v scenároch nakrútených i nenakrútených, v oddramaturgovaných kolibských filmoch, v seminároch na VŠMU, v nekonečných debatách aj v preflámovaných nociach... Aj tu sa pestoval jeho talent rozprávača, ktorým bavil okolie, keď aj banálnu udalosť zo života vedel vhodnými posunmi vyšperkovať do vypointovanej etudy, filmy v jeho interpretácii často zaujali viac než samotné snímky pri sledovaní v kine, autorom i poslucháčom dokázal nájsť živý, tematicky nosný nerv v spleti nejasných motívov ich rozpracovaných námetov a scenárov. Napriek tomu, že Tiborovi boli blízke zovreté silné príbehy o ľuďoch, ktorých krutosť dobových pomerov dostáva až do existenciálneho ohrozenia (pripomeňme aspoň snímky Boxer a smrť, A sekať dobrotu... P. Solana a filmy M. Hollého Balada o siedmich obesených, Smrť šitá na mieru, Noční jazdci atď.), v uvoľnenej klíme šesťdesiatych rokov sa nebránil ani epizodickému rozprávaniu s dôrazom na zachytenie atmosféry, životného pocitu, poskytol hercom priestor na improvizáciu dialógov (Kým sa skončí táto noc P. Solana), experimentoval s formou poviedkového filmu (Dialóg 20-40-60).

Kým pre verejnosť zostáva Vichta spolutvorcom vyše dvadsiatky hraných, dokumentárnych aj televíznych filmov, vďaka ktorým ho novinári v ankete z roku 2000 označili za najlepšieho slovenského scenáristu 20. storočia, pre mňa je Tibor stále blízkym človekom, otcom, kamarátom, učiteľom... Od detstva sme sa na chate v Harmónii alebo na dlhých prechádzkach so psom rozprávali o živote, knižkách a filmoch, neskôr o politike, vedel rozosmiať i humorom nádherne zmenšiť problém, ktorý nakoniec ani takým problémom nebol, vedel aj trpezlivo počúvať, neriešil zbytočné veci, zachovával si nadhľad, veľkorysosť, nestrácal chuť do života, mal charizmu aj autoritu, zázračne ľahko komunikoval a bavil sa, pretože jednoducho mal rád život. Zaujímali ho príbehy, ktoré, ako hovoril, „smrdeli človečinou“, išli postavám „pod kožu“, kde to bolí, lebo netreba sa báť vidieť známe veci prekvapivo, nečakane, inak. Určite by ho potešilo, že aj po rokoch medzi najmladšími filmármi stále rezonujú snímky Kým sa skončí táto noc, Boxer a smrť, Noční jazdci, Víťaz (D. Trančík)...

Hoci si na hypotetickú otázku položenú v úvode odpovedia tí, čo otca poznali, každý po svojom, verím, že by voči tomu, čo sa udialo v našej kinematografii aj v spoločnosti za posledných dvadsať rokov, nezostal ľahostajný. Celý život vedel pregnantne formulovať svoje názory a stál si za nimi. A za to – ale nielen za to – mu chcem poďakovať.

Dagmar Ditrichová (scenáristka a dramaturgička)

Zdeňka Lišku označujú za najvýznamnejšieho českého skladateľa filmovej hudby a nebude to preto, že dokázal vytvoriť hudbu aj pre desať snímok ročne, čo je, samozrejme, takisto obdivuhodné. Hlavný dôvod je, že bol pre filmárov partnerom, ktorý podstatne spoluformoval ich diela, vďaka čomu sa rozrastali nielen výrazovo, ale aj významovo. Zdeněk Liška zomrel 13. júla pred tridsiatimi rokmi, mal iba 61.

Liška musel film milovať. Nie však láskou očareného prijímateľa, ktorý sa nezmôže na slovo. Práve naopak, jeho hudba prezrádza, že filmu rozumel, že v ňom vedel vnímavo „čítať“ a posúdiť jeho charakter, stavbu, rytmus, významové dôrazy, všetko to, čo vzápätí sám výrazne ovplyvňoval a utváral. Azda mu práve film poskytoval ideálny priestor na komunikáciu. Aj to by mohla byť odpoveď na otázku Jana Švankmajera, prečo sa taký brilantný skladateľ nevenoval vlastnej tvorbe a radšej zostal pri komponovaní filmovej hudby.

Liška spolupracoval aj s ďalšími českými režisérmi zvučných mien, ako bol František Vláčil, Karel Zeman, Jiří Krejčík, Karel Kachyňa a mnohí iní. Oslovovali ho však aj slovenskí filmári, medzi nimi Elo Havetta, Juraj Jakubisko, Peter Solan, Stanislav Barabáš... Na skladateľovo rané obdobie si takto zaspomínal režisér Ján Kadár: „Nikdy som do Liškovej práce nezasahoval, a keď áno, tak to bolo zle. Keď sme ho prvýkrát prizvali k spolupráci pri filme Tam na konečné, tak nebol ešte známy. Bol to veľký tučný muž s detskou tvárou. Klos, vzdelaný, brilantný vzdelanec, Zdeňkovi Liškovi urobil prednášku o tom, aký typ hudby potrebujeme. Liška pozorne počúval, záležalo mu na úspechu v hranom filme. Klos prednášal o Stravinskom, Zdeněk Liška počúval, potom priniesol hudbu, ktorá bola skvelá, ale opačná ako vykladal Elmar Klos,“ uvádza sa v knihe Ján Kadár od Václava Maceka. Liška spolupracoval s dvojicou Kadár – Klos na viacerých filmoch vrátane oscarového Obchodu na korze.

Viacnásobnú pracovnú skúsenosť s ním mal aj slovenský režisér Martin Hollý. ,,Mal som šťastie na dvoch spolupracovníkov – scenáristu Tibora Vichtu a skladateľa Zdeňka Lišku. Obaja sa výrazne podpísali na úspechoch mojich filmov,“ povedal režisér v rozhovore publikovanom v knihe Martin Hollý – Život za kamerou. „Liška si pozrel nakrútený materiál, sadol za klavír, zabrnkal melódiu a dokázal s neuveriteľne citlivým a moderným výrazom vystihnúť náladu, rytmus, dodal filmovým obrazom novú dimenziu. Takých, ako bol Liška, má svetová kinematografia málo... Napríklad prišiel s tým, že do Balady o siedmich obesených použijeme oratórium, inšpirované pravoslávnymi cirkevnými obradmi. Vďaka tejto hudbe dostala Balada tú pravú atmosféru cárskeho Ruska. Pretože film vznikal v čase, keď sa sovietske tanky preháňali po našich mestách, zrazu film dostal ďalšiu dimenziu.“

Vynára sa však otázka, ako Liška dokázal pracovať v takom tempe, na takej úrovni samostatnosti a kreatívnosti, striedať a kombinovať techniky, štýly, starať sa nielen o hudbu, ale aj o rozsiahlejšiu zvukovú dramaturgiu filmov rozličných druhov a žánrov... Niektorí na to reagujú prostým konštatovaním, že Zdeněk Liška bol génius.

Daniel Bernát