Pokračovanie obsahu:

Dve Ivany v jednom byte so Snehom

Na Fest Anči mohli diváci vidieť ešte pred oficiálnou septembrovou kinopremiérou najnovší film Ivany Šebestovej Sneh, na ktorom ako producentka (opäť) spolupracovala animátorka Ivana Laučíková. Po filme Štyri je tu ďalší poetický príbeh s ambíciou ponúknuť vizuálny aj emotívny zážitok.

Katka Kerekesová použila v Kameňoch poéziu Mily Haugovej, v Snehu počujeme poéziu Ivana Štrpku. Bola jedným z inšpiračných zdrojov?

– Ivana Šebestová: Poéziu Ivana Štrpku mám veľmi rada, ale nebola prvotným motívom. Hľadali sme niekoho, kto pre Sneh napíše texty a ja som chcela, aby to bol Štrpka, pretože jeho poetika sa do môjho filmu veľmi hodila. Prijal našu ponuku, ale neskôr mu do toho prišli iné projekty a nemal na nás čas. Napokon sme našli už existujúcu báseň, ktorá do príbehu presne zapadla a on súhlasil, aby sme ju použili. Dokonca mi pomohla vytvoriť záver filmu, jeho formu sme dlho hľadali. Pointa básne je aj pointou filmu.

Príbeh Maje je viacvrstevnatý a v mnohom sa divák nájde. Ktorá rovina je pre teba nosná?

– I. Š. Pre mňa je to film o pravdivom pohľade na svet a na seba. O prekonaní sebaklamu. Výraz mája označuje vo východných náboženstvách ilúziu, ktorá zastiera pravdivú tvár sveta. Cieľom je prekonať túto ilúziu a pozerať sa na svet pravdivo. Príbeh o hľadaní partnera a o túžbe po láske je iba náplň. Ideou je, aby sme si nevytvárali ilúzie o svete ani o sebe.

Záverečné precitnutie je dosť tvrdé, ale nutné...

– I. Š. Bol to náš zámer – ukázať, že prepadnutie sebaklamu môže človeka doviesť až na pokraj smrti či psychického kolapsu. Musíme prekonať ilúziu, aby sme mohli žiť skutočný život. A ten môže byť rovnako naplňujúci, rovnako zaujímavý a krásny ako ten vymyslený.

Rovnako ako tvoje predchádzajúce filmy má aj Sneh vynikajúco vytvorenú atmosféru, ktorá opäť dýchne na diváka retrom...

– I. Š. Teraz sú to päťdesiate roky. Je asi pravda, že historizujúci moment je pre mňa vizuálne atraktívny, ale pre príbeh to bolo nevyhnutné. Muž píše listy z ďalekých krajín a pre ľudí z mestečka ostáva zahalený tajomstvom. Keby jeho cestu mohli sledovať na internete a on by sa orientoval pomocou GPS, niektoré motívy filmu by nefungovali. Museli sme ho teda zasadiť do staršieho obdobia.

Ak niekto sleduje tvoju tvorbu, už dokáže rozpoznať tvoj výtvarný rukopis, podobná je aj technika...

– I. Š. Áno, technika je podobná, skoro všetky filmy som robila papierikovou animáciou, pri ktorej sa najprv vytvoria postavy, akoby dvojrozmerné bábky, ktoré sa následne rozpohybujú. Tentoraz sme už animovali v počítači, takže išlo o 2D plôškovú animáciu. Rozpohybované postavy sa napokon spoja s pozadiami a obraz sa finalizuje pridaním rôznych efektov, ako sú tiene, svetlá, sneh či dážď.

Hudbu pre Sneh robila skupina Longital, ako došlo k tejto spolupráci?

– I. Š. Ich hudba ma zaujala atmosférou, ktorá rezonovala s príbehom filmu. Cítiť v nej rozsiahle vzdialené priestory a aj cestovateľstvo, nomádstvo. Oslovila som ich a oni do toho išli.

– Ivana Laučíková: Ak hovoríme o spolupracovníkoch, treba spomenúť aj ďalších, najmä Miša Strussa, ktorý na Snehu odviedol neskutočnú prácu. Mesiace absolútneho sústredenia za počítačom. Jeho skúsenosti u nás dokáže málokto doceniť a ja som vďačná, že môžeme spolupracovať s takými odborníkmi. Na filme tiež robili dvaja ľudia, ktorých som spoznala na škole ako študentov. Tomáš Slančík, geniálny človek na obrazovú postprodukciu, ktorý má už pracovnú pozíciu v New Yorku, vyvíjal 3D animačný projekt – hoci je film dvojrozmerný, animoval sa v 3D softvéri. S obrazovou postprodukciou nám tiež pomáhal Andrej Gregorčok.

Výroba filmu trvala šesť rokov, ktorá fáza bola najdlhšia?

– I. Š. Najdlhšie trvala fáza vývoja – písanie scenára a výroba storyboardu. Dlho sme s Katkou Molákovou hľadali finálnu podobu scenára, prepisovali sme ho, dávali si od neho odstup. To trvalo asi dva roky, od prvej myšlienky až po koniec vývoja.

Do projektu ako producentka opäť vstúpila Ivana Laučíková. Čo ťa presvedčilo?

– I. L. Filmy si vyberám na základe námetov. Ten, ktorý sa rozhodnem robiť, sa ma musí vnútorne dotknúť. Pri Snehu som od začiatku cítila, že má veľmi silný ťah, bol skutočný v emócii a fascinovalo ma jeho vrstevnaté videnie reality a významové mosty. Navyše, vzhľadom na predchádzajúcu úspešnú spoluprácu s Ivanou nebolo rozhodovanie ťažké.

Vstupovala si aj do procesu tvorby scenára?

– I. L. Dlho sme pre projekt hľadali dramaturga, no bez výsledku. V čase tvorby scenára sme bývali s Ivou aj s Katkou Molákovou v jednom byte. Po večeroch sme vždy dlho diskutovali, čo napokon vyústilo do tvorivého trojveršia – Iva s Katkou písali scenár a ja som ho dramaturgovala. V úvodnej fáze som teda k tvorivej zložke bola veľmi blízko.

V Snehu sa opäť objavujú aj erotické scény, čo v animovanom filme nevidíme často...

– I. Š. Sneh je príbehom o láske a sex k láske patrí. Erotické scény nie sú samoúčelné, majú svoje dramaturgické opodstatnenie.

Aké máte teraz so Snehom festivalové a distribučné plány?

– I. L. V tejto chvíli máme zabezpečenú slovenskú kinodistribúciu. Spolupracujeme s ASFK, ktorá Sneh v septembri uvedie v rámci Projektu 100 ako predfilm k snímke Snehulienka: Iný pohľad. Rozbehli sme podávanie prihlášok na zahraničné festivaly, máme už aj prvé pozitívne odpovede. Čo sa týka iného medzinárodného distribučného uplatnenia, o film prejavila záujem world sales spoločnosť New Europe Film Sales z Poľska. Som veľmi rada, že už sme podpísali zmluvu, pretože táto spoločnosť obchodovala aj s  Posledným autobusom a podarilo sa im ho pretlačiť do mnohých európskych televízií.

Uvádzanie animovaných filmov pred projekciami je u nás v podstate jedinou šancou, ako animovaný film dostať do kina.

– I. L. Je to veľmi dobrý spôsob uvedenia a nie každá krajina to robí. Je potrebné slovenských distributérov v tejto tradícii povzbudzovať. Určite ide o obohatenie domáceho kinematografického priestoru. Existuje tiež možnosť spájať krátke filmy do blokov, aj o to sa teraz ASFK pokúša.

O takomto projekte sa hovorí už dlho.

– I. L. Pokusy tu už boli, napr. Šesť statočných (tri slovenské a tri české filmy) a v zahraničí je to pomerne bežné. Ide o overený formát a bolo by dobré sa k nemu vrátiť.

Aj preto, že prichádzajú správy o úspechoch slovenských animovaných filmov v zahraničí a doma ich diváci nemajú bežne šancu vidieť.

– I. L. Je tu ešte jeden kanál, ktorý zostáva nevyužitý, a to je televízia. Krátkometrážne filmy sú vhodným obsahom pre verejnoprávne okruhy. Tu vidím veľkú rezervu a bolo by dobré, ak by RTVS začala uvažovať o zaradení relácie zameranej na krátky film. Bol by to skvelý priestor na prezentáciu nielen domácich, ale aj zahraničných diel.

Po medzinárodnom úspechu filmu Posledný autobus pracuješ teraz na novom projekte?

– I. L. Začala som pracovať na dlhometrážnom animovanom filme. Bude to fantazijná rozprávka pre deti Slnko. Zatiaľ som získala podporu z Literárneho fondu a AVF, čaká ma dlhá a náročná práca na scenári. Zároveň treba uvažovať, čo s tým projektom ďalej. Vyrobiť dlhometrážny animovaný film na Slovensku je v tejto chvíli takmer nemožné. Nie je tu ani dostatok finančných, ani personálnych kapacít, takže ak príde k realizácii, musí to byť široká medzinárodná koprodukcia. Snažím sa projekt profilovať tak, aby si v rámci európskeho priestoru mohol nájsť partnerov.

Ako poznačí dlhý čas realizácie tvorivý proces?

– I. Š. Nie je to ľahké, ale momentálne to nevieme robiť inak. A keď sa už do projektu pustím, tak ho neviem opustiť. Na druhej strane, keď sa film robí tak dlho, môžeme ísť viac do hĺbky.

– I. L. Výrobu našich filmov komplikuje fakt, že nemáme vlastné animačné štúdio. Pri realizácii projektov sme odkázaní na štúdiá, ktoré sa primárne orientujú na reklamy a postprodukciu hraných filmov. S nami spolupracujú z dobrej vôle podporiť slovenskú animáciu, na báze vecných vkladov, takže za využívanie ich kapacít nemusíme platiť. Sme za túto pomoc nesmierne vďační. Keby sme mali vlastné štúdio, zrejme by sme dokázali prácu ľahšie manažovať. To by sme však museli robiť súbežne viac než dva-tri krátke filmy, inak je to ekonomicky neudržateľné.

Ani ak by sa štúdio venovalo aj komerčným projektom?

– I. L. To je jediný model, ako sa to dá, ale na to by musela byť zohraná väčšia skupina ľudí. Časť z nich by sa orientovala iba na reklamu, druhá zase na filmy. Keď majú u nás ľudia odbiehať od krátkych filmov k reklame, proces výroby ich snímok kľakne na kolená. Pri tvorbe Snehu sa na animácii a postprodukcii robilo takmer tri roky, pričom Iva pracovala len na tomto projekte. Pokiaľ by sme ju nútili k tomu, aby každý mesiac strávila povedzme týždeň na výrobe reklamy, Sneh by sa stal nedokončiteľným. Iva je príklad tvorcu, ktorý robí obrazovo aj obsahovo bohaté filmy, kde treba veci dopracúvať do detailov. A Sneh bolo možné takto realizovať iba vďaka tomu, že existuje Audiovizuálny fond, z ktorého sme čerpali podporu.

Je AVF na Slovensku hlavným zdrojom dotácií pre animovaný film?

–I. L. Čo sa týka detskej seriálovej tvorby, tam sa to už začína vyrovnávať s RTVS. Príkladom je Katka Kerekesová, na jej projekt Mimi a Líza prispievajú AVF a RTVS približne rovnakým dielom, čo považujem za mimoriadne pozitívne. No v prípade krátkych filmov nemáme adekvátneho partnera k AVF.

Nepomáha pri zháňaní zdrojov ani medzinárodný úspech, aký dosiahol napríklad Posledný autobus?

–I. L. Posledný autobus ako jeden z mála krátkych filmov zarobil peniaze. Pre tvorcov za festivalové ceny a pre producentov za predaj. Zo ziskov sme zatiaľ dokázali pokryť finančné straty súvisiace s výrobou a zabezpečením festivalového uvedenia. Ak by boli ešte ďalšie príjmy, mohli by sme investovať do novej tvorby. Nie je to vylúčené, ale zatiaľ sa to nestalo.

Posledný autobus poznačila nepríjemná kauza , ktorá, žiaľ, neprešla do konštruktívnej debaty tak, ako to bolo v zahraničí. Ako ju vnímaš s odstupom času?

– I. L. Zaujímavosťou je, že Posledný autobus vyhral hlavnú cenu na festivale v Stuttgarte, ktorý sa radí medzi top festivaly animovaného filmu na svete a súčasne ho iný top festival v Annecy ani nevybral do súťaže, pretože ho nepovažoval za dostatočne animovaný. Veľa ľudí vonku sa na tom smeje. Annecy dalo istú odpoveď tento rok, keď Posledný autobus zaradili do špeciálnej nesúťažnej programovej sekcie, ktorá prezentuje, kam sa toto médium môže ohýbať – či k hranému filmu, fotografii alebo výtvarnému umeniu. Programový riaditeľ Marcel Jean napísal, že Posledný autobus vzbudzuje kontroverziu všade, kde sa objaví. Fakt, že ho napokon uviedli, zároveň ukazuje, že aj Annecy pripisuje tomuto atakovaniu hraníc animovaného filmu istú dôležitosť. Náš prípad však zďaleka nie je prvý. Už od 80. rokov sa objavujú podobne nevyhranené filmy, napr. Tango Zbigniewa Rybczynského, ktorý snímal výlučne živých ľudí reálnou akciou, ale kombinoval ich do jednej obrazovej kompozície kamerovými a laboratórnymi trikmi. Film získal Oscara za animáciu, čo bolo pre polovicu animátorov sveta šokujúce. Oblasť animovaného filmu je veľmi slabo teoreticky podchytená, napríklad spoločnosť Society For Animation Studies vznikla až koncom 80. rokov. Až v posledných rokoch sa o animovanom filme začína teoreticky uvažovať v širšom kontexte. Je mi ľúto, že debata na túto tému u nás neprešla do konštruktívnej roviny, mohla byť veľmi zaujímavá. Určite som za to, aby sa ešte otvorila. Do nového čísla časopisu Homo Felix chystáme tému Animovaný dokument, ktorá ponúkne pohľad na čiastkovú otázku stierania hraníc medzi dokumentom a animáciou.

Produkčná spoločnosť feel me film funguje už ôsmy rok. Kam sa posunuli jej ambície?

–I. L. Hoci nie sme schopní produkovať veľa filmov, snažíme sa to robiť najkvalitnejšie, ako sa v tejto chvíli dá. V roku 2010 pribudlo k tvorbe krátkych filmov vydávanie spomínaného odborného periodika Homo Felix. Prostredníctvom časopisu sme nadviazali množstvo kontaktov v zahraničí - s filmármi, teoretikmi, festivalmi, čo potom zúročujeme aj vo filmoch. Novou výzvou je pustiť sa do dlhej metráže.

Obe vyučujete na Katedre animovanej tvorby na VŠMU. Čo dnes baví študentov?

– I. Š. Nedá sa to, samozrejme, generalizovať. Sú študenti, ktorí inklinujú k novým technológiám, ale je aj veľa takých, ktorí chcú robiť animovaný film tradične. Niektorí sú zameraní na animačnú, technickú stránku veci a sú takí, ktorí chcú rozprávať príbehy.

– I. L. Katedra je profilovaná tak, že viac či menej naviguje ľudí k príbehovému rozprávaniu. Je to spôsobené tvorivou orientáciou pedagogického zboru. Študenti, ktorí chcú robiť experimentálny alebo nenaratívny film, majú niekedy pocit, že na katedre nenachádzajú podporu. Väčšina školskej produkcie teda zostáva v hraniciach klasického príbehového filmu.

Čo ťa v poslednom čase zaujalo na zahraničných festivaloch?

– I. L. Ako členka poroty som navštívila fínsky festival v Tampere. Cenu za animovaný film sme udelili nemeckej snímke Sonntag 3 režiséra Jochena Kuhna, ktorý podal fiktívny príbeh o zoznámení dvoch starších ľudí cez inzerát. V anonymnej zoznamke sa pán stretol s kancelárkou Merkelovou. Bol to absurdný a geniálne postavený film, ktorý komentoval politické dianie a súčasne vzácne osobný rozmer politikov. Toto ma baví – nečakaný, až šokujúci pohľad na veci, ktoré nás obklopujú a máme na ne stereotypné názory, hoci si to neuvedomujeme.

Predchádzajúci Ivanin film Štyri si už ľudia môžu pozrieť aj na internete cez PIANO...

– I. L. Myslím, že sme boli prví, kto na tv.sme.sk ponúkol animovaný film. Chceli sme, aby si ho ľudia mohli pozrieť pred premiérou Snehu. Vzápätí túto možnosť využili aj producenti filmu Pandy a Dust and Glitter, čo považujem za výborné. V súčasnosti ešte ľudia nie sú zvyknutí platiť za obsah na internete, no je len otázka času, kedy sa to stane bežné. Od tohto uvedenia filmu Štyri si určite nesľubujeme zisk, je to ústretový krok k divákom, čo nemali možnosť vidieť film v kine a zároveň investícia do budúcnosti, chceme pomôcť presadzovať internetovú distribúciu filmov na Slovensku.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)